a v zime si privyrábali muži v neďalekom kameňolome v Konrádovciach.
Najtragickejšie obdobie obce nastalo po Viedenskej arbitráži v roku 1938, kedy veľmoci (Taliansko, Nemecko) rozhodli o odstúpení južnej časti Slovenska horthyovskému Maďarsku. Napriek tomu, že až na jednu, rodiny boli v obci všetci slovenskej národnosti, zo dňa na deň nesmeli v škole ani na verejnosti hovoriť po slovensky. Predvádzanie priestupcov žandármi na žandársku stanicu v obci Hodejov bolo takmer na dennom poriadku.
No dňa 4. novembra 1944 v ranných hodinách napochodovali do obce nyilassiovskí fašisti a za asistencie žandárov odvliekli 15 mužov najskôr na žandársku stanicu do Hodejova a potom do Jesenského. Odtiaľ ich po 3 dňoch v „dobytčích“ vagónoch odtransportovali do Štúrova, kde ich odovzdali gestapu, ktoré ich transportovalo do zberného koncentračného tábora v Dachau. O ich osude sa dozvedeli ich rodiny až po skončení druhej svetovej vojny, kedy sa z nich živí vrátili iba dvaja. Jeden z nich zomrel na následky pobytu v koncentračnom tábore po niekoľkých týždňoch po návrate. Jednému z nich sa počas transportu podarilo z vlaku utiecť.
Po vzniku ZO SZPB v obci v decembri 2004, už po 16. raz v tento deň organizujú v obci spomienkové pietne zhromaždenie občanov, spojené s kladením vencov k pamätníku spomínaných obetí, ktorý bol vybudovaný v roku 1974. Okrem pozostalých rodín Becherovcov, Golianovcov, Šufliarskovcov, Kapcovcov, Mikušovcov, Kulichovcov, Ostrihoňovcov sa pietneho aktu zúčastňuje zástupca Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR, ktorých občania pozývajú ako prejav vďaky za oslobodenie obce spod fašistickej tyranie. Je tragédiou, že spomínané obete odvliekli fašisti 50 dní pred oslobodením obce vojakmi Červenej armády.
Za veľvyslanectvo RF v SR sa pietneho zhromaždenia zúčastnil a veniec položil k pamätníku pán Michajl Machekin.
Tohtoročné zhromaždenie malo osobitný aj duchovný nádych. Po prvýkrát sa tohto zhromaždenia za Ministerstvo obrany SR zúčastnil plk. ThDr. Marian Bodolló a kpt. David Vargaestók, ktorí pri pamätníku celebrovali za obete svätú omšu.
Pietneho aktu sa zúčastnili aj delegácie základných organizácií Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov z Utekáča, Kokavy nad Rimavicou a Poltára.
Tradične sa aktu zúčastňujú 83-ročný pán Štefan Kapec z Kalinova, ktorému odvliekli otecka a 88-ročná pani Helena Kožiaková, rod. Golianová, ktorej odvliekli troch príbuzných. Vo svojich príhovoroch všetci rečníci zdôrazňovali význam zachovávania a uctenia si obetí fašizmu, pretože fašizmus od konca druhej svetovej vojny nebol nikdy tak oživený ako v dnešnej dobe. Na fotografii pri pamätníku odovzdáva predsedovi ZO SZPB prihlášku do tejto organizácie nová členka Ing. Anna Sebíňova. Naša ZO SZPB zaviedla tento spôsob príjmania prihlášok iba nedávno. Ako prvá odovzdala takto prihlášku Alžbetka Pupalová pri pamätníku vojakov Červenej armády vo Svidníku dňa 6.10.2016 predsedovi ÚR SZPB Pavlovi Sečkárovi.
Tieto udalosti je nutné a aktuálne si pripomínať a oboznamovať s hrôzami vojny práve dnes mladej generácii, ktorá má o udalostiach spred 72 rokov chabé vedomosti, vďaka deformovanému školskému systému, ale aj laxným a nevhodným prístupom k tejto problematike zo strany svojich rodičov.
Po skončení kladenia vencov na iné myšlienky navodil svojím umením fujarista Stanislav Kamenský zo Zvolena.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB




























__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-