Za každé slovo vyslovené v rodnom jazyku pocítil na vlastnom tele každý žiak bez rozdielu, či chlapec alebo dievča, ťažkú ruku „tanító úr“ Kovácsa. A to boli radi, že to nebola trstenica. Malý Števko videl na vlastné oči ako spomínaný „tanító úr“ fyzický napadol jeho mamičku a keď spadla na zem, tak ju dokopal len za to, že sa odvážila prísť vypýtať syna zo školy, aby mu mohla kúpiť šaty. Starších spolužiakov s potešením zapriahal do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorí sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzický napádal a vyhnal ich preč.

Takúto slobodnú demokracia à la „Horthy“ prežívali až do oslobodenia. No najtragickejším dňom aj pre mladého Števka v živote sa stal 4. november 1944. 50 dní pred oslobodením obce v skorých ranných hodinách dorazilo do osady komando Ferencza Szálasiho a v sprievode civilných osôb z Hodejova a pána notára, ktorý mal zoznam osôb, ktoré mali zatknúť a odvliecť. Medzi nimi bol aj jeho otecko Štefan Kapec.

Ešte za tmy v uvedený deň dvaja ozbrojení szálasiovci vtrhli do ich domčeka, mamku a jeho zahnali v izbe do kúta a otecka odvliekli do Hodejova. Z okolitých osád odvliekli takto 15 mladých mužov, takmer všetkých ženatých, a na druhý deň ich odvliekli do Jesenského a odtiaľ do Komárna, kde ich odovzdali Nemcom. Tí ich odvliekli do koncentračného tábora v Dachau.

Vojnu prežili len dvaja, žiaľ otecko zahynul spoločne s ostatnými v koncentračnom tábore Flossenbürg.  

Slobodu, ktorú doniesli do osady vojaci Červenej armády na Štedrý deň 24.12.1944 preto prívitali s radosťou, so slzami šťastia a s nádejou, že sa otecko vráti živý. Dni, mesiace sa míňali, ale nik sa nevracal. Radosť z návratu jedného z nich E. Matušiaka vystriedal žiaľ a plač, lebo im zvestoval, že všetci okrem jedného zahynuli v koncentračnom tábore.

Mamička sa po vojne vydala za vojaka Václava Fajčíka, ktorý sa vrátil z frontu ako príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR pod velením generála Ludvíka Svobodu.

Mladý Števko až do nástupu na vojenskú základnú službu pracoval s rodičmi na svojom skromnom poľnohospodárskom majetku. Základnú vojenskú službu absolvoval u pohraničnej stráže v Malackách. Po jej absolvovaní sa vrátil domov k rodičom. Oženil sa s Máriou Aláčovou, s ktorou vychovali dve dcérky a syna.

Po vytvorení Okresnej správy spojov sa zamestnal ako robotník v Rimavskej Sobote. Po presťahovaní do obce Kalinovo, kde si svojpomocne postavili rodinný dom, pracoval v rovnakom podniku v Lučenci až do odchodu do dôchodku. Po založení ZO SZPB v Čiernom Potoku sa stal jej členom. O jeho pozitívnom vzťahu k organizácii svedčí aj skutočnosť, že napriek veku sa zúčastňuje všetkých jej akcií, hoci trvalé bydlisko má v inom okrese. Veľkú radosť mu preukázali aj jeho dcéra Mária s manželom a syn Štefan so svojím synom, tiež Štefanom, keď vstúpili do zväzu protifašistických bojovníkov. Tak ako často hovorí, že je rád, že pamiatka na obete „slovenského holokaustu“, ktorého sa dopustili maďarskí fašisti na Slovákoch na okupovanom území si budú spomínať a na hrôzy a obete vojny nezabudnú ani jeho nasledujúce pokolenia.

Počas gratulácie k jeho 88-tke s úsmevom ironizoval, že „...Hádam ma tí "slniečkári" nenapadnú, že som sa dožil tých dvoch osmičiek!“ Jeho gesto zachytil aj fotograf počas návštevy u neho pri príležitosti jeho krásneho jubilea.

Števko, tak k tej Tvojej 88-tke Ti želáme pevné sibírske zdravie a kaukazskú dlhovekosť a tešíme sa na ďalšie stretnutia na našich akciách.

Foto autor príspevku:

JUDr. Jozef Pupala,

predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu