Áno, Červená armáda oslobodila prvý koncentračný tábor nemeckých fašistov na poľskom území, kde podľa dostupných informácií bolo okolo jeden a pol milióna Poliakov, Židov, Belgičanov, Holanďanov, Francúzov, Rumunov, Rusov…
Medzi obeťmi boli najmä starší ľudia (mladí boli na frontoch na obidvoch stranách), ženy a deti.
Na tieto okamihy spomína generálplukovník Vitalij Andrejevič Beľavský vo svojej knižke „STRELY SA SKRÍŽILI NA SPRÉVE“ takto:
„Na naše veliteľské stanovisko v meste ŽELECHOW, prišiel občan Worochowicz.
- Fašistickí vyvrheli zavraždili a umučili v našom meste všetkých židov. Zostalo nás iba 130. Za oslobodenie musíme byt naveky vďační Červenej armáde. Chcem sa stať darcom krvi a dať svoju krv raneným sovietskym vojakom!“
Pri čítaní týchto riadkov som si spomenul na môj počin pred viac ako 20-timi rokmi, kedy som s poľskými priateľmi v meste Gorlice prvýkrát daroval krv ako gesto na pamiatku obetí prvej a druhej svetovej vojny, kedy naši predkovia Slovania položili svoje životy v nezmyselných vojnách v záujme Západu proti cárskemu Rusku a neskôr Sovietskemu zväzu.
V obidvoch vojnách položili desiatky tisíc mladých Čechov, Poliakov, Slovákov svoje životy za záujmy západného kapitálu.
Ďalej generál V. A. Beľavskij spomína:
„Mnohí muži nás žiadali, aby sme ich prijali do Červenej armády. Odporučili sme im, aby sa obrátili na velenie poľskej armády, ktorej vytvorenie schvália Krajowa Rada Narodowa dva dni pred oslobodením Ľublina – 21. júla 1944.
Miestne noviny v tých dňoch napísali: “Musíme si dôkladne uvedomiť prostú, ale veľkú pravdu, že nebyť Červenej armády, ešte dlho by horeli krematóriá v Majdanku. Nebyť pomoci ZSSR, nebolo by dnes Poľska. Túto stručne vyjadrenú objektívnú pravdu si musíme navždy zapamätať a tlmočiť ju svojim deťom a vnukom.“
Nuž bratia Poliaci, pýtam sa vás, ako ste dodržali „prísahu svojich otcov" ?
Prepisujete históriu a búrate pamätníky svojim osloboditeľom, nielen Červenej armády, ale aj vlastných hrdinov, napr. maršála Rokosovského!
Nuž, zobuďme sa a vážme si a ctime si pamiatku našich predkov, ktorí bojovali a mnohí položili svoje životy za to, aby sme mohli 75 rokov žiť v mieri!
Ale dokedy!
Jozef Pupala































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-