nedeľa, 27 október 2013 22:18

Z ratkovskej dávno – nedávnej histórie cez niektoré nájdené staré fotografie

Napísal(a) Miro Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Veď to všetci poznáme! Tie nespočítateľné fotografie len tak v škatuliach, zásuvkách, v albumoch citlivou rukou vkusne umiestnených, citlivou dušou pohládzaných, nad ktorými spočinul náš zrak kedysi - len tak v ponáhľaní, na okamih, neuchopiteľný moment - alebo recidivujúc v radosti, nie raz i s clivou príchuťou vône žiaľu z nenávratna. Celá škála histórie vo vyblednutých záberoch ktoréhosi fotografa, či samých nás v mladosti: z obce, z rodinných udalostí: narodeniny, svadby-sobáše, starí či prastarí rodičia, deti, vnuci, lásky, rozchody, návraty atď. Veď to všetci poznáme! Ale pauzy v návratoch k týmto milým artefaktom rokmi sa stávali stále častejšími, „skartovávajú sa“ už v pomyselných spomínaniach, „bielia“ v mozgových engramoch, že trápime vlastnú – už skoro “nepamäť“ k výkonu priam obdivuhodnému - „rozpamätať sa“! V dňoch, ktoré nás čochvíľa zajmú do svojho náručia v ovzduší vône chryzantém, sme viac náchylnejší pristaviť sa i poprehŕňať sa v ich útrobách, aj vypočuť to, čo azda len nášmu vnútornému sluchu smie byť odovzdané neskreslene z tváre ktorejsi

vyblednutej fotografie. Ani by som takto neokomentovával retrospektívny pohľad (cez vlastný článok), keby som posledné dni nemal vlastnú účasť v potulkách časom veľmi dávnym, „v rokoch rokúcich“ cez fotografie, či túlajúc sa aj časom absolútnej prítomnosti - dňami, hodinami, minútami – milými, peknými i trpkými, aj cez jednu strofu jedného poeta vo výpovedi: „Zas stránkami dní listujem si, čo tuším v sebe nezapriem a svoju mladosť nosím kdesi v raňajších nôtach deň, čo deň“. Veď to mnohí poznáte! Vraciam sa z parkety galérie osobných či rodinných reminiscencií - upútali ma tri, či štyri fotografie, o ktorých žijúci už nevedia nič povedať: na jednej je miro 1001„celoratkovský miro 1002miro 1003sokolský zlet“ z roku 1920, na druhej cvičenci Sokola v Ratkovej, taktiež z r. 1920, na tretej kurz varenia mladých Ratkovčaniek, asi z r. 1930 (tu spoznávam i moju mamu sediacu druhú zľava). K fotografiám sa vraciam z titulu výročia vzniku prvej Československej republiky (28. októbra 1918). Tento deň bol i pre Ratkovú dôležitým medzníkom v jej histórii, medzníkom „reinkarnácie“ všetkého toho, čo v národnostnom ponímaní významu si už nik ani neuvedomuje, čo tento politický fakt doniesol. Uvedomovali si ho však ratkovskí občania, účastníci stretnutia z 21. októbra 1928, ktorí nastávajúce výročie slávnostne oslávili so spomínaním na minulosť, so spomínaním na predstaviteľov (Masaryk, Beneš, Štefánik), v radosti z prítomnosti vo vlastnom štáte. Celý autentický dokument originálneho zápisu je v prílohe článku. Dokument vypracoval vtedajší učiteľ v Ratkovej-Repištiach - Ján Pánik (1885-1970). V menách zúčastnených nachádzam i podpis starého otca, či pradeda po praslici. Čo Československá republika doniesla pre Ratkovú? Prevažný význam bol v kultúrnej oblasti, v školstve: výučba v slovenskej reči, založenie Meštianskej školy v r. 1933 - čo malo zase veľký kultúrno-osvetový vplyv na oblasť strednej časti Gemera v údoliach riek Západného i Východného Turca, oblastí údolia rieky Blhu. Čo Ratková stratila? Bolo to zrušenie dovtedajšieho politického “slúžnovského okresu“. Rozvoj kultúry, športu demonštrujú fotografie cvičeniek Sokola.Toto, čo v skratke spomínam a dokumentujem, je len detail významu októbra z r. 1918 - súčasne ako najzreteľnejší príklad, ako naši predkovia skoro pred 100 rokmi reagovali. Malo by to byť vzorom a povzbudením k zamysleniu terajším protagonistom predkov tejto svetlej histórie, na ktorú nejde „len tak“ zabudnúť, tak ako na lásku, ktorá pravá, nesmie byť nikdy podvádzaná. Aj keď jeden z albumov som pred 60-timi rokmi zakladal vlastnoručne, napriek tomu som zabudol na verš básnika Milana Rúfusa, ktorý som vtedy umiestnil do ľavého rohu albumu a s ktorým v tomto období návštev hrobov milých sa podelím s čitateľmi stránky Maj Gemer.

 

Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spievajú ústa básnika.

Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika.
A čo je pravda? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká.

 

 

Miroslav Ďurinda,
Košice, 27.októbra 2013

 

Čítať 7164 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 11:06

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.