V Klenovci, podobne ako v ďalších mestách a obciach na Slovensku, zavládla radostná eufória a bojové vzrušenie. Ešte v ten deň sa v obecnom dome prihlásilo do povstaleckej armády veľa miestnych obyvateľov. Predovšetkým vojaci v zálohe a mladí dobrovoľníci. Zaregistroval sa aj otec Pavla Hrušku a narukoval do Hnúšte. Odtiaľ ho preložili do posádky v Brezne. Syn Pavel Hruška mal len štrnásť rokov a nemohol nastúpiť s otcom. Ostal doma, aby pomohol mame spolu s mladšou sestrou na gazdovstve. Práce bolo neúrekom - čakal ich zber raže a ovsa, ale najmä vykopávanie zemiakov, tunajšieho "chleba" na málo úrodných klenovských políčkach.
Začiatkom septembra 1944 Martin obsadili nemecké vojská a do Klenovca prišli evakuanti z tohto mesta. Revolučný národný výbor ich rozmiestnil na bývanie do jednotlivých domov. Stravovanie mali zabezpečené zo spoločnej kuchyne, ktorú zriadili v dome Hruškovcov. V októbri prijala obec ďalších evakuantov. V ich kolešni na Cisárskom sa ubytovala rodina Kožuchovcov. Niekoľko detí spávalo v izbe, ale dospelým sa ušlo miesto len na sene v stodole.
Zatiaľ čo Gemer-Malohont bol na okraji povstaleckého územia a v Klenovci vládol relatívny pokoj, z rozprávania Kožuchovcov sa dozvedeli o hrdinstve vojakov a partizánov v bojoch pri Strečne a v Turci. V polovici októbra sa aj v Rimavskej doline začali boje. Nemci zaútočili na povstaleckú obranu pri Rimavskej Bani, ktorú povstalci čoskoro museli opustiť. Nemecké vojsko obsadilo Tisovec a pokračovalo v bojoch smerom na Brezno.
Okolité vrchy sa okamžite zaplnili obyvateľmi, ktorí utekali pred nepriateľským vojskom smerom z juhu okresu. Prechodné prístrešie našli v kolešniach od Klenovca až po Klenovský Vepor. Bola to oblasť, ktorú Nemci pri útoku na Banskú Bystricu obišli.
Koncom októbra 1944 sa po zatlačení Povstania do hôr vrátil domov aj otec Pavla Hrušku. Obyvatelia Klenovca a jeho okolia začali intenzívne pomáhať partizánom. Na klenovských vrchoch pôsobil partizánsky zväzok Chruščov so sídlom v Tepličnom, ktorému velil Alexej Michajlovič Sadilenko, a 6. oddiel Mastek partizánskej brigády Jánošík, jej veliteľom bol Ernest Bielik. Časť tohto oddielu vyvíjala činnosť na vrchu Grúň, kde bolo sídlo Okresného výboru KSS a R ONV z Hnúšte.
Chalupa Hruškovcov na Cisárskom, nachádzajúca sa nad Rástočným, sa stala miestom, kde sa zastavovali partizánske skupiny, keď išli na akciu, alebo sa z nej vracali, aby si trochu oddýchli a niečo si zajedli. V rodine Hruškovcov mali rádiový prijímač na batériu, z ktorého sa dozvedali o situácii na frontoch a o najnovších udalostiach v domácej a zahraničnej politike. Tieto správy odovzdávali partizánom a ilegálnym pracovníkom.
Neskôr sa k nim uchýlili rasovo prenasledovaní Židia, napr. pani Janoušeková, manželka staviteľa - podnikateľa, ktorú Pavel Hruška po týždni ukryl na bezpečnejšom mieste na klenovských vrchoch. Pána Jelínka so synom z Rimavskej Soboty, v tom čase patriacej Maďarsku, sprevádzal na stretnutie s Ondrejom Klokočom, predsedom R ONV, sídliacom na Grúni. Tam mu odovzdal dôležité správy o situácii v Maďarsku. Pavel Hruška ako mladistvý sa zúčastňoval aj na odovzdávaní potravín, oviec a dobytka od miestnych obyvateľov na partizánsky štáb v Tepličnom, kde dodávky preberali partizánske stráže.
Po priblížení sa frontu k územiu Gemera a Malohontu v decembri 1944 zosilneli akcie nemeckých vojsk proti partizánom. Okrem zabezpečovania potravín, nocľahov a prania bielizne, partizáni odovzdávali Hruškovcom aj poškodené zbrane, aby ich dali opraviť v Utekáči. Koncom decembra 1944 Pavel Hruška mal v drevenici dva ľahké guľomety, tri bubienkové samopaly a tri pušky. Našťastie ich dobre ukryl v kope slamy za maštaľou a počas razie ich nemeckí vojaci nenašli. Vtedy ich všetkých vyhnali z chalupy a odviezli na Ráztočné, neskôr do Klenovca.
Štrnásťročného Pavla Hrušku čakalo po vojne dokončenie štúdia, neskôr sa podieľal na obnove lesov. V povojnovom období obyvateľom nechýbal pracovný elán a dokázali z ruín a popola vzkriesiť celú krajinu. Vybudovať školy, nemocnice, závody a podniky, ktoré dali prácu státisícom ľudí. V súčasnosti tieto pozitívne skutočnosti sa nedoceňujú. Niektorí mienkotvorcovia nechcú vidieť biedu, čo zavítala do mnohých rodín. Pre takúto spoločenskú nespravodlivosť bojovali a zomierali protifašistickí bojovníci?! Určite nie.
––––-

Poviedka Mladý pomocník partizánov pochádza z knihy Magdalény Lavrincovej Človek zomiera dvakrát, ktorá vyšla v Bratislave v roku 2014. Autorka v nej spracovala 90 profilov a príbehov ilegálnych pracovníkov a partizánov, ich pomocníkov, ako aj rasovo prenasledovaných osôb a politických väzňov. Mgr. Magdaléna Lavrincová pracovala ako redaktorka v mnohých masmédiách vrátane dvojtýždenníka Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Je absolventkou Fakulty osvety a novinártva Karlovej univerzity v Prahe (dnes Fakulta sociálnych vied). V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe.
Pani Magdaléna v Úvode svojej knihy nám o. i. pripomína: "Státisíce ľudí na Slovensku sa zaslúžili o víťazné ukončenie druhej svetovej vojny. O mnohých sa takmer nič nevie, ba niektorým sa nezachoval ani hrob, hoci v pamäti národa by mali zostať všetci, ktorí sa zúčastnili na protifašistickom odboji. Človek zomiera dvakrát. Prvý raz, keď nastane jeho fyzická smrť, druhý raz, keď odumrie v spomienkach. Je veľa ľudí, medzi nimi protifašistických bpjovníkov a občanov, ktorí zažili hrôzy vojny a preukázali hrdinstvo. Hlavná myšlienka knihy, ktorú autorka nazvala Človek zomiera dvakrát... je, aby sa nezabudlo na nich a žili aspoň v našich spomienkach. "


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-