Po krátkom výcviku rotu poverili skúšobnou úlohou: jedno družstvo malo odzbrojiť žandárov v Polomke, lebo po vypuknutí povstania a po obsadení Brezna ďalej plnili rozkazy profašistickej vlády a znemožňovali povstalcom plniť úlohy. Po odzbrojení žandárskej stanice dopravili zbrane do Brezna a odovzdali ich partizánskemu štábu.
Keď sa fašisti dostali k Telgártu, prišiel rozkaz, aby sa zúčastnili na obrane tohto dôležitého priestoru. Partizánske útvary bojovali neďaleko železničnej stanice. Fašistom sa podