Dovolil som si im pripomenúť, že aj u nás na Slovensku by sme si mali pripomínať udalosti 17. novembra, ale: - možno okrajovo, že:
1) 17. novembra 1939 bol v Paríži ustanovený emigračný Československý národný výbor a prvým dokumentom, ktorý vyhlásil, bol mobilizačný rozkaz pre všetkých československých občanov vo Francúzsku, ktorý neskôr uznala rada štátov.
2/ Dňa 28. októbra 1939, pri príležitosti 21. výročia vyhlásenia Československej republiky, sa konala v Prahe na Václavskom námestí veľká protinacistická demonštrácia Pražanov, ktorú rozohnali streľbou (aj jednotky SS) a jedného pekara Václava Sedláčka zastrelili a študenta Jána Opletala smrteľne zranili, ktorý 11. novembra 1939 na následky zranení zomrel. Jeho pohreb, ktorý sa konal v Albertove (časť Prahy) sa zmenil na mohutnú protinacistickú demonštráciu študentov. Protektorátne zložky proti nim tvrdo zasiahli. Deviatich študentských funkcionárov zatkli a popravili vo väznicu v Ruzyni. Ďalších takmer 1.200 študentov v Prahe, Brne a Příbrami, zatkli a odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen !
Dňa 16.11.1939 po pohrebe Jána Opletala sa konala v Berlíne za účasti A. Hitlera porada k Pražským udalostiam. Fúhrer vtedy vyhlásil: "...15. marec bol môj veľký omyl! Ľutujem, že sme s Čechmi neurobili to, čo s Poliakmi. Udalosti z 28. októbra a 15. novembra ukázali, že Česi si nezasluhujú iný osud... Z týchto dôvodov nariaďujem: zastavenie českých vysokých škôl na tri roky. Akékoľvek demonštrácie okamžite potlačiť ..., nebudem váhať nasadiť do ulíc aj delá ak to bude situácia vyžadovať. Do každého hlúčiku ľudí sa bude strieľať z guľometov. Ak bude ešte nejaká demonštrácia, zrovnám Prahu so zemou...“
Dňa 17. novembra boli Pražské vysoké školy zavreté. Deviati študentskí aktivisti boli zatknutí a bez súdu vo väznici v Ruzyně popravení! Medzi nimi bol aj jediný študent zo Slovenska – Marek Frauwirth, rodák zo Zakopaného, ktorý žil v Tvrdošíne. V čase popravy mal 27 rokov. Dňa 16. novembra 2018 mu na ZŠ Štefana Šmálika v Tvrdošíne odhalili pamätnú tabuľu. Po ukončení strednej školy v Banskej Bystrici študoval na vysokej škole v Prahe.
Pri výročí 17. novembra 2019 za prítomnosti prof. Jozefa LEIKERTA bola na Albertove v Prahe osadená kocka aj študenta Mareka Frauwirta. Pán profesor sa venuje tejto problematike dlhodobo, napísal o holokauste sedem titulov. Jeho diela vyšli v 12 jazykoch a za svoju publikačnú a prekladateľskú činnosť mu bolo udelené aj čestné občianstvo mesta Tornaľa, odkiaľ odvliekli Horthyiho fašisti vyše 650 „židobolševikov“ do koncentačného tábora. Ďalších takmer 1.200 študentov zatkli v Prahe, Brne a Příbrami, Všetkých deportovali ešte v ten deň do koncentračného tábora v Sachsenhausene. Na naliehanie protektorátnej vlády boli po troch rokoch, tí ktorí prežili prepustení. 35 zahynuli na následky pomerov v koncentračnom tábore.
Zo spomienok tých ktorý prežili som osobne poznal aj pána profesora MARKVARTA, ktorý ma učil v rokoch 1969 -1973 na Strednej priemyselnej škole v Tábore matematiku a fyziku.
Zámerné ponechávanie stáť niekoľko tisíc väzňov na apellplace vo viac ako 20 stupňových mrazoch, neboli ešte najhoršie „prevýchovné“ metódy. Desiatky jeho spoluväzňov v stoji zamrzli a spadli bez známok života. Pán profesor mal šťastie, že prežil, lebo bol pri rozmarných Hitlerových narodenín vybratý ako každý stý väzeň na jeho milosť a prepustený!!!
3/ V roku 1941 v Londýne delegáti z 26 krajín sveta vyhlásili udalosti v protektoráte Čiech a Morava zo 17. novembra 1939 ako „MEDZINÁRODNÝ DEŇ ŠTUDENTSTVA“, ktorý si celý svet (okrem nášho SLOVENSKA) pripomína aj dnes. Teda 17. novembra 2019.
O tom, že pri tejto príležitosti sa v celej republike organizovali desiatky rokov medzinárodné športové súťaže, predovšetkým univerzitných športovcov, ani nehovoriac.
Po mojom vysvetlení som dostal otázku: Prečo sa o tom neučíme v škole? Musel som ich odkázať na svojich učiteľov, aby im to vysvetlili. Určite nemajú také šťastie, ako ja, že ma jeden z väznených študentov učil 4 roky na strednej škole.
4/ Počas demonštrácii študentov 17. novembra 1989 v Prahe nebol pri zásahu bezpečnostných zložiek zabitý ani jeden človek. Smrť študenta bola médiami oznámená a šírená zámerne a neskôr sa ukázalo, že údajne „zabitý študent“ vôbec nebol účastníkom demonštrácie, žil v Kladne a ak mu zdravie slúži žije aj dodnes. (Ale dnešné demokratické média o tom neuvedú ani slovko.)
5/ U našich bratov Čechov, práve v týchto dňoch sa diskutuje o opätovné vyhlásenie 17. novembra ako „MEDZINÁRODNÝ DEŇ ŠTUDENTOV“ s dôrazom, že aj 17. november 1989 bol zásluhou študentov, ktorý si neskôr politici prisvojili. Študenti, žiadajte si svoj ukradnutý sviatok späť!
Bolo by zaujímavé, koľkí páni učitelia dejepisu by vedeli svojim žiakom, študentom poukázať aj na 17. november 1939.
Z úcty k obetiam 17. novembra 1939 a uznaniu študentom zo 17. novembra 1989 (nie obetiam, lebo neboli).
JUDr. Jozef PUPALA,
žiak pána profesora Eduarda MARKVARTA zo Strednej priemyselnej školy strojníckej – odbor mechanizácia v stavebníctve - TÁBOR.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.