
Tak sa ako vojak Slovenskej armády po boku nemeckých fašistov dostal na východný front. No pri prvej príležitosti slovenskí vojaci odmietli bojovať po boku Hitlera proti slovanským bratom, a tak v roku 1943 prebehlo pri Melitopole vyše 1.500 slovenských vojakov k Červenej armáde s presvedčením, že budú zaradení do Svobodovej armády.
Tak sa zo statočného vlastenca Juraja Lakotu, narodeného 21.4.1919 v Detve-Piešti stal príslušník Svobodovej armády a už 29.10.1943 bol vysadený v spravodajsko-organizačnej skupine „GRÚN“, pod organizáciou GŠ – Červenej armády spolu s veliteľom skupiny čat. Karolom Grünom ako desiatnik Juraj Lakota a čatár Vincent Blažíček (nar. 23.5.1919 v Malackách).
Skupina bola vytvorená na žiadosť Čs. misie v Moskve v spolupráci s Červenou armádou, ktorá zabezpečila jej výstroj a výzbroj, vrátane dokumentov.
Skupina bola vysadená ráno o 01.30 hodine v priestore osady Podstepnoje v Krasnodarskom kraji, juhovýchodne od Cjurepinska. Po ukrytí a zamaskovaní časti výstroja a výzbroja radista Vincent Blažiček ostal s rádiostanicou na mieste zoskoku a Juraj Lakota spolu s Karolom Grünom sa dostali do priestoru dislokácie Slovenskej divízie pri dedinke Prilovce v priestore jednotiek 23. pešieho pluku.
Medzi vojakmi nadviazali rozhovor s npor. Mülerom a por. Skalským, informovali ich o 1. československej samostatnej brigáde v ZSSR a navrhovali im prechod k ČA. Medzi vojakmi mali pozitívnu odozvu, avšak po ústupe divízie k Dnepru, nadviazali spojenie s partizánmi, ktorým odovzdali trhaviny a zbrane. Pri návrate k radistovi Blažíčkovi ich však zajala nemecká hliadka, ktorá pátrala po výsadku parašutistov. V nestrážený okamih sa mu podarilo utiecť a zamiešať sa medzi slovenských vojakov pri Cjurepinsku a po ústupe do Gole Pristanja sa po týždni úspešne vrátili cez frontovú líniu k svojej jednotke.
Ludvík Svoboda Juraja Lakotu spomína vo svojej knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka na viacerých miestach.
Po Vianočnej dohode v roku 1943 vedeli aj velitelia 1. čs. jednotky v ZSSR, že sa pripravuje Slovenské národné povstanie.
Tak čs. misia v Moskve pripravila spravodajský výsadok pod označením “MARGITA-BOŽENKA“ v zložení rtm. Antonín BUKOVÝ, nar. 24.9.1916 v Likavke a Juraj Lakota, nar. 21.4.1919 v Detve-Piešti, ktorý bol vysadený 26.6.1944 v oblasti Detvianskej Huty a mal za úlohu nadviazať styk s najvyššími predstaviteľmi odboja a podávať do Moskvy rádiové správy.
Vzhľadom k nepriaznivým podmienkam bol výsadok úspešný až na tretí pokus, avšak s navigačnou odchýlkou miesta výsadku. Po zoskoku obaja parašutisti zahladili stopy a postupovali kvôli bezpečnosti samostatne a mali sa zísť na dohovorenej adrese u švagra Bukového v Ružomberku. Po strastiplnej päťdňovej ceste sa na uvedenej adrese stretli a nadviazali spojenie s Moskvou s vysielacím znakom “DUNAJ“.
Počas nasledujúcich 8 mesiacov podávali dôležité správy o pohybe a dislokácii nemeckých vojsk, náladách medzi obyvateľstvom a aktivitách partizánskych oddielov...
Približne po mesiaci svojej činnosti nadviazali spojenie s dôstojníkom štábu pplk. Jánom Golianom, ktorý ich prevzal do opatery. Svoju spravodajskú úlohu a spojenie s Moskvou vykonávali statočne aj po potlačení povstania až do 10.1.1945. Po poruche rádiostanice vykonávali spojenie prostredníctvom partizánskej brigády Jegorova.
Je iróniou osudu, že najväčšia tragédia postihla nášho hrdinu až po skončení 2. svetovej vojny. Bol ako dôstojník novovzniknutej Československej ľudovej armády menovaný do funkcie vojenskej posádky v Tornali (Šafárikovo). Po údajnom pokuse o útek jeho švagra na západ bol zatknutý a zbavený všetkých hodností. Po prepustení z väzenia pracoval ako správca Štátneho majetku v obci Blhovce.
Skrivodlivosť veľmi ťažko znášal a stávalo sa, že niekedy si po práci v staničnom bufete v Blhovciach krátil čakanie na vlak pri pive a nejakom “poldeci”. No a po vystúpení v Hodejove, kde býval, mal cestou domov aj reštauráciu v tamojších kúpeľoch, ktoré boli v tom čase ešte v prevádzke.
Pri jednej takejto „predĺženej ceste“ domov s priateľmi posedeli dlhšie. Ako „froňták“, toho zniesol viac ako ostatní. Nuž tak Jurka nechali samého. To zneužila „podgurážená tlupa“ našich spoluobčanov z neďalekého “šeregu“, a chceli si to vyrovnať z “Ďurim báčim“, že ich v práci „naháňal“. Mali veru aj poriadnu prevahu až do chvíle, keď bývalý výsadkár-prieskumník neprecitol! No a podľa vtedajšieho vedúceho nič takého v živote nevidel. Okrem polámaných stoličiek ostalo aj „zopár agresorov” ležať na zemi s polámanými rukami a v bezvedomí! Z časti reštaurácie bola naozaj „dreváreň“! Na druhý deň žandári vyšetrovali „Ďurka báčiho“ za „výtržníctvo a ublíženie na zdraví", ale iba do času, keď vypovedal vedúci a personál reštaurácie a tam prítomní kúpeľní hostia. Po ich výpovediach sa situácia obrátila. Odvtedy bol „Ďurko báčí“ aj pre bývalých agresorov „pravý chlap“ a celé osadenstvo komunity ho s pokorou úctivo zdravili!
Spolu s manželkou Annou, rod. Ďuricovou vychovali dve deti Anku a Juraja. Syn bol istý čas aj asistentom trénera Dukly Banská Bystrica.
Úplnej rehabilitácie sa dožil až v roku 1968. Zomrel v roku 1970 a pochovaný je v Hodejove.
Ako na veľkého hrdinu na Juraja Lakotu spomínal aj náš ďalší obyvateľ, bývalý zakladateľ strediska armádneho vrcholového športu Dukla Banská Bystrica brig. Gen. Imrich Gibala, ktorý o ňom nehovoril inak, len tak, že „Jurko Lakota, to bol hrdina!“
So súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej bola naša ZO SZPB čestne pomenovaná po veliteľovi, ktorý bol veliteľom aj Jurajovi Lakotovi.
Príspevok zverejňujem ako pamiatku na nášho spoluobčana, aby sme nikdy nezabudli na jeho skromnosť a hrdinstvo, práve pri 75. výročí jeho výsadku v predvečer vyhlásenia SNP do jeho rodnej „hrudy“.
(Foto z archívu jeho synovca. )
JUDR. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB
arm.gen. L. Svobodu
v Čiernom Potoku































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-