×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/ratkova/durin
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/ratkova/durin
Vytlačiť túto stránku
streda, 18 máj 2011 13:00

Z histórie starej Ratkovej - pristavenie sa v predminulom storočí Doporučený

Napísal(a) MUDr. Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Odchádzame postupne bez výnimky všetci, bez možností zmeniť princíp plynutia.   A s každým z nás odchádza i to, čo by sme mohli zanechať potomkom. Na niečo sa pamätáme, niečo sme sprostredkovane prevzali od našich predkov, niečo zo starých stratených alebo znovuobjavených dokumentov, artefaktov akejkoľvek proveniencie, genézy. Čo chceme, nechceme? Priali by sme si, aby naši mladí, mladší súčasníci čo-to reflektovali aspoň s malou pozitívnou účasťou. S radosťou čítam články na stránkach „Maj Gemer“, správy z rôznych končín gemerského regiónu, ako aktívne sa mládež či stárež profiluje, vytvárajúc tak pozitívne hodnoty materiálneho, športového, umelecko-kultúrneho

charakteru. Vnímam úžasné články, napríklad (nemenujem autorov): o epitafoch štítnického kostola, o Betliari, pamätihodnostiach z rožňavského okruhu, o Rejdovej, z výstav Gemersko-malohontského múzea z Rimavskej Soboty, články o gemerských nárečiach z rôznych lokalít a iné, ktoré som  čítal posledné týždne. A ako „útrpne“ pôsobí ticho z lokalít, kde akoby „hluchonemosť“ bola náplňou, zmyslom pokorného vzdávania sa, odchádzania ani nie do minula, ale nikam. Obdivujem ľudí, a teraz budem menovať, ako Dušana Dubovského z Revúcej  pre úsilie, ktoré venoval uchovaniu nevyčísliteľných hodnôt historicko-kultúrneho charakteru z Revúcej a blízkeho okolia, obdivujem  neutíchajúce úsilie Ondreja Doboša, ktorý akoby objímal celú oblasť Gemera a cestou internetovej transmisie donášal ju priamo „do domu“ s tými najrozmanitejšími ponukami zo spektra hodnôt kultúrneho zamerania, keď sa smiem vyjadriť v takto metaforickej  podobe. Autorovou dušou v motivácii vie zalomcovať nezáujem a neúčasť!

Obec Ratková v čase, v ktorom sa  budem pohybovať - mestečko, prežilo dva zničujúce požiare. V roku 1692 a v r. 1827, okrajovo som sa vo svojich článkoch o nich zmienil v iných témach na stránkach „Maj Gemer“ i na stránkach „Naša Ratková“. Úradník stoličného gemerského slúžnovského úradu a neskôr ako sa sám kvalifikuje „fiskális“ mesta Ratkovej v rokoch 1826 až 1849 podáva veľmi zaujímavý realisticko-dramatický popis udalosti, ako aj slávnostného aktu vysvätenia novoreštaurovaného chrámu po 10-tich rokoch od tejto tragédie. Pre zaujímavosť textu ponúkam ho čitateľom. Je písaný slovakizovanou bibličtinou -švabachom, prepisujem ho len aktuálne platnými pravopisnými pravidlami bez akejkoľvek zmeny alebo úpravy textu, aby kontex a frazeológia odzrkadľovala niečo o autorovi a rokoch vzniku. Evanjelickí vzdelanci tej doby do roku 1843 takto písali:

„Do protokola tohto, do kteréhožto se památnejší príbehy zapisují, náleží obzvlašte poznamenati tou príhodu, která mesto toto Ratkovú roku 1827, dne 22. júliuse potkala. Rok teď spomenutý, byl rok velice suchý a ohnivý. Od prvýho júlia až temer po november málo co dešte padalo. Otava i jiná potrava od slunce vyhorela. Když se i zamračilo, jedine ohnivé strely lítali tak, že jeden den v stolici našé na pet místech od uderení hromu naraz horelo. Roku tehdy tohoto, dne již zvýš spomnutýho 22. júlia, který byl den nedelný, po poledni okolo šesté hodiny znesl se oblak. Nádeje byla, že od pet týdni palčivosti slunce vyprahlá zeme tichým deštem zvlažena bude. Ale, ach, postojte! Místo tohto očekávaného upotešení jak prvnýkrát zahrmelo, uderil hrom do  takrečené staré veži (hodinové túrni). Asi za pul čtvrt  hodiny nebilo videti žáden oheň. Potim ale pod krížem plamen se ukázal. Mešťane jak lvové hned k túrni a kostolu zbehli se a šindle zbíjati počali. Mezitím sotvic pár minút kostel bránili začala horet velkým plamenem na Velkém Rade Korencsík Janková  maštal (neb hrom jako samý následek ukazuje i tam byl udrel) od kterežto až po ulic, kterou cesta na Ploskvo jde všecky budinky oheň velikou prudkostí asi pod  8. minútami pod sva krídla vzal, tak, že i tí, kterí od kostola k zavarovaní svého jmení na záhumná, jako i jiní nic vynesti nemohli. Okolo osmé hodiny večerný vítr se obrátil a od pulnoci k poledni váti počal a skrze to od ulici až po hostinec, který na nižnem konci mesta jest nalézající se budinky podobne ohen zežral, áno ani tak rečený Malý Red (o kterém, že obstojí každý pevnou nádeji mel) nešanoval, ale i tento okolo deváte hodine se zapálil a od hostince až po sivákovský dvur všetky príbytky ohen spálil. O desáte hodine strhl











