osloboditeľských armád Sovietskeho zväzu i druhého Ukrajinského frontu a v ich radoch včlenenej Rumunskej armády. Preto SNP našlo úrodnú pôdu v spomínanom území, kde zaznelo bojové "Mor ho!"
V publikácii OV SZPB vydanej k 40-temu výročiu pod názvom "Cestou k slobode" sa spomína myšlienka, že hrdinovia nezomierajú. Áno, žijú v spomienkach bojov a udalostí, ku ktorým sa aj s odstupom 70. rokov vraciame, aby sme ich odkaz zachovali aj pre budúce generácie, pretože nebolo bezmenných hrdinov. Zachovajme si ich aj v tieto dni, keď si pripomíname obdobie, v ktorom statoční obyvatelia obcí našli svoje správne miesto v desiatkach partizánskych oddielov a útvarov na celom povstaleckom území a neváhali ani vtedy, keď sa začal sústredený nápor fašistických jednotiek na povstalecké územie v čase okolo 18. októbra 1944. Nemci vtedy rôznymi smermi prenikali ku Dobšinej, Vlachovu a cez Súľovú do Gemerskej Polomy.
SNP ani v tomto čase nezostalo izolované, na pomoc ZSSR sa premiestňovala aj 2. Čsl. paradesantná brigáda na oslobodené územie, na Tri Duby. Aj v údolí Slanej očakávali leteckú pomoc, zbrane, pod bielymi kopulami padákov tieto aj pristali a znamenali zaktivizovanie bojov na celom hornom Gemeri. Približne v tom istom čase prebiehali ďalšie koordinované akcie s trasou na Tri Duby v smere od severu z Rzsezsova v Poľsku. Zaváhanie pilota a ešte horiace signálne ohne v Slanskej doline narušili ich pôvodnú navigáciu, zmena kurzu a nízka otočka nad Gemerskou Polomou už nedovolila nabrať lietadlu potrebnú výšku, a bukový les v lokalite Flos skazu dovŕšil. Zavíjanie motorov náhle stíchlo. Počuť bolo iba ľudské výkriky a stony umierajúcich. Z trosiek vyšli iba dvaja živí. Pomoc im poskytli dievčatá, lesné robotníčky a priviedli ich do Huty neďaleko obce. Miestni obyvatelia od 17. októbra pokračovali v hľadaní a záchrane
nezvestných. Keď našli trup lietadla, pod jeho troskami ležalo 16 nehybných tiel. Troch ťažko ranených ošetrili v povstaleckej nemocnici v Dobšinej, z nich však dvaja zomreli a v tomto meste boli aj pochovaní. Boli to Lazar Lobovič a Pavel Ondrejkovič, príslušníci Čsl. jednotky v ZSSR. O živote troch ďalších, Alexandra Nováka, Jozefa Strojsa a Františka Polačeka po 19. októbri nie sú správy.
V obci Gemerská Poloma bolo 19. októbra 1944 v spoločnom hrobe pochovaných 16 vojakov. Boli to: Ihnatiev Valentin Chrinazofič z Kyjeva, Atanasjev Sergej Antoljevič z Azerbajdžanu, Kazimier Zajdel z Krosna, Anušin Pavel Evsejevič z Petropavlovska, Potapskyj Mikolaj Jakovlevič, ruský pilot, Obuchov Alexander Michajlovič zo Semenovky, Davidko Mikolaj z Temruku, Antonin Marek Francovič z Antonovky, Vladimír Srb z Poľska, Peter Ovčinko Alexandrovič a vojaci Čsl. jednotky v ZSSR Vasil Sidun, Marcel Rajsfeld, Václav Irásek, Michal Dolník, Jaroslav Korbel a Ján Fuťko. Na pohrebe sa zúčastnilo obyvateľstvo celej doliny, aj keď ho prerušovali útoky Nemcov. Tragédia lietadla Douglas 17 letiaceho na Tri Duby bojovníkov za spravodlivosť nezlomila, hoci im nebolo umožnené pristáť na rodnej zemi aj keď už cítili blízkosť svojich.
Pod prevahou fašistických okupantov zúžené povstalecké územie sa nevzdávalo ani po dobytí Grajnára. Ich sily sa rozdelili, časť v smere na Vlachovo, druhá na Gemerskú Polomu. Partizánsky oddiel mjr. Sadilenka sa dislokoval do Rejdovej. V tom čase bola pripravená nemecká vojenská kolóna v Rožňave v smere na Dobšinú. Nemci sa za každých okolností chceli zmocniť Slanskej doliny. Na pomoc partizánom prišla posila zo Štítnickej doliny zo Slavošoviec. K stretu došlo pod Macovým vŕškom, kde sa kolóna dostala do krížovej paľby. Krídla kryli boky, bojisko však zostalo posiate mŕtvymi, ale aj koňmi z kolóny, zničené 2 nákladné autá, padlo okolo 100 nemeckých vojakov, ktorých pochovali pod Súľovou. V tomto boji zahynuli Ján Emerici z Nižnej Slanej, Ondrej Galo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík od Piešťan. Tieto straty sa však bolestne dotkli víťazných útočníkov. Túto udalosť zatienila ďalšia tragédia. Bol to tragický výbuch, ktorý nastal v štábe partizánov v Slavošovciach, kde zahynulo vyše 30 partizánov a ilegálnych pracovníkov. Keď sa z boja pri Henckovciach do Slavošoviec vrátilo druhé krídlo bojovníkov, svojich kamarátov už našli mŕtvych. Rušné dni
Povstania na Gemeri boli v rozmedzí 17. október 1994 a 23. október. Sú to svedectvá bojov na sklonku Povstania - tragédia lietadla na Flose pri Gemerskej Polome, svetlý deň bitky pri Henckovciach a súčasne deň najbolestnejšej straty v partizánskom štábe v Slavošovciach.
Napriek tomu bojové odhodlanie partizánov neklesalo, aj keď mnohé skupiny prišli o najschopnejších ľudí. Nahradili v boji padlých hrdinov.
Sloboda sa rodí z krvi. Každý boj si vyžaduje obete. A tie, o ktorých sme sa zmienili, neboli márne. Dnes nám ich pripomínajú pamätníky na Flose, na rázcestí pri Henckovciach a v Slavošovciach. Nezabúdame a vraciame sa k nim v dňoch výročí aj s odstupom 70 rokov.
PaedDr. Milan Sajenko































Neprešli ani dva mesiace od dní, v ktorých sme si pripomenuli 70-te výročie Slovenského národného povstania aj v obciach, dedinách a mestách nášho Gemera. Vrátili sme sa v spomienkach do časov, keď sa tvorila naša súčasná história, založená na dejinných medzníkoch medzi ktoré nesporne patrilo a ešte dlho bude patriť SNP. Aj občania nášho Rožňavského, Revúckeho a predtým aj Dobšinského okresu dokázali svojím postojom v časoch druhej svetovej vojny dať najavo svetu svoju orientáciu, ktorou sa prihlásili k svetovej protifašistickej koalícii.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-