dokázať, že na toto on naozaj nepotrebuje kurz, iba svoju pevnú vôľu a prišiel.
Prišiel do Stratenej, nakládol vatru a čakal. Čakal, kým prehorí, kým sa vytvoria uhlíky a kým sa pridajú ďalší odvážlivci. Kým sme čakali, spokojne sme debatovali, on nenápadne posmeľoval moju nie veľmi odvážnu psychiku.
Keď sa však blížila hodina „H“, nebolo mi všetko jedno. A tie isté myšlienky určite blúdili v hlavách nenápadne sa prizerajúcich zvedavcov. S pokojom si pán Kubáni roztrúsil uhlíky, vyzul si topánky a kráčal. Kráčal akoby sa nič nedialo. To už nedalo pokoj ani mne, ani ostatným. Veľmi rýchlo sa rozrastal počet tých, ktorí sa začali vyzúvať. Iba som si povedala: „Idem a hotovo.“ A neverili by ste. Tie uhlíky vôbec nepálili! Pomyslela som si: „A na toto ma musel prehovárať!? To som nevedela sama urobiť ten prvý krok?“ Presne ako v živote. Je to o tom prvom kroku...
A to posmelilo aj ostatných. Niektorí sa poprechádzali po tých uhlíkoch ako po promenáde. A smiech, radosť, veselosť a podpichovanie nemalo konca kraja. Dokonca aj výborný zvuk bonga v podaní Martina Oravca a fujary v podaní Petra Horníka znásobovali celú perfeknú atmosféru.
Škoda, že ste všetci neboli s nami. Bolo fajn, bolo veselo a ešte sme sa vo svojom živote aj o krôčik posunuli. K smelosti, odvahe, dobrej nálade a chuti prekonávať samých seba.
Nabudúce neváhajte!!!
Ďakujeme, pán redaktor!"
Erika Oravcová