se vítr krútlavý, který všecky v prostred mesta ješte pozustalá domy do ohne prudkého vzal, tak, že mesto plamenému mori podobné bylo. Však obyvatele tak i ti, kterí z okolných dedín na pomoc k bránení prišli, do mesta pristúpiti nemohli až pokud všechni vrchy na domech nepohoreli. Okolo pulnoci do kostola prišel ohen (odkud? to jiste žaden neví - jedni myslí, že skrze díru v túrni k mechové rúre zanechaní - druhí, že oblokem z ulici skrze vítr), který chrám vnitrne zapálil. Vnitrná ozdoba chrámová v prach a popel jest obrácená. Kostol na spúsob vápenné peci vyzeral. Zhorelo všechno co v nem bylo. Oltár skrze umelého nekdy rezbáre udelaný a od pána Matiaše Balczer jináč Galli a jeho vdovy i syna r. 1695 darovaný. Organ 13 mutácii líbezného hlasu, jemužto v mnohých cirkvách podobných nebylo, tež roku 1695 nákladkem cirkvi postavený. Zvláštny kancel skrze slávnu familiu Draskoczy darovaný. Zhoreli hodiny roku 1710 spravené i s dvuma zvonmi, kterých menší pred bytím každu hodiny cenkal. Zhoreli všecky farské príbytky, zhorel mestský dom, zhorelo krom maštal a stodvol úrodu hojnou naplnených 168 domú. Slovem: mesto toto naše, které na impopuláciu podle svého obsahu žádnemu v stolici neustúpilo a kde na jednom dvore 8 - 10 - i 12 osobníku  bydlelo tak spustlo, že po dvorich orati a  siati se  mohlo. Škody z vetší  částky skrze slávných stoličných oficíru na dvakrát sto i deset tisíc dvasto padesát osem rýnských zlatých šacovaná byla. Po žalostném tomto pádu mešťané pod holým nebem bývali v slzách pláči trávice své dni...“

Úradník c. k. monarchie uvádza mnohé dalšie podrobnosti, už či ako pracovník  slúžnovského úradu, alebo „fiskális“ mesta Ratkovej. Pristavím sa ešte pri popise udalostí o desať rokov neskôr pri vysvätení dobudovaného kostola po tejto katastrofe. Aby som opis skrátil uvediem, že udalosti vysvätenia sa zúčastnila veľká časť stoličnej urodzenej nobility evanjelického vierovyznania. Stoličný gemerský úrad v tých rokoch sídlil ešte v Plešivci.  Uvediem  mená pre úplnosť,  hoci nám i ako veľmi starým Ratkovčanom už nič nehovoria: Viceišpán Samuel Draskoczy, Szontág Lajoš, Kubíniy Antal, Draskoczy Maxmilian, Szentmikloš Victor, Ratkó Jozef, Bodon Antal, Bodon Abrahám, Fái Kalmán a iní, tiež jelšavskí a revúcki vážení občania. Zo strany evanjelickej cirkevnej reprezentácie to boli: gemerský senior, konsenior, páni farári - bystranský, nandražský, kameňanský, rybnický, sirkovský, gemerskopanický i mnohí iní. Vraciam sa k reprodukcii starého zápisu:

„Poprosila cirkev pána superintendenta, dústojného pána Jozeffy Pavla, aby se k této slávnosti uponížil. On nejprve odporoval pro nasledujíci hned druhého dne majíci distriktuálny konvent. Dvakrát posílaní sú expresy k jeho dústojnosti na ten čas v kúpeli sliačskej se bavicí. Naposledy privolila jeho dústojnosť a prišla do Ratkovej na noc dne 21. júlia. Večera byla na meskem dome príhodná - pod časem večery zapálili se iluminácie na meskem dome pripravené, skrz urodzeného pána Ján Márton vlastným kelčíkem udelané pet iluminácie. Na túrni spívali krásne páni rektorove píseň Hrad prepevný jest Buh náš  i jiné primerené písničky. Na druhý den 22. julius ráno o osmé hodine zišli se  všechni páni farári na meský dom a donesené sú všechni posvátne nádoby sem. Pán superitendent vzal klúč kostelný, ostatní farári kalich, ciborium a.t.d. – a takto v jednom húfu farári, páni, panie a prední mesta šli z meského domu ku kostolu, kdežto prišedše pán superintendent intonoval „Otvirejte brány hospodina“ z žalmu 119. a chrám boží otevrel...“

V skratke reprodukujem zápis slávnostného aktu v chráme: húf ľudí sa skôr tlačil, než vchádzal, hral organ, spievali sa piesne, pán superintendent pred oltárom sa pomodlil, cirkev ratkovskú pochválil z horlivosti a v závere žehnal oltár, krstiteľnicu a celý chrám. Farár rybnický Samuel Urbanec mal reč o Večeri Pánovej, liturgiu mal konsenior - farár jelšavský Samuel Ferienčík, prisluhoval Večeru Pánovu prítomným kňazom, mal kázeň v slovenskej reči, gemerský senior Juraj Spišák mal kázeň pred oltárom v maďarčine, konal sa i sobáš farárom Karolom Jakobeim z Nandraža a krst farárom bystranským Karolom Krmanom. Po posvätení chrámu bol obed na mestskom dome, pripíjalo sa na zdravie cisársko-kráľovského dvora, na zdravie prítomných hostí. Strieľalo sa zo siedmich mažiarov pri príchode hostí, pri odchode hostí i počas služieb božích v chráme pri piesni „Te deum laudamus“. Množstvo hostí bolo v celej Ratkovej, v každej rodine a v každom dvore. Cirkev ratkovská v súdobej tlači získala pochvalu po celej krajine.

Musím dopovedať, že autorom starého zápisu je Ján Márton, odpočíva na ratkovskom cintoríne, neznámy, zabudnutý, tu má i štylizovaný pomník z kovového odliatku so skromným nápisom v maďarčine (v preklade: spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Barboru Kubínyiovú s pokornou vďakou od dcéry). Referoval som o ňom v téme  “Milosrdný čas zarovnáva reliéf hrobov na ratkovskom cintoríne“ na stránke „Maj Gemer“. Tam je i fotografia jeho pomníka. Pôsobil v Ratkovej v rokoch 1826 - 1849.

Chce sa mi doložiť, že mešťania vtedajšej Ratkovej museli vynaložiť neopísateľne  obrovské úsilie, aby mestečko vybudovali do pôvodného stavu i s kostolom, v absolútnej jednote snaženia evanjelickej cirkvi, magistrátu mesta i pochopenia orgánov vyšších než miestnych úrovní. Zniesli neúmernú záťaž psychickú, fyzickú, ekonomickú. (A bez akýchkoľvek dotácií.) S určitou nadsádzkou by sa dalo povedať, že nám milú prítulnosť ratkovských starých reálií ako “genia loci“, ktorú vnímame dodnes, vytvorili oni. V nej je ukotvené i naše detstvo, naša mladosť, naše „doma“, ale i naše želania, aby mladí a mladší zostali hrdí na lesk starej Ratkovej a neľutovali úsilie navrátiť jej aspoň časť regionálnej prestíže. I toto som mal na mysli, keď  ma zaujala téma starého rukopisu.

Moje pocity a ozveny vzťahu k rodnému kraju zaznievajú aj v mojich básňach:

Doma                               

 

Pri  ratkovskom  kostole              

Tu v rozprávkovej krajine,
kde slnko  so mnou spáva
a kríku privráva sa tráva
cez rosy kvapky chladivé.
Tajomstvá srdce chráni si
a lístím zastiera ho,
tu som sa túlal kedysi -
no  veľmi, veľmi dávno.           

Cestička sotva chodníčkom je,
kam cez rok zriedka noha vstúpi
nenájdem na nej vytratený groš.
Rozpriadam v mysli nitky holé,
čas vraciam spred dvier do chalupy
a v snení prídem nielen o rozkoš.

Ozveny dávne láskami sú,
sadajú s vôňou do vedomia,
keď túžby rokmi slano prebolím.
Večerné bim-bam do mňa miznú,
kroky na cestičke nezazvonia,
akoby nikdy ani neboli.

 

Zostarol. Nezvonia už na večernú.
Možnože nemá koho volať,
ťažko je, ťažko so svedomím k nemu -
pieta z kríža v plači stoná. 

V kamennom prahu od nôh priehlbne -
srdcia chcú s biednym šťastím k Tebe
do prítmia lavíc, šera bledých stien.
Svätvečer opäť vo mne dnes je.

Z pozadia duše hmatkám na prahu,
počujem od dvier organ, vzlykol -
píšťalou chce sa ku mne načiahnuť -
aj zavyl k horám clivým tichom.

Akoby si On na to zvykol.
Sám v sebe od bolesti bez seba
akoby som bol v piete klincom -
predkovia, zbohom. Spustla nedeľa.

          

 

Košice, 15.5. 2011
Miro Ďurinda

{gallery}obsah/ratkova/durin{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 5043 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 11:05