×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/slavos/spis
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/slavos/spis
streda, 04 máj 2011 22:50

Spomienky Ondreja Paličku zo Slavošoviec na strastiplné dni oslobodzovania Československa spred 66. rokov (2) Doporučený

Napísal(a) Milan Sajenko
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

V stredu 3. mája 2011 stránka Maj Gemer uverejnila prvú časť spomienok jedného zo žijúcich účastníkov oslobodzovacích bojov Československa v II. svetovej vojne, dnes 89 ročného Ondreja Paličku zo Slavošoviec. Dnes sa jeho frontový denník uzavrie spomienkami na zážitky tesne pred koncom II. svetovej vojny, ktorého sa dočkal  na území Moravy. Denník je autentický, aj keď nie tak podrobný, ako si ho možno niektorí z nás predstavujú. Písal ho však človek, ktorý sa však ako 20-ročný mládenec vydal priniesť nielen do rodného kraja slobodu a mier. Snáď sa mu aj tohto roku ujde od svojich spoluobčanov zo Slavošoviec a rodákov z Rochoviec aspoň malá kytička a skromné slovo ĎAKUJEME!


Z denníka frontového vojaka - Ondreja Paličku zo Slavošoviec - dokončenie

26.3.1945 - Pondelok. Noc prešla kľudne, len sem-tam nejaký výstrel. Ráno bolo pochmúrnejšie, ale celkom teplejšie. Po celý ostatok dňa bol kľud. Na obed sme si pripravili rezance so strúhankou. 

27.3.1945 - Utorok. Opäť všedný deň, nič mimoriadne sa neudialo. Zdá sa, že počasie sa mení k horšiemu. Mračí sa. Na obed rezance s makom. Nemali sme nič na práci. 

Ondrej Palička ako 88-ročný dôchodca. Foto: M. Sajenko28.3.1945 - Streda. Jeden deň plný očakávania a nič nerobenia. Iba v podvečer sme sa dozvedeli, že konečne príde výmena. Skutočne aj došla, vtedy sme ešte nevedeli čo nás čaká a čo je pred nami. Na predpokladané miesto sme zatiaľ nedošli. Aj na druhý deň sme pokračovali v ceste. 

29.3.1945 - Zelený štvrtok. To isté sa udialo aj na druhý deň. Matka Božia, ochraňuj nás, aby sme všade na postupe mali takúto cestu. Kone, ktoré boli zapriahnuté po štyroch však už nevládali ťahať.  Únava sa prenášala aj na nich. Nadránom sme však už konečne došli na predpokladané miesto. Čo to bola za cesta, na to nikdy nezabudnem, ak to prežijem. 

30.3.1945 - Veľký piatok. Nové ráno sa nezačalo dobre, spustil sa hustý dážď a naši išli do útoku. Najprv delostrelecká príprava a potom už pechota. Zahnali sme ich až 5 km dozadu, no potom sa to obrátilo. Nemcom prišli na pomoc 3 tanky. Pechota sa zastavila, dala sa na ústup. Napriek tomu sme mali získané zázemie, naši ostali v obrannom postavení aj naďalej. Bojovalo sa ťažko a tvrdo, nedá sa na to zabudnúť. Hneď po útoku sme začali odvážať ranených, videli sme aj ďalšie obete, boli už mŕtvi. Zajali sme asi 20 maďarských vojakov, s nimi aj 20 príslušníkov gardy. Krásne dni odpočinku, ktoré mali byť v ten deň sviatočné, po ktorých každý kresťan túži, a my tu doslova bojujeme o každú minútu života. Tento Veľký piatok je ťažký, a také sú aj straty na oboch stranách. Čo nám asi donesie ten nasledujúci deň, bude lepší ako ten dnešný? 

31.3.1945 - Biela sobota. Ráno nič dobré neveštiace, ako predošlé dni, aj pod mrakom. S nástupom dňa začína vychádzať aj slnko. Sem-tam ojedinelá streľba. Zasa sme si zastrieľali. Deň nakoniec prešiel bez podstatných zmien. Večer, na povzbudenie nálady, sme fasovali po deci vodky. Keby bol človek doma, obklopovala by ho pohoda, prestreté taniere s pripraveným jedlom. Tu sme dokázali vylizovať aj misky. Ďalší čas prešiel v očakávaní vedľa pripravených mínometov, večer zaľahnúť, ale stále myslieť na to, čo bude ďalej. 

