mnohí vedeli kde je ich pravé miesto a dobrovoľne sa prihlasovali v čase SNP do partizánskych oddielov. Dnes všetci vieme, že niektorí položili za svoju krajinu životy. Medzi nimi bratia Pavol a Ján Belákovci, ich švagor Štefan Kalický a Ondrej Gallo Krajný. Veľa sa na nich za tých mnoho rokov pospomínalo a veľakrát sme stáli pri ich pamätníku na bystränskom cintoríne, aby sme im vzdali úctu. Statoční Bystrania to tak robia aj dnes.
O svojich spomienkach na obdobie oslobodzovania našej obce píše pán Ladislav Tomko v neveľkej knižke Neostať stáť, ktorý bol v tých rokoch sedemnásťročný mládenec. Spomína v nej, o. i. aj na skupinu vojakov anglo-americkej misie, ktorú do bane na vyšnom konci usmernila a zásobovala rodina Urbanovcov, ktorá neďaleko bane bývala. Knihu sa oplatí, a nielen pre túto kapitolu, prečítať aj teraz.
Vlani som bol trošku zaskočený, keď mi jeden filmový režisér položil otázku, či viem, kde sa u nás skrývala spomínaná misia, ktorá po potlačení Povstania unikala pred nemeckými vojakmi v tuhej zime cez stredné Slovensko, bola ťažko poznačená a takmer všetkých jej členov vystrieľali Nemci neďaleko Polomky. Zvyšok jej členov sa potom v snahe dostať sa cez front, ocitol až v našej obci, v tom čase plnej Nemcov a maďarských vojakov. Keby som si bol túto knižku predtým lepšie prečítal, vedel by som na otázku pána režiséra v momente odpovedať. Spomínam to preto, že tento režisér niektoré miesta úkrytov misie chcel zachytiť na filmový pás ako dokument o pomoci slovenských občanov americkým vojakom, zúčastneným v bojoch počas SNP. Žiaľ, do bystränskej bane sa už filmári nedostali. Zabránilo im v tom zastavenie prevádzky bane a z toho vyplývajúce nebezpečenstvo závalov.
Dostal som sa však k textom knihy Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, ktorú aj podľa poznámok Márie Gulovičovej, jednej z účastníčok skupiny, napísal americký autor Jim Downs. Niekoľko strán venovala prostredníctvom neho Mária spomienkam na pohyb jej druhov aj v Rožňavskom Bystrom a na okolí Rejdovej a Petrova. Niekoľkými úryvkami by som chcel pripomenúť mladšej generácii, kto všetko a ako sa podieľal na oslobodzovaní Slovenska a aké obete a strádania si to vyžiadalo. Teda aspoň takto „nakuknime okienkom“ do obsahu knihy a pripomeňme si jedno z najbolestivejších období nás Slovákov.
Úryvok z knihy Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku:
12. január - Mária stretáva Nemcov
Keď Mária mohla opäť chodiť, zadovážila si v dedine sedliacke šaty od jedného starca, z
ktorého sa vykľul člen miestnej komunistickej strany. Mária pochodovala s ním 6 míľ do dediny Rožňavské Bystré a hľadala lepšie ubytovanie. Od frontu ich delili iba 4 míle. Stretli niekoľko nemeckých hliadok, ktoré si však nevšímali starca a sedliacku devu.
Po návrate do Petermánoviec (dnes Petrovo, pozn. OD) minuli nemeckú kolónu, pochodujúcu smerom na západ. Ktosi zakričal "tu je partizán". Celá kolóna sa zastavila a obzerala sa.
Mária odvrkla – „Hej, partizán ako vy. Ak si to myslíte, tak ste moji súdruhovia.“ Muži si všimli jej viedenský prízvuk a s úsmevom odpochodovali.
V Bystrom našla Mária veľkú baňu, v ktorej sa už skrývalo mnoho ľudí. Na ďalší deň sa tam presťahovali, a tak sa dostali bližšie k frontu. Bolo počuť kanonádu.
Situácia v jaskyni bola surealistická. Obrovská, deravá jaskyňa ako nájomný dom s mnohými podlažiami a zdanlivo nekonečnými tunelmi. Ukrývalo sa tam asi 50 osôb - partizáni, dezertéri, starci a deti, komunisti a iní politicky ohrození ľudia. Po celej jaskyni horeli ohne, niektoré boli na varenie, iné na ohrievanie a ostatné iba ako centrum pre spoločenské dianie.
Vzduch bol štipľavý a zápach ľudských výkalov bolo cítiť všade. Jej nový sprievodca, ďalší komunista, poznal baňu ako svoju dlaň. Vnútri museli používať rebríky, ak chceli vyliezť na tretie podlažie. Horný obyvateľ spustil rebrík iba tomu, kto vyklopkal na železnom potrubí príslušné heslo. Všade svietili karbidovými lampami.
Mária a ostatní sa čoskoro nevyhli blchám a z ich pohryznutí dostali infekciu. Trvalé nepohodlie sa zdalo byť večné. Len ťažko sa dalo spať. Medzi obyvateľmi boli štyria maďarskí dezertéri, ktorí spali na doskách. Nechceli ležať v špine a v slame. Zúfalo sa chceli udržať nažive, i keď sa báli Rusov, ktorí sa mali čoskoro objaviť. Rusov sa báli predovšetkým Maďari.
Manželka komunistu im varila vo veľkom hrnci polievku, ktorú im potom manžel doniesol. Vydržala niekoľko dní. Mária zatiaľ odišla s komunistom zháňať ďalšie potraviny, za ktoré stále platila zlatom.
17. január - konfrontácia s nemeckými vojakmi
Mária prekročila maďarské hranice, kde mohla od obchodníčky nakúpiť vrece chleba a
slaninu. Do obchodu vošli niekoľkí Nemci a zvedavo sa vypytovali načo kupuje toľko potravín. Domáca vysvetľovala, že Mária je jej sesternica a nemôže pravidelne prichádzať a nakupovať, pretože býva ďaleko. Mária odišla z obchodu a ako sa tak obzerala, uvidela v ich vojenskom aute kanistru s benzínom, ktorú potom ukradla. Mária mala rada riziká, hoci bola bojazlivá a zasnívaná, ale vždy odvážna a inteligentná.
Tlak postupujúcich Rusov narastal. Tisícky nemeckých vojakov ustupovali na konských poťahoch. Boli zúbožení a zronení, občas však milí a sympatickí. Počas cesty za potravinami jeden Nemec v nákladnom aute zastavil a odviezol Máriu do mesta.
Počas inej cesty išla Mária ku komunistovi a v jeho dome našla niekoľko nemeckých vojakov. Jeden z nich ju chcel obísť a ona ho zastavila, že ho pustí, ak jej dá pár cigariet. Tie potom odniesla Dunlevymu. Počas inej cesty cez hranice ju niektorí Maďari považovali za špiónku a odmietli jej predať potraviny. Mária okamžite vyhlásila, že ak jej nepredajú potraviny, udá ich ako komunistov. Vyhrala, ako zvyčajne.
23. január - ste slobodní, slobodní!
Jeden z dedinčanov sa ukázal pri bani a oznamoval, že Nemci odchádzajú, hoci nevideli zatiaľ žiadnych Rumunov ani Rusov. Okolo 11-tej hodiny počuli pri vchode do bane krik.
Ktosi kričal: „Ste slobodní, ste slobodní! Rumuni sú tu a aj ruské hliadky.“
Mária a ostatní - Dunlevy, Davies a Zenopian boli „opití šťastím“. Vyšli von a oslavovali. Ich oči sa naplnili slzami, avšak Mária neskôr poznamenala, že veľmi rýchlo vytriezveli z toho, že „sme nič nevedeli o osude našich priateľov, ktorých chytili Nemci. Nikdy sme neprestali na nich myslieť“. Napriek tomu pociťovali obrovskú úľavu. A naivne si mysleli, že Rusi im pomôžu spojiť sa s americkou a britskou misiou.
Momentálnym problémom bolo nájsť takých zodpovedných ľudí, ktorí by ich dopravili buď k americkým alebo britským misiám. Mária a muži pochodovali 4 míle do dediny, kde bolo umiestnené miestne veliteľstvo Červenej armády. Tam sa dozvedeli, že hlavní ruskí velitelia boli ešte ďalej, až pri maďarských hraniciach. Keďže im nikto nepomohol, Mária odišla 4 míle na východ na rumunské veliteľstvo v Rožňavskom Bystrom, kde sa stretla s generálom Dragomenom. Ten pozval celú skupinu na večeru a informoval ich, že nemá právomoc pomôcť im. Bol pod ruským velením.
25. január - Rimavská Sobota
Neskôr ich vzal jeden ruský kapitán autom do Rimavskej Soboty. Tam sa dozvedeli, že nie sú až takí slobodní, ako si mysleli. Skupina sa teraz stala zajatcom v rukách Rusov. Prišli o 11-tej v noci a boli okamžite vypočúvaní ruskými spravodajskými dôstojníkmi. Trvalo to do 4-tej ráno. Potom boli vypočúvaní každú ďalšiu noc a stali sa predmetom intenzívnej zvedavosti, navštevovali ich veľakrát v noci ľudia, ktorí jednoducho prišli a civeli na nich.
(Zdroj: Jim Downs: Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku. Bratislava, Magnet Press 2004.)
Poznámka:
Mária Gulovichová Liuová (Mária Gulovičová) bola slovenská učiteľka, ktorá sa zúčastnila na podzemnom hnutí odporu počas druhej svetovej vojny. Bola vyznamenaná Bronzovou hviezdou za hrdinskú a odvážnu službu ako agentka amerického OSS (Úrad strategických služieb) a Britskej tajnej služby v nacistami okupovanom teritóriu Slovenska počas zimy 1944 - 1945.
