V prvej polovici roku 1962 vtedajší riaditeľ Gemerského múzea Eugen Wágner (riaditeľ v rokoch 1960 – 1965) v snahe získať zbraň tohto typu, oslovoval rôzne organizácie, vojenské útvary, ale napríklad aj Ministerstvo národnej obrany Československa v Prahe. Po niekoľkých mesiacoch snaženia sa mu to napokon podarilo a z Delostreleckého technického učilišťa z Martina mu v júni 1962 poslali ľahký guľomet „ZB 30J (M 37)“. Táto zbraň bola pred viac než polstoročím pre odborných pracovníkov v múzeu tak trochu záhadou. Nápisy v cyrilike, štátny znak medzivojnovej Juhoslávie, zbrojovka v juhoslovanskom Kragujevaci ako výrobca... Preto sa v roku 1962 v popise k zbierkovému predmetu uvádza len strohý údaj, že ide o zbraň vyrobenú v Juhoslávii. Charakteristický vzhľad tejto zbrane však naznačoval, že má spojitosť s medzivojnovým Československom, Československou zbrojovkou Brno a jej vynikajúcim ľahkým guľometom vz. 26 (a jeho modifikáciami), ktorý je považovaný za jednu z najlepších zbraní svojho druhu. Guľomety vz. 26 boli exportované do celého radu krajín: Bolívie, Číny, Brazílie, Rumunska, Španielska, Juhoslávie, Afganistanu... Využité boli vo viacerých vojnových konfliktoch: rôznymi bojujúcimi stranami v druhej svetovej vojne, v čínsko – japonskej vojne, v čínskej občianskej vojne, vojne v Kórei, vojne v Indočíne alebo vojne vo Vietname.
V prípade nášho zbierkového predmetu však nejde v pravom zmysle o ľahký guľomet vz. 26, ale o jeho modernizáciu „ZB 30J“, ľahký guľomet určený na export do Kráľovstva Juhoslávie, v medzivojnovom období malodohodového spojenca Československa. Vypovedá o tom písmeno v jeho značení - „J“ ako Juhoslávia. Zbrane pre Juhosláviu začali byť vyrábané od prelomu rokov 1936 a 1937. Do konca júna 1938 bolo do Juhoslávie dodaných 15 000 ks guľometov. V juhoslovanskej armáde mali označenie „M 37“. Do spojeneckej Juhoslávie bola poskytnutá aj licencia na ich výrobu. Pre spustenie výroby bol dodaný aj materiál a komponenty. Časť zbraní tak bola za pomoci odborníkov z Československej zbrojovky Brno a za využitia dodaného materiálu vyrobená aj priamo v Juhoslávii, v zbrojovke v Kragujevaci (dnes Srbsko). Z tejto série pochádza aj guľomet v zbierkach Gemersko-malohontského múzea. Ako výrobca už na ňom nie je uvedená Československá zbrojovka Brno, ale Vojnotechnicki zavod Kragujevac. Výroba bola v Kragujevaci začatá v apríli 1940. Po rozbití Československa, obsadení Čiech a po vzniku Protektorátu Čechy a Morava 15. marca 1939 sa výzbroj československej armády, ale aj výroba zbraní dostali do rúk Nemecka a Wermachtu, pred ktorými mali republiku brániť. Nemci tento typ ľahkých guľometov (vz. 26 a ZB 30) zaviedli do svojej výzbroje s označením „MG 30(t)“, kde „t“ je „tschechisch (český)“. Využívané boli v nemeckom Wehrmachte, ale napríklad aj u Waffen SS. Zbraň (vz. 26 aj ZB 30) využili Nemci pri všetkých svojich ťaženiach a na všetkých bojiskách.
6. apríla 1941 začala invázia Nemecka a Talianska do Juhoslávie. O niekoľko dní neskôr sa k nim pridalo aj Maďarsko. Po porážke Juhoslávie, v zbrojovke v Kragujevaci vyrobené zbrane, ale i súčiastky, a materiál na výrobu ďalších guľometov tohto typu, boli z Juhoslávie prevezené do ríše, resp. Protektorátu Čechy a Morava. Takto sa späť do priestoru Československa pravdepodobne dostal aj náš zbierkový predmet a po vojne bol istý čas vo výzbroji Československej ľudovej armády, aby sa v roku 1962 z prostredia armády dostal do nášho múzea.
Počas Slovenského národného povstania, ktorého 80. výročie si v tomto roku pripomíname, bol tento typ zbraní dôležitou súčasťou výzbroje povstaleckej armády, o čom svedectvo poskytuje aj archív a fotoarchív Gemersko-malohontského múzea.
RNDr. Ján Aláč































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-