1.4.1945 - Veľkonočná nedeľa. Ráno podobné tým predošlým, obloha zachmúrená, tak asi ako tá naša nálada, v očakávaní aspoň skromného slnečného svitu. Keďže bol sviatok, kuchári nachystali lepší, sviatok pripomínajúci, obed. Rezance s kapustou. Doma, v tento deň by to bolo samozrejme iné, lepšie. Deň prešiel, ale aká bude noc, to nikto nevedel predpovedať. V spomienkach som prekročil líniu frontu, bol som doma. Ako dlho to bude ešte všetko trvať? 

2.4.1945 - Veľkonočný pondelok. V počasí, tak ako v nálade, nič mimoriadne, neskôr sa ale vyčasilo. S kamarátom Šofrankom sme sa radili, že by bolo treba ísť aj kúpať po dedine. Ale kde začať? Od nižného, či vyšného konca? Napriek tomu sme zostali ako obvykle v pohotovosti u mínometov, aj keď myšlienkami sme boli inde. Doma, a bolo nám ťažko. Mysleli sme aj na obed. Ticho prerušovali ojedinelé výstrely, vzduch sa chvel. Bolo cítiť dym a strelný prach. 

3.4.1945 - Utorok. Začal sa nešťastne. Priniesol z našich radov prvé obete. Aj keď ráno začalo pekne, sem-tam zaznievali ojedinelé dávky pechotných zbraní. Trvalo to približne do obeda. Náladu umocňovali slnečné lúče, ležali sme pripravení okolo okopov, keď tu zasvišťala zblúdilá mína, ktorá explodovala tesne vedľa nás. Dvaja – desiatnik Chmára a vojak Mackál zostali na mieste mŕtvi, piati boli ťažko ranení. Zázrakom, aj keď som bol blízko, zostal som bez zranenia. Jano Šofranko bol za okopom asi na 7 krokov. Jeden úder z mínometu a hneď prvé straty. Čo je pred nami do rána a koľkí to prežijeme? 

4.4.1945 - Streda. Ráno, hneď zavčasu, nás prekvapil budíček. Predpokladali sme ďalší postup, prípadne, že ideme na streľby, keď sme sa dozvedeli, že ideme dopredu. Bolo už poludnie a pred nami Liptovský sv. Mikuláš. Na posilnenie opäť malá porcia vodky. Pokračujeme ďalej v ceste na západ. Boli to radostné dni, škoda, že naši priatelia sa toho už nedočkali. 

5.4.1945 - Štvrtok. Nocovali sme v poli, uprostred cesty medzi Lipt. Sv. Mikulášom a Ružomberkom. Ráno sme pokračovali v pochode a okolo obeda sme došli do Ružomberka. Aj keď unavení, zvedavo sme si prezerali mesto, keď tu vidím známu z nášho kraja - Zuzanku Benedikovú. Dobre sa o mňa postarala spolu s priateľkou Bežkou Hrabárovou. Kde pôjdeme ráno, to sme nevedeli. 

6.4.1945 - Piatok. Ráno bol nástup. Ideme ďalej. Hneď na to protichodná správa, že  zostávame. Čo bude pravdivé? Prešiel celý deň v očakávaní odchodu, no nakoniec sme zostali. Rozhodol som sa pre opätovnú návštevu mesta. Kúpili sme si nejaké cukríky za 100 korún. Podelil som sa aj s kamarátmi. 

7.4.1945 - Sobota. Ani sme si neoddýchli, keď o druhej hodine rannej zaznel budíček a už sme aj pochodovali. Prešli sme asi 16 km a dostali sa až k obci Gombáš. Tu sme odpočívali až do večera. Ubytovanie bolo celkom slušné. Večerom sme zažili ostreľovanie, no naša čata zostala bez újmy. Nakoniec sme opäť zaľahli, dokedy to nevieme. 

8.4.1945 - Nedeľa. Zavčas rána sme vyrazili. Kde a dokedy, to nevieme. Tu sme zistili, že naším cieľom je Turčiansky sv. Martin. Po hlavnej ceste to nešlo, museli sme sa predierať okolitými horami, cestou-necestou. Hlavné ťahy boli obsadené Nemcami. Na kóte, ktorú sme dosiahli, bola výška 1651 m. Dole sa už postupovalo ľahšie. Boli to menšie kopčeky, ak sa to tak dá nazvať. Brodili sme sa blatom a snehom, ktorého tu bolo neúrekom. Často aj šmykom po zadku, čo nebolo najpríjemnejšie. Do rána sme spali v lese, boli sme hladní, prídel bol skromný. 