Narodila sa v Jakubanoch blízko obce Jarabina v roku 1921. Slovensko bolo vtedy súčasťou prvej Československej republily. Otec bol grécko-katolícky kňaz, matka učiteľka základnej školy. Absolvovala Grécko-katolícke lýceum pre učiteľov v Prešove. V roku 1940 sa stala učiteľkou základnej školy v Jarabine, neskôr v obci Hriňová. Gulovičová pokračovala v učení aj po okupácii Slovenska Nemeckom v roku 1939. Na začiatku roku 1944 ju požiadal jej židovský priateľ Július Goldberger, aby skryla pred Nemcami jeho sestru a jej päťročného syna. Od apríla do júna 1944 ich skrývala v budove školy v Hriňovej. Po tom čo ich niekto udal, prišiel Gulovičovú vypočuť dôstojník slovenskej armády, ktorý bol zhodou okolností účastníkom protifašistického odboja a pomohol jej. Dôstojník bol ochotný nájsť lepší úkryt pre ženu a jej syna za podmienky, že Gulovičová sa stane kuriérkou antifašistického odboja.
Okamžite to prijala a presťahovala sa do Banskej Bystrice, kde sa stala krajčírkou v rodine sympatizujúcej s odbojom. Pretože dobre ovládala päť rečí (rusky, maďarsky, slovensky, nemecky a trochu anglicky), Gulovičová začala pracovať v odboji ako prekladateľka. Keď na konci augusta 1944 začalo Slovenské národné povstanie, pracovala na povstaleckom území ako prekladateľka dokumentov zo slovenčiny do ruštiny pre sovietsku vojenskú rozviedku.
Počas leta 1944 Gulovičová prekladala pre amerických príslušníkov misie OSS operujúcich v Nízkych Tatrách, kam bola pridelená veliteľom povstania generálom Viestom. V rámci svojej práce sa podieľala na záchrane havarovaných amerických letcov.
V októbri 1944 Nemci potlačili povstanie a Gulovičová utiekla do hôr, kde povstalci a spolu s nimi aj americká misia ustúpili pred Wehrmachtom. Misia amerického OSS bola vedená poručíkom J. Holtom Greenom, v civile americkým podnikateľom s bavlnou, do ktorej patrili niektorí agenti OSS, 18 letcov a korešpondent Associated Press-u Joe Morton. Američania požiadali Máriu, aby im robila tlmočníčku a sprievodkyňu pri úteku z Nemcami okupovaného teritória. Gulovičová prijala a pomáhala im potajomky prejsť cez slovenské hory. Príchodom zimy Gulovičovú a misiu zachytila búrka na vrchu Ďumbier, najvyššom vrchu Nízkych Tatier. Neskôr povedala, že vietor bol taký silný, že ich odvieval. Obočie a vlasy mali zmrznuté do cencúľov. Udržiavali sa stále v pohybe, míňajúc skupinu 83 partizánov, ktorá zamrzla v horách.
V decembri 1944 celá skupina prečkala v horskej chate Na Homôľke pri obci Polomka dva týždne, plánujúc odísť na Štedrý deň. Museli však počkať ešte deň na proviant zhodený lietadlom. 26. decembra 1944 Gulovičová a štyria členovia misie (dvaja Briti a dvaja Američania) opustili chatu a šli hľadať stravu a lieky. V čase ich neprítomnosti chatu prepadla nemecká špeciálna jednotka Abwehrgruppe 218. Šestnásť členov misie, vrátane reportéra agentúry AP, zajali a neskôr v obci Kremnička popravili. Gulovičovej skupina sa vyhla zajatiu a pokračovala ešte deväť týždňov k sovietskej frontovej línii. Mária povedala, že celý čas neboli v bezpečí, museli sa premiestňovať každú noc a trpeli mrazom. Ona sama mala vážne omrzliny na nohách, ale odmietla vyhľadať lekársku pomoc. Nemci mali číslo jej identifikačnej karty a hneď by ju zistili. Naďalej radšej riskovala svoj život v horách, ako koncentračný tábor.
Gulovičová prišla do Bukurešti 1. marca 1945, odkiaľ odletela do centrály OSS v Taliansku. Dostala armádny status, a tak mohla byť za svoje služby platená. Bola pridelená ako tlmočníčka do Prahy, kde stretla Allana Dullesa, dôstojníka OSS, ktorý sa stal neskôr riaditeľom CIA. Dulles spolu so šéfom OSS Williamom Donovanom zariadili, že mohla emigrovať do USA, kde jej umožnili štúdium na Vassar College. Mária dostala v roku 1952 americké občianstvo, odsťahovala sa do mesta Oxnard v Kalifornii a pracovala veľa rokov ako agentka s nehnuteľnosťami vo Ventura County. Zomrela ako 87 ročná v Kalifornii v USA.
Pripravil O.D.