Vytlačiť túto stránku
utorok, 06 marec 2012 21:21

Spomínanie na odviate - pozoruhodná ratkovská žena Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Obyčajná žena, ratkovská rodáčka z bežnej ratkovskej remeselníckej rodiny (v tých rokoch na konci 19. storočia prakticky všetci obyvatelia boli remeselníci), otec pekár, ale piekol aj jemnejšie pečivo, tzv. „perace“. Pochádzala z piatich súrodencov, z dreveného domu na Starej ulici, ktorej názov už teraz nikomu nič nehovorí, ale je to najstaršia ratkovská ulica,  dnes totožná s cestou, ktorá prechádza dolnou časťou Ratkovej z juhu na sever. Drevený dom, omietnutý zvonku, v interiéri dominovala veľmi veľká pec. Bol som v tom dome niekoľkokrát v mojich predškolských rokoch, alebo ako školáčik základnej evanjelickej ľudovej školy. Padol počas socialistickej asanácie

po r. 1948.
Jej životné poslanie začalo po skončení školopovinnej dochádzky ako 12 ročného dievčaťa. V tých rokoch sa ratkovskí chlapci chytali remesla svojich predkov, dievčatá si hľadali prácu v okolitých mestách (Rimavská Sobota, Rožňava, Miškovec a inde), v Ratkovej neboli podmienky pre hospodárenie na pôde a poľnohospodárska  tradícia tiež nie. Mladí muži, neskôr ako tovariši sa zdokonaľovali u „chýrečných majstrov“ mimo Ratkovej, dievčatá ako pomocníčky v domácnosti hľadali obživu a zárobok, súčasne asimilovali spôsoby - maniere  mestského prostredia a takto obohatené sa vracali domov, kde si spravidla nachádzali životného druha. Ona zareagovala na akýsi inzerát, ktorý bol sprístupnený i v Ratkovej, že nejaká pani hľadá slušné, spôsobné dievča  ako  pomocníčku do domácnosti a záujemkyne sa mali prísť ukázať do Rimavskej Soboty - stretnutie na peróne železničnej stanice v konkrétnu hodinu.

No ale to už nechajme rozprávať účastníčku:

„Nuž zišlo sa nás tam asi 10-15 mladých dievčat, prechádzali sme sa po peróne, na lavičke sedeli nejakí cestujúci a dve panie - jedna elegantná mladšia a jedna staršia. Po chvíli sa tá mladšia zdvihla, prišla ku mne a oslovila ma takto: „Slečinka, už nejaký čas vás pozorujem, padli ste mi do oka, ak máte záujem pracovať v dome Blaho Lujzy,“ čo mne nič nehovorilo „a ak by ste súhlasili byť pomocníčkou v jej domácnosti v Budapešti, rozhodnite sa!“ Súhlasila som. Takto som sa dostala do Budapešti a stala sa zamestnankyňou v tom čase najznámejšej maďarskej a významnej európskej opernej speváčky Lujzy Blahovej, inak rodáčky z Rimavskej Soboty.“
Dodáva, že nikdy v živote toľko neupratovala a nenažehlila sa ako tam, ale bola  spokojná u veľmi milej panej, mávala sem-tam i voľno, viac v nedeľu. Poznamenáva, že speváčku občas stretávala smutnú aj vyplakanú. Zotrvala v Budapešti do r. 1902. Reprodukciu jej spomienok skrátim: Ona bola veľmi nábožne založená už z domu, z ratkovskej evanjelickej rodiny. V tých rokoch žila v Budapešti veľmi veľká slovenská komunita, včítane mládeže, v Budapešti bol farárom, vtedy už senior, ratkovský rodák, neskorší biskup, spisovateľ, literát, národovec  Daniel Bachát. Ako áno, ako nie, stalo sa, že  pri práci s mládežou si ju všimol a keď sa zistilo, že je to Ratkovčanka, stratil s ňou  slovo. Ona  to charakterizovala, že ho osobne spoznala a keď vedel, že pracuje v dome „mondénnej Blaho Lujzy“ položil i otázky. V tom čase bol už Daniel Bachát v Budapešti populárny nielen ako slovenský literát, ale uznávaný i  za úspešné vedenie budapeštianskeho evanjelického cirkevného zboru  a najmä za zásluhu pri výstavbe nového chrámu na tzv. Kerepešskej ceste (Lutherov dvor). Fotografia Márie Ďurindovej rod. Hamlíkovej počas pobytu v Budapešti asi r. 1899Po skoro desaťročnom pobyte vrátila sa do Ratkovej ako národne uvedomelá, hlboko nábožensky cítiaca  mladá 21  ročná dievčina, ktorá plynule ovládala maďarčinu a veľmi dobre nemčinu. Vydala sa a zhodou okolností jej manželom sa stal mladý muž, ktorého stará mama bola tetou  biskupa Daniela Bacháta (Zuzana Mikuláš, rodená Bachát).
Budem aj ďalej pokračovať vo vyprávaní ja, kvôli skráteniu a zjednodušeniu - osvetlenia jej účasti v dianí. Podaktorí v mojej mladosti, vtedy ešte žijúci ratkovskí pamätníci spred 60-70 rokov, mne ako chlapcovi občas len tak mimochodom povedali na jej adresu: „ej, ale  nebojácna a múdra to bola žena“. Táto poznámka smerovala i k tomu, že počas dotieravej maďarizácie pred prvou svetovou vojnou mali byť i v Ratkovej bohoslužby odbavované v maďarčine. V prvú nedeľu, keď sa to malo už stať, pána farára schádzajúceho z farských schodov oblečeného už v kňazskom rúchu do chrámu, chytila za toto rúcho (kamžu), zastavila ho a povedala: “Pán farár, naši Ratkovčania si neprajú bohoslužby odbavované v maďarčine!“ On nič nepovedal. Kázeň sa diala po slovensky a tak to i zostalo. Nadšená a zanietená vznikom prvej Československej republiky, obdivovala prezidenta Masaryka, pripomínala účasť M. R. Štefánika pri vzniku štátu, spomínala významných politikov, ako Hodžu, Šrobára,  národovca a literáta Škultétyho, popularizovala diela Vansovej, Slančíkovej-Timravy. Propagovala slovenskú, nielen cirkevnú tlač, boli jej blízke idey Martina Rázusa. Nezabúdala pripomínať úlohu a pomoc mestečka Ratkovej pri vzniku prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, aj význam bývalých študentov na postoch v cirkevnom, kultúrnom, či politickom dianí  v Uhorsku a aj po oslobodení. (Stará Truhlica, o ktorej som kedysi referoval na stránke Maj Gemer bola takmer zaplnená i ňou odkladanými tlačovinami, predovšetkým po r.1918. Pri storočnici narodenia a súčasne pri slávnostnom odhalení pomníka biskupovi Danielovi Bachátovi v Ratkovej v r.1940, robila sprievodkyňu s informujúcim slovným doprovodom jeho kedysi rodným domom, ktorý riadením osudu bol vo dvore, kam sa ona vydala, s oknami oproti sebe. Účastníkmi boli i členovia Bachátovej rodiny, o. i. aj Bachátov vnuk MUDr. Ľudovít Izák. Ako deväťročný chlapec bol som svedkom tejto akcie.) Bachát zostal pre ňu veličinou, vzorom i symbolom evanjelickej vierouky aj spomienkou na jeho mravne ladené kázne, ktoré počúvala v období svojej mladosti, vracala sa k nemu, poznala niektoré jeho „dumky“ naspamäť. Ešte ako 60 ročná zorganizovala v Ratkovej divadelné predstavenie hry s náboženskou tematikou „Vzkriesenie“. Treba doložiť, že v pokojnom súzvuku a dlhoročnej spolupráci nažívala s pánom farárom Jánom Hallátom až do jeho penzionovania r. 1945. On nevzal príhodu na farských schodoch spred rokov nijako osobne, bolo vhodné na ňu nespomínať.
Mária Ďurindová rod. Hamlíková krátko pred smrťou r. 1963Po oslobodení a počas prvej republiky angažovala sa dlhodobo ako predsedníčka Spolku slovenskej evanjelickej jednoty, bola účastníčka všetkých cirkevných podujatí, pri ktorých som ako chlapec  neraz „čujne“ vnímal jej prejav, ktorý prezentovala bez poznámok, spontánne. Dokonca nejaký článok o živote cirkvi v Ratkovej jej uverejnil Evanjelický posol spod Tatier. Stala sa pravidelnou aktívnou účastníčkou verejných cirkevných aktivít pod hlavičkou Spolku evanjelickej jednoty. V novembri r. 1944 po potlačení SNP a obsadení Gemera a Pohronia nemeckou armádou, vďaka svojej spoľahlivej nemčine podarilo sa jej previesť dvoch  povstaleckých vojakov -  Ratkovčanov, ktorých zajatých kdesi na Prašivej v oblasti Hornej Lehoty eskortovali do Ľubietovej, neskôr do Brezna, kde sa im podarilo dostať tesne pred odsunom do koncentráku zo zajatia na slobodu. Ukrývali sa v Brezne, odtiaľ ich bolo treba dostať do Ratkovej. Vďaka už spomínanej dobrej nemčine podarilo sa jej z Brezna až do Tisovca, neuveriteľné, „cestovať“ s nimi na korbe nemeckého nákladného  auta, vydávajúc ich za ratkovských remeselníkov, ktorí v Brezne nakupovali remeselnícky tovar - kože a súkno, ktorú myšlienku ona prezieravo zabezpečila a doviedla do úspešnej reality. Považovalo sa to vtedy „za hrdinský kúsok“. Poslednou jej „cirkevnou“ aktivitou bol príhovor pri vysväcovaní teológov, nových evanjelických kňazov v r. 1948 v Klenovci -  predniesla slávnostný pozdrav (dvaja vysvätení kňazi, Daniel Fakla a Daniel Janšo, pochádzali z Ratkovej). Po nástupe totalitného režimu bola Evanjelická jednota zrušená.
Duchovne a národne dospela v prostredí budapeštianskeho veľkomesta, ale obklopená komunitou a osobnosťami národne slovensky orientovanými ako bežné dievča - mladá ratkovská žena, v čase, kedy i v samotnej Ratkovej nie každý odolal maďarizačnému vplyvu. Vychovala dve deti, pomáhala pri výchove vnukov a dožila sa i pravnukov. Nezanedbala povinnosti, ktoré v tých rokoch sa od ženy v domácnosti, okolo domu, na záhrade či na poli vyžadovali. Jej, úsudky, postoje, niekedy i moralizovanie predurčili jej všeobecný etický kredit v Ratkovej nielen na poli cirkevnom. Nemôžem zamlčať, že z budapeštianskeho prostredia doniesla si i prvky a spôsoby kultivovaného chovania. Aj v nesúhlase formu citlivého prejavu. Múdrosť zúročenú skúsenosťami odovzdávala tomu, kto ju vedel a chcel počúvať.
Čo nakoniec doložiť? Bol som pri jej „odchode“ už ako lekár - neurológ. V predvečer smrti čiastočne ochrnutá, ale s jasnou mysľou a dobre artikulovanou rečou predstavila nám celú svoju životnú púť. Auditóriu starých ratkovských ženičiek a rodine zhromaždenej okolo jej lôžka prerozprávala anabázu svojho celého života, tak ako ju vnímala ona a ako ju v nedokonalej skratke podávam ja. Jej monológu, akoby prebiehajúcemu filmu v tichu tiesnivej chvíle, načúvali dojatí prítomní. Portrét Daniela Bacháta - DumnéhoIste ju to unavilo, ale nik sa neodvážil ju prerušiť. Priala si, aby truhlu s jej mŕtvym telom z domu a z dvora niesli jej najbližší – syn, dvaja vnukovia a vnučkin manžel. Zomrela zakrátko, upadajúc s postupujúcou somnolenciou do kómy. Zomrela v dome, kde som sa narodil ja, môj otec i môj starý otec, v izbe s oknami oproti oknám pôvodného rodného domu Daniela Bacháta - Dumného dňa 22. novembra 1963.  
Dopisujem toto ako posledný žijúci účastník, už pokročilý senior, len skicovite z jej biografie. Dokresľujem sugestívny neúplný fragmentovaný obraz z tejto clivo-dojímavej chvíľky o niekom, kto mi už ako maturantovi odchádzajúcemu do „veľkého sveta“ povedal: „Keby cvernička (nitka), ktorá Ti nepatrí zostala na Tebe, aj tú daj preč.“ Zmysel  týchto slov rezonujúci vo mne je „hlboko nadčasový“ -  hlavne dnes.
Rozprával som o mojej starej mame Márii Ďurindovej, rod. Hamlíkovej (1882-1963), jednej obyčajnej, ale pritom pozoruhodnej, neškolovanej, ale mimoriadnym intelektom obdarenej ratkovskej žene. S epilógom - ďakujem za všetko, stará mama!

