V prvej časti konferencie v prednáške Milan Uhrín, historik Múzea SNP v Banskej Bystrici, predniesol životopis a pôsobenie por. Jána Ušiaka v SNP, jeho vojenskú kariéru, až k tragickej smrti 3.11.1944. Z jeho prednášky vyberáme:
Ján UŠIAK sa narodil v obci Budiná 5.10.1914. Po skončení 1. svetovej vojny sa rodina v roku 1921 presťahovala do obce Bakta – dnes súčasť Rimavskej Soboty, kde boli lepšie podmienky na pôdohospodárske gazdovstvo.
Po absolvovaní základnej školy v obci pracoval s rodičmi na ich majetku a príležitostne robil pomocného kočiša, neskôr sám robil aj furmana.
V roku 1937 nastúpil prezenčnú základnú vojenskú službu do posádky v Moste (dnes Česká republika). Po jej absolvovaní sa vrátil k rodičom do Bakty.
Po viedenskej arbitráži 2.11.1938 pripadla obec horthyovskému Maďarsku. Vzhľadom k tomu, že sa mu nepodarilo vybaviť slovenské občianstvo, musel v roku 1942 narukovať do maďarskej armády a v jej radoch bol odvelený po boku nemeckého Wehrmachtu na východný front, kde dezertoval k partizánom. Ako Čechoslovák sa žiadal, aby bol preradený do 1. československej brigády v ZSSR. Tak bol v decembri 1943 zaradený do 1. československej samostatnej brigády v ZSSR pod velením pplk. Ludvíka Svobodu.
Vzhľadom k jeho schopnostiam bol v prvom polroku 1944 zaradený do partizánskej školy v Obarove a po jej absolvovaní sa podrobil skúškám v partizánskej škole Ústredného partizánskeho štábu vo Svjatošine (dnes súčasť Kyjeva). Za výborné výsledky bol povýšený do hodnosti poručíka. V tomto období vstúpil do Komunistickej strany Československa. Bol ustanovený za veliteľa jednej z 8 rôt partizánskej brigády a 21.8.1944 vysadený v 21 člennej skupine v oblasti obce Sklabiňa pri Martine.
Po doplnení z dobrovoľníkov bola vytvorená Brigáda M. R. Štefánika a jej príslušníci sa podieľali na obsadení Sklabine a vyhlásení obnovenej ČSR vztýčením čs. zástavy na vyhlásenom Miestnom národnom výbore.
Jeho jednotka bola úspešne nasadená na obranné boje pri Strečnianskej úžine a pri Vrútkach.
Na príkaz HŠPH v Kyjeve dostala jeho jednotka príkaz k presunu na severozápad Slovenska a presunúť sa na Moravu. Bola tiež premenovaná na 1. československú partizánsku brigádu Jana Žižku. V dňoch 21. až 25. septembra sa opakovane pokúšala prekročiť silne stráženú hranicu medzi Slovenskom a protektorátom Čechy a Morava v oblasti Malých a Veľkých Karlovíc. Partizánska skupina majora D. B. Murzina sa úspešne presunula cez hranice 29.9.1944.
Skupine vedenej por. Ušiakom sa podaril cezhraničný presun začiatkom októbra 1944.
Samozrejme, že aktivita partizánov neušla pozornosti Nemcov. Tí výskyt partizánskych skupín zaregistrovali a ich aktivitu mapovali a snažili sa nasadiť do ich radov svojich konfidentov.
Nemcom sa podarilo nasadiť do Ušiakovej jednotky konfidenta gestapa z Ostravy, ako údajnej spojky k nadviazaniu styku s partizánmi organizáciou komunistickej strany z Ostravy. Bol ním Jan Dvořák (pôvodom z Karlových Varov, údajne spolupracoval aj s K. H. Frankom a Vladimírom Hofmannom).
Negatívne do brigády zasiahol aj parašutistický výsadok „WOLFRAM“ vyslaný londýnskou vládou pod velením kpt. Otisku, ktorý mal príkaz prevziať velenie brigády namiesto Ušiaka. Stretnutie s Otiskom a Ušiakom sa uskutočnilo 17. a 18.10.1944. Po vyjasnení si pozícií nakoniec Otiska sa velenia vzdal, jeho skupina sa rozdelila, časť sa pripojila k Ušiakovi.
Aktivita partizánov a straty Nemcov donútili prisúvať proti partizánom stále väčšie posily a aktivizáciu konfidentov.
Dňa 2.11.1944 sa Ján Ušiak s údajnou spojkou KSČ (Janom Dvořákom) nachádzali v katastri Čertovho Mlyna, kde ich Nemci obkľúčili a v prestrelke bol ranený okrem J. Ušiaka aj mjr. Murzin. Jána Ušiaka ukryl horár do hostinca a v noci ho preniesli do Čeladnej k mäsiarovi Machandrovi, kde ho ošetril lekár Oldřich Friedl. Od Machandru mal konfident Jan Dvořák zariadiť prevoz por. J. Ušiaka do nemocnice v Ostrave, čo však bolo dohodnuté z gestapom. V noci Nemci dom, kde sa Ušiak ukrýval, obľúčili, Jan Dvořák sa „dobrovoľne vzdal“ a Ján Ušiak, keď počul, ako sa Nemci vyhrážali zastrelením domácej rodiny – sa zastrelil.
