mrakov, sme sa všetci tešili na prichádzajúce jarné dni. Prižmurujúc oči, vytŕčali sme svoje tváre hladkajúcim lúčom. Pozerala som sa na belasú oblohu a videla som, ako nad naším domom krúži bocian. Ešte som si pomyslela, že zablúdil a nevie nájsť svoj komín. Ale on bol čím ďalej tým nižšie nad našou záhradou. Zrazu ako kameň dopadol na zem. Hneď som zalarmovala celú rodinu. Opatrne sme sa priblížili k bocianovi. Nikdy som tohto krásavca nevidela tak zblízka. Prekvapilo ma, aký je veľký. Tatko opatrne podišiel k nemu, dotkol sa ho, by vzal ho aj na ruky, aby sa pozrel, či mu môže pomôcť. Lenže pomoc už nebola potrebná. Bolo neskoro. .. Zo zobáka mu vytekal tenký pramienok krvi. Videli sme, že je koniec. Pred našimi očami odišiel do vtáčieho neba. Chudáčik, preletel stovky kilometrov, aby sa dostal domov, na Slovensko.
Už opäť má povetrie akúsi vôňu. Pomaly sa nám dni predlžujú a čoskoro k nám zase zavítajú operenci. A mne príde stále ľúto, keď si spomeniem na túto smutnú príhodu...
Veronika Remeníková,
IX. A ZŠ s MŠ Jelšava