(Kedysi, tiež už veľmi dávno, ešte ako vysokoškolák, keď som trápil múzu touto básňou,  myslel som taktiež na ňu.)

Rozprávka

Vyhľadávam chodník k piesni,
ladím v kroku detské verše,
rozprávka mi srdce tiesni
spomienkové iskry kreše. 

Mesiac padá za obzory,
modrý súmrak ruku chytá,
kdesi hore hviezda horí,
okna sa chcem niečo spýtať. 

 

Skoro si ma vypravila –
keď už večer stiera kúty –
s loktibradom a s ním víla
hľadať prsteň ukradnutý. 

V rozprávočke stará mama
chvíľku počká – driemem tíško –
pustí ruku, odnáša ma
cez polia sna kamsi tryskom...

 

(Báseň  Miroslava  Ďurindu zo zbierky „Okamihy a reflexie“)


Cez priezor času

Ten istý priestor, múry sú tie samé,
len nečas skúšal na nich vlastné zbrane.
Aj my sme zbledlí, v letokruhoch presní,
Tvoj „Lutherov dvor“ zvetrával tiež v Pešti.
Tu si bol doma, na tomto tu mieste
gaštany z korún húdli clivo pieseň,
už neoslovia v streche plodopádom –
už zmierili sa s neskutočnou drámou
a prázdne miesta za portálmi z chrámu –
na Tvoju účasť zdávna spomínajú.
Ak zamyslíš sa, čo sa za čím skrýva,
z povzdychu je čuť v čom je koho vina:
vrúcnosť je  ťarchou, podlomená viera,
na výslní skvie sa, v čo sa veriť nedá. 

 

Nech znejú „dumky“, čo si spieval verným,
hold vzdávame Ti s prapredkami v zemi,
keď z potomkov cítiť ľútosť z biedy,
že nehladil ich dotyk po nedeli.
No, neskríkne nik – „prečo, prečo, prečo?“
ševelí lipou: „veľkých citov nieto“,
no, neskríkne nik – „kam sa podel, kde je?“
dych vanie z Hájov, z nadhľadu v ňom šelest:
Ach, rodní, mýlka bola v mýtoch, mýlka,
čo priviedla nás po zlyhaniach nikam. 

(Báseň Miroslava Ďurindu z príležitosti stého výročia smrti Daniela Bacháta – Dumného, prednesená pri jeho pamätníku na nádvorí kostolného dvora v Ratkovej  2. septembra 2006.)


Miroslav Ďurinda
Košice, 1. 3. 2012
{jcomments on}

Čítať 7057 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:48

2 komentáre

  • Odkaz na komentáre oblecenie pre zeny štvrtok, 17 november 2022 19:02 Napísal(a) oblecenie pre zeny

    Skvelý obsah a dovolím si tvrdiť, že jeden z
    najlepších zatiaľ na danú tému. V dnešnej dobe príliš presýteného
    internetu je to dôležité, aby sme natrafili na správny
    obsah. Určite odporúčam oblečenie pre ženy
    na http://www.perfektna.sk

  • Odkaz na komentáre svadobne obrucky štvrtok, 10 november 2022 01:56 Napísal(a) svadobne obrucky

    Chválim spracovanie článku, určite som sa opäť niečo nové dozvedel.
    Pred svadbou je dôležite
    vedieť si správne vybrať svadobné obrúčky a prstene na http://www.egne.sk