Gestapo zakázalo oficiálny pohreb Janka Ušiaka, ale jeho pohrebu nezabránili.
Nuž, a ako dopadol konfident Jan Dvořák? Samozrejme, že odboj ho nenechal „spať“. Dňa 10. marca 1945 sa ho podarilo vylákať odbojovej spojke Márii Sedláčkovej na kontakt s odbojovou skupinou, tá ho postrelila a na následky zranenia v nemocnici zomrel. (Škoda, že tak neskončí každý konfident, koľko ľudských životov by bolo zachránených!)
Z pôvodných 315 príslušníkov partizánskej skupiny por. Janka Ušiaka sa z dobrovoľníkov rozrástla na viac ako 1200 príslušníkov a rozdelila sa do dvoch skupín v určených priestoroch okresov Vsetín, Frýdek-Místek.
Partizánska brigáda Jana Žižku pod velením Jána Ušiaka bola najsilnejšiou odbojovou skupinou počas 2. svetovej vojny v protektoráte Čechy a Morava. Je zaujímavé, že pod rovnakým pomenovaním bojovala veľmi úspešne aj Česko-slovenská partizánska brigáda Jana Žižku z Trocnova aj v Titovej Národnooslobodzovacej armáde Juhoslávie.
V náväznosti na jeho vystúpenie starosta obce Čeladná predniesol podrobný popis okolností pôsobenia por. Jána Ušiaka ako veliteľa 1. čs. partizánskej brigády Jana Žižku z Trocnova na slovensko-moravskom pomedzí. Zdôraznil osud pomenovania ZŠ v Čeladnej po por. Jankovi Ušiakovi, keď po novembri 1989 bola pamätná tabuľa „nežnými revolucionármi“ zo školy odstránená, aj pomenovanie základnej školy jeho menom. Avšak dnes je jeho meno očistené a ZŠ v Čeladnej opäť nesie čestný názov s jeho menom.
Starosta zdôraznil, že nesmieme zabúdať na svoju minulosť a nepripustiť prekrúcanie našich dejin pseudohistorikmi a niektorými politikmi. V závere svojho príhovoru zdôraznil, že by sme nemali zabúdať na svoju históriu, pretože ak na ňu zabudneme, budeme ju nútení prežiť zas. Tieto slová sú nanajvýš aktuálne práve v dnešnej dobe. „Čeladná nikdy nezabudne na najvyššiu obeť, ktorú priniesol náš občan, bojovník s veľkým srdcom Ján Ušiak.“
Potomkyňa Janka Ušiaka Ing. Ailina Hanková vo svojom emotívnom príhovore poďakovala organizátorom za také krásne, dôstojné a veľkolepé pietne zhromaždenie na počesť jej pra-strýka Janka Ušiaka. V obci Bakta prežila svoje prázdninové detstvo a na tie chvíľe rada spomína. Je hrdá na svojho pra-strýka a poďakvala všetkým, ktorí uchovávajú jeho pamiatku a osobitne mestu Rimavská Sobota a p. primátorovi JUDr. Jozefovi Šimkovi za zabezpečenie opravy pamätníka Jankovi Ušiakovi v Bakte.
Na záver konferencie v krátkosti účastníkov konferencie oboznámil o partizánskom hnutí v oblasti južného Gemera a spomenul jeho hrdinov najmä z brigády Rákoczi, pod velením mjr. Kozlova, Šandora Nógradiho, syna stolára z Lučenca, veliteľa oddielu Šándor Petőfi, Jozefa a Štefana Fábryovcov z Krásnohorského Podhradia, Jána Fajčíka z Čierneho Potoka, Ladislava Remeteho – evanjelického katechétu z Jelšavy, jeho študentov Eugena Myroškina, Ernesta Kissa, ale aj ešte žijúceho Artúra Szobonyu z Tornale, ktorý ako 16 a polročný robil cezhraničnú spojku ilegálnej KSS v Tornali s mjr. Kozlovom.
Pripomenul aj stretnutie v predvečer rozpadu republiky v roku 1939 Petra Jilemníckeho, Ladislava Novomeského s Josefom Márvayom v dvorane hotela Tatra v Rimavskej Sobete a ich výzvy proti národnostnej nevraživosti medzi Slovákmi a Maďarmi a proti vojne.
Spomenul aj kpt. Červenej armády Ondreja Šinara Šmála – komsomolcu z Rimavskej Soboty-Tomašovej, ktorý ako príslušník maďarskej armády po nasadení do vojny proti ZSSR, prebehol spolu s Pavlom Balíkom k Červenej armáde. Padol 28.8.1941 pri obrane Sevastopoľskej pevnosti.
Po skončení konferencie sa organizátori a hostia presunuli do Bakty, kde po odznení slovenskej, českej a ruskej hymny položili kytice a vence k vynovenému pamätníku Jána Ušiaka.
Po skončení oficiálnej časti primátor mesta pozval hostí podujatia na slávnostný obed.
Foto a príspevok: JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.