9.4.1945 - Pondelok. Konečne ráno sme došli do vzdialenej dediny, hladní a unavení. Tu sme sa ako-tak najedli, oddýchli a ideme zas dopredu ďalej. Terén a cesta ako tá predošlá. Prepraviť výstroj zabezpečovali povozy. Pred nami ďalšia, ako mnohé po ceste videné zničené dediny. Prenocovali sme ako sa dalo a ideme zase ďalej. 

10.4.1945 - Utorok. Zaujali sme bojové postavenie. Boli sme zasadení v lese, ktorý nás obklopoval. Pred nami nepriateľ vo vzdialenosti niekoľko sto metrov na dostrel. Začal taký malý útok, obrana pretrvávala až do večera. Budujeme okopy a bunkre. Nepriateľ sa nocou presunul až k Vrútkam. Nepríjemnú noc sme strávili v lese, o hlade a zime, každý tak ako sa dalo. Sotva sme verili, že čoskoro dorazíme do nejakej dediny, do ľudských obydlí. 

11.4.1945 - Streda. Zavčas rána vyrážame. V najbližšej dedine sme si zabezpečili vozy na prepravu materiálu a výzbroja. Asi o 9.00 hod. sme dorazili do Turčianskeho sv. Martina, vítaní civilným obyvateľstvom. Každý nám dal aj z toho skromného čo mu zostalo. Konečne sme sa poriadne najedli. Navštívil som aj známych, o ktorých som vedel, že tu žijú. Boli to Ondrej a Ján Levrinc z našej dediny Rochovce. Postarali sa o nás. Len keby sme tu zostali aj dlhšie.  Únava sa stále hlásila. 

12.4.1945 - Štvrtok. Konečne trocha odpočinku. Nechali nás dlhšie spať, z čoho sme usúdili, že sa tu zdržíme dlhšie. Na naše prekvapenie nám oznámili, že sa ide ďalej, a to opäť do hôr. Cesta dlhá, neznámym terénom a primerane unavujúca. Prechádzali sme ďalšou kótou vo výške 1465 m. Bola strmá ako strecha. Zaľahli sme a spali v hustom lese. Na sneh sme rozprestreli celty, podložili konármi smrekov a uvarili osladenú vodu. Čo bude do rána? 

13.4.1945 - Piatok. Unavení, špinaví sme spali dlho. Pomaly dochádzalo aj jedlo. Keď nepríde proviant bude to zlé, ako budeme vyzerať? Cez deň sa neudialo nič mimoriadne. Boli sme zasadení v lese. Rozpustili sme sneh a uvarili si sladkú vodu. 

14.4.1945 - Sobota. Keď sme sa zobudili, presúvali sme sa opäť na iné miesto, kde sme zaujali bojové postavenie. Opäť krátka prestrelka. Prišli proviantní – kuchár aj s civilmi, no doniesli iba čosi chleba, konzervy, slaninu a vodku. Konečne niečo na prežitie, aj to bolo dobré proti hladu. Dni sa už ľahšie míňali, v žalúdku aspoň pocit tepla. Okolo nás samý les. 

15.4.1945 - Nedeľa. Dnes som sa zobudil skôr. Bola mi zima. Nič nového sa nedialo. Priložil som na oheň a ďalej ľahol spať. Neskôr nám doniesli stravu. Najedli sme sa a odpočívali ďalej, kým bol kľud. Večer sme si zo zásob čosi uvarili a išli spať. Noc bola mimoriadne chladná. 

16.4.1945 - Pondelok. Ráno a budíček, to všetko už spolu súvisí. Tak ako hlad a zima. Zakrátko priniesli stravu a tak sme si dali do nosa. Aj keď to boli len krúpy (betón), najedol som sa koľko som vládal. Do večera nám zostal už len chlieb a trocha cukru. Celý deň bol v nečinnosti. Keby aspoň trochu streľby. Krajania držali sme spolu, tak ako v civile. 

17.4.1945 - Utorok. Opäť ďalší obyčajný deň vojaka. Na raňajky trocha teplého čaju, do obeda už nič. Žili sme v očakávaní blížiaceho sa obeda. Vyčasilo sa, a tak sme oddychovali. Škoda, že voda bola od nás ďaleko, boli sme unavení a špinaví. Deň sa prevalil bez mimoriadnych udalostí. 

18.4.1945 - Streda. Zavčasu nás zobudil budíček, prišiel povel na premiestnenie sa na nové stanovište. Schádzame dole do doliny. Urobili sme vyhovujúce palposty, začali strieľať, a tu pechota už uteká. Ustupujeme pred presilou. Mínomety sme naložili na chrbáty a poďho ďalej. Odišli sme len asi 600 m, aby sme zaujali nové postavenie. Tam, kde sme boli doteraz, už boli Nemci. Nikto nevie povedať, aká bude noc. 

19.4.1945 - Štvrtok. Celú noc sme prebdeli v pohotovosti. Nemci šarapatili blízko nás. Cez deň krátke prestrelky, po obede povel k ústupovému presunu. Dnes sme zašli už ďalej. Nemyslel som, že budeme pred švábmi ustupovať. Do večera sme si vybudovali bunker, aby sme mohli v bezpečí prenocovať. Noc bola zatiaľ kľudná a tichá. 

20.4.1945 - Piatok. Už zavčas rána sme upravovali pripravený bunker. Na vrch sme osadili hrubé drevené brvná. Tak sme mali akú-takú istotu pred mínami a nakoniec bolo nám v noci aj teplejšie. Vypálilo sa niekoľko rán. Na našom úseku sa vzdalo asi 150 maďarských vojakov. Dni akoby sa ľahšie míňali. 

21.4.1945 - Sobota. Je krásne ráno, akých nebýva veľa. Je načase vykonať očistu. Zbaviť sa parazitov, vší. Našiel som ich chvalabohu len dve. Hneď sa mi uľavilo. Opäť krátka prestrelka a potom, ktovie dokedy, ticho. Počasie vydržalo až do večera. Potom sme sa stretli s kamarátom Klečom. Aj keď sme už dlhšie spolu, stále nachádzame nové témy. Dnes výnimočne viac. Radili sme sa, ako to bude so sľubovanou výmenou na 25.4.1945. 

22.4.1945 - Nedeľa. Ráno začalo pochmúrne. S ním, samozrejme, aj naša nálada. Začalo snežiť, také aprílové počasie. Šťastie, že sneh nepadal dlho a zakrátko prestal. Opäť celý deň v nečinnosti. Slnko sa nám už neukázalo. Prichádzajú civili, ktorí nám nosia potraviny. Získal som kúsok chleba a slaninku za cigarety. Opäť sa zmráka a poletuje sneh. Dokedy ešte? 

23.4.1945 - Pondelok. Vyzerá to tak, že pekné dni už pominuli a je pod mrakom. Celý deň sme strávili v očakávaní, ale nič sa nedialo. V noci napadol sneh. Pripadali sme si ako na Vianoce, ešte nám začalo aj zatekať do bunkra, v ktorom sme prebývali. Nezostávalo nám iné, ako ležať. Niet ani čo zaznamenávať do môjho skromného denníčka. Snáď len to, že si tu v horách pripadáme ako partizáni. Len keby bolo viac jedla. 

24.4.1945 - Utorok. Dnes do 12.00 hod. som mal stojku. Iba čo som zaľahol, spustil sa hustý sneh. Vyzeralo to tak,  že ak neprestane, budeme ho mať po kolená. Napadlo ho len okolo  15 cm. Deň ako tie predošlé, nič sa neudialo, len keby nebola taká zima. Šťastie, že blízky les nám ako-tak poskytuje úkryt pred nepriazňou počasia. 

25.4.1945 - Streda. Dnešné ráno bolo podobné. Zamračilo sa a slnko bolo hlboko skryté, no zakrátko sa mraky pretrhali, oteplilo sa a strácal sa aj sneh. Zbytočne sme sa tešili, k výmene neprišlo. Vraj až vtedy, keď už našou bude Žilina. Stretol som tu ďalšieho kamaráta – Janka od Nigrínia. 

1.5.1945 - Utorok. Začal sa nový mesiac. Aby sme si pripomenuli domov, cez noc v dedine kamaráti postavili máje. U nás obvyklý prídel vodky, asi 2 dcl a 75 ks cigariet. To všetko mnohí chlapci vymenili za potraviny, alebo predali civilnému obyvateľstvu. Nálada sa vylepšuje. Hovorí sa nám už veselšie. Netrvalo to však dlho. Zakrátko prišiel rozkaz, aby sme sa pobalili a pripravili na presun. O polnoci vyrážame na ďalšiu cestu. Radujeme sa, že ženieme pred sebou švábov. Únava sa hlási stále viac a viac. 

2.5.1945 - Streda. Pochodovalo sa celý deň. Tešíme sa, že za nami je už slobodné Slovensko, zbavené nenávidených fricov. Pred nami je ďalší smer – Morava a Čechy. Hranice sme prekročili ráno o druhej. Cesta bola dlhá, celý deň pršalo ako z krhly. Boli sme premočení ako sysle, keď ich vytopia. Aké bude naše pokračovanie nevieme, či ešte dlho vydržíme. 

3.5.1945 - Štvrtok. Hneď nasledujúce ráno sme zaujali palebné postavenie, no k prestrelke nedošlo. Dážď neprestával. Nablízku sme našli metrovce dreva, nakládli ohne, aby sme sa ako-tak usušili. Ešte v ten deň sme oslobodili dedinu Bažiny a zajali nepriateľský vlak. Nevieme aká bude noc, či pôjdeme ďalej za nepriateľom. 

4.5.1945 - Piatok. Ráno opäť vyrážame na pochod, prenasledovať Nemcov. Na ich obranu sme narazili pri Vsetíne. Mesto padlo zakrátko, Vsetín bol slobodný. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov, ktorí nás vítali. Keby mal človek žalúdok ako kotol, toľko si doňho mohol naklásť, plno. Zišiel som sa tu s kamarátom Janíkom. Nezdržali sme sa však dlhšie. Balíme a ešte v ten deň vyrážame za nepriateľom. 

5.5.1945 - Sobota. Ráno sme vyrazili na presun. Ideme stále ďalej, hlbšie do krajiny, ktorou ustupuje pred nami nepriateľ. Ľudia nás vítali kvetmi, zásobovali potravinami, dali nám všetko, čo im ešte zostalo. Všade to bolo rovnaké. Len pochod sa nám videl už strašne dlhý. K nepriateľskej obrane sme mali ešte 35 km. Zaujali sme bojové postavenie, pridelili nás k automatčíkom. Potom sme sa presunuli do blízkeho lesa, kde sme spali. Opäť dážď, sychravo a zima derúca sa do každého kúska premočeného mundúru. Bol to nocľah pod konármi smrekov. 

6.5.1945 - Nedeľa. Ráno, bez jediného výstrelu vchádzame do dediny, ktorá sa pred nami rozprestierala. Palebné postavenie zaujímame v Bystřici pod Hostýnem. Do večera ešte krátke prestrelky. Nocovali sme ako páni v kaštieli, videli sme tu mnohé krásne, no vojnou poškodené veci. Noc prešla bez mimoriadnych udalostí. Spali sme pomerne dobre, veď to nebolo pod oblohou, ale pod ozajstnou strechou. 

7.5.1945 - Pondelok. Už zavčas rána zaznel budíček, zbalili sme si svoje veci a výzbroj. Ideme ďalej cestou-necestou. Program sa ale náhle zmenil. Došlo k prestrelke, ktorá trvala do obeda. Potom sme sa vydali ďalej. Postupoval som vpredu ako ubytovateľ, byty sa však nehľadali. Išlo sa ďalej. Zasa ten únavný pochod. Dnes som mal k dispozícii aspoň bicykel. 

8.5.1945 - Utorok. Tu už prestávam skladať svoje spomienky do môjho malého denníčka. Naša dlhá bojová cesta sa končí. Splnili sa naše očakávania, dožili sme sa slobody. Fašisti boli porazení a vyhnaní. Pred nami zostal ešte dlhý pochod, s cieľom Praha. Tam som sa dostal, ale už do nemocnice. Až po vyliečení, k svojmu pôvodnému útvaru a nakoniec, keď vojna skončila, domov, na Gemer. 

Upravil a podľa originálu spracoval
PaedDr. Milan Sajenko, predseda HDK OV SZPB v Rožňave

{jcomments on}

Čítať 5131 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:48

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!