keď sa narodil, robil prvé kroky v živote, ako aj žiaka školy, neskôr dospelého... Otec ho naposledy videl v roku 1944 ako 19 - ročného, keď ho povolali na základnú vojenskú službu a po krátkom výcviku nasadili priamo do bojov. Roky, čo odvtedy uplynuli, vykonali svoje – jeho podobu v ľudskej pamäti zväčša pokryl prach neľútostného zabúdania.
Tvár muža, husto zbrázdenú vráskami pripomínajúcimi jeho neľahkú púť životom a stratu najbolestnejšiu – smrť syna, zmáčali slzy. Ale nehanbil sa za ne, veď čím iným mohol vyjadriť, čo cítil, čo mal vo svojej duši? Možno od bolesti zo straty syna, s ktorou sa nemôže ani po toľkých rokoch zmieriť, najradšej by celému svetu vykričal, aká nezmyselná je vojna. Veď v nej zahynulo toľko krásnych mladých ľudí – synov a dcér, to najcennejšie, čo mali ich rodičia a všetci blízki. Je to istotne najväčšia absurdita, čo počas celej existencie ľudstva vymyslel človek ...
Pri tomto trúchliacom mužovi sa postupne pristavovali mnohí ľudia. Medzi nimi aj plukovník vo výslužbe Vojtech Babič s manželkou Gabrielou, ktorí sa pravidelne zúčastňujú pietnych osláv na Dukle.
"Tu v tomto hrobe leží môj 19 - ročný syn,“ zrazu prehovoril tento Rus, svoje meno v tom žiali pozabudol povedať. Ľudia obkolesili smútiaceho a pozorne počúvali jeho príbeh, či skôr výkrik jeho duše.
"Každoročne sem prichádzam na výročie duklianskych bojov, hoci už mám 92 rokov. Nedá mi, aby som si neprišiel uctiť pamiatku svojho syna," povedal a obrátil sa k plk. v. v. Vojtechovi Babičovi. "Dnes už by som mal takého syna ako ste vy," nečakane dodal.
Zahľadel sa na plukovníkove medaily s neskrývaným obdivom. Zrejme si v mysli predstavoval syna v takom veku a možno podobne s toľkými medailami na hrudi. Plk. v. v. Vojtech Babič si v duchu "prečítal" myšlienky nešťastného muža. V zápätí podišiel k nemu a odopäl jednu zo svojich medailí. Podal ju Rusovi, aby aspoň takto zmiernil jeho nekonečný bôľ. Starčeka to prekvapilo, nijako nečakal, že sa nájde niekto, kto mu takto veľkoryso venuje medailu. Vzápätí utrúsil:
"Áno, viem, bude to môj syn. Táto medaila mi ho bude stále pripomínať," rukou zotrel slzy plk. v. v. Babičovi. Jeho manželke a ďalším sa istotne tiež tisli slzy do očí. Nešťastný otec ešte dodal: "Spasibo tebe!" Povedal to po rusky, ale všetci, ktorí sa stali svedkami tejto nezvyčajnej situácie, veľmi dobre pochopili, čo povedal a čo sa všetko skrýva za prostým slovom "spasibo".
Slovo ďakujem patrí plk. v. v. Babičovi aj za ďalšie skutky. Narodil sa 28. marca 1928 v malej dedinke Rakovnica v okrese Rožňava. Jeho otec bol baník v železorudných baniach a pri výbuchu utrpel ťažký úraz, pri ktorom prišiel o obidve ruky, o oko a sluch. Stal sa ťažkým invalidom, preto detstvo malého Vojtecha a jeho ďalších štyroch súrodencov nebolo ružové. Najprv chodil do obecnej školy v Rakovnici, neskôr sa rodina presťahovala do Rožňavského Bystrého, kde ukončil 8 tried a začal pracovať v železorudnej bani.
Po vypuknutí SNP 29. septembra 1944 sa stal príslušníkom Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Už na tretí deň mu pridelili žandársku karabínu, ktorá bola kratšia ako vojenská, a to Vojtechovi Babičovi vyhovovalo. Boli sústredení v obci Štítnik, keď došla správa, že v určitej oblasti je bojový stret medzi partizánmi a Nemcami. Padal drobný dážď, keď partizáni nasadli na konský povoz, zastavili sa až na okraji dediny Roštár a pozorovali okolie.
Vtom sa rozpútala guľometná streľba nepriateľa. Partizáni poskákali z povozu na cestu, guľometčík spustil paľbu, kone sa splašili, ale utekali práve k tým, ktorí na nich strieľali. Všetci partizáni prebehli za malý výbežok a radili sa. Jeden z nich zbadal, že akýsi vojak im naznačuje, aby šli k nim. Partizáni uverili, že sú to "naši", poskákali do priekopy a smerovali k nim.
Za Babičom kráčal veliteľ jeho partizánskej skupiny Karol Adler. Zrazu podľa čiapok na hlave zistil, že to nie sú ich spojenci a hlasno zakričal: "Chlapi, naspäť, sú to vlasovci!" Babič sa hodil na zem a v priekope zrazil svojho veliteľa Karola Adlera, čím mu vtedy zachránil život. Niekoľko partizánov nepadlo do osídiel vlasovcov, ale asi piatich zajali. Veliteľ Karol Adler si Vojtecha Babiča veľmi obľúbil a už s ním všade vedno kráčal, akoby ho považoval za svojho obetavého strážcu.
Príslušníci partizánskej skupiny Karola Adlera putovali po hore Kohút, až prišli do jednej maďarskej dediny, kde im obyvatelia boli naklonení a tam sa radili ako majú pokračovať v boji. Vojtech Babič bol hladný, ustatý, premrznutý a o chvíľu zaspal. Čoskoro však akoby v podvedomí začul čľapotanie a kroky vonku. Rýchlo vyskočil – izba už bola prázdna, vybehol von, kde celú skupinu len-len že dobehol.
Potom vyrazili na spiatočnú cestu, lesom cez horu Kohút späť do Čiernej Lehoty, kde bolo krátkodobé centrum skupín ich partizánskej brigády. Pri pozornom strážení zistili, že nemeckí vojaci nastupujú do Slavošoviec a do ostatných dedín na západ. Vtedy vyšiel rozkaz veliteľa: "Každý na vlastnú päsť!"
Ale po krátkom čase ich opäť zvolávali podľa skupín. Babičova skupina sa zhromaždila na bani v Rožňavskom Bystrom. Odtiaľ pokračovala lesom, smerom na Rožňavu, ktorá už patrila horthyovcom. V tejto oblasti došlo k stretu medzi maďarskými vojakmi a partizánom Bélom Róthom, ktorého zastrelili. Babičova skupina ich prenasledovala, ale ušli do maďarskej "zóny". Partizánom to umožnilo, aby mŕtveho Bélu Rótha mohli presunúť na konskom povoze do Rožňavského Bystrého a tam ho pochovať.
Tu ďalej pokračovali v bojoch – hladní, smädní, vyziabnutí, nedostatočne obutí, v hlbokom snehu a bez akýchkoľvek potravín. V Rožňavskom Bystrom raz vyšiel z temného lesa do jednej rodiny a poprosil, aby mu dali aspoň hrnček mlieka. Ale mu povedali: "My kravu nemáme." No, keď odchádzal cez dvor, ich krava v maštali zabučala. Čo k tomu možno dodať? Len to, že civilné obyvateľstvo zväčša obetavo pomáhalo partizánom, ale našli sa aj takí lakomci.
Po zničení partizánskej skupiny Karola Adlera 10.12.1944 nacisti zajali, mučili a na námestí v Dobšinej verejne popravili. Bola to strašná rana. V Dobšinej žilo veľa Nemcov, ktorí udávali. . .
"Srdce mi zviera bôľ, keď si spomínam, čo všetko sme museli pretrpieť, aby sa táto krutá vojna skončila. Ale vtedy som bol mladý a všetko som vydržal," ukončil svoje rozprávanie dnes už 82-ročný plukovník vo výslužbe Vojtech Babič.
Magdaléna Lavrincová
(Úryvok z knihy Magdalény Lavrincovej: Smrť dýchala do tvárí, 2009, uverejnený so súhlasom autorky.)
Poznámka: Naposledy som sa stretol s plk v. v. Vojtechom Babičom a jeho manželkou na oslavách Dňa obce v Rožňavskom Bystrom v roku 2011, kde sa stále aj po rokoch strávených najmä v Brne rád vracal. Onedlho nato však prišla nečakane správa, že mu zomrela manželka, o rok neskoršie 16. augusta 2015 aj on z tohto sveta vo veku 86 rokov navždy odišiel. Posledná rozlúčka s ním bola 21. augusta v obradnej sieni brnianskeho krematória. Česť jeho pamiatke!
O.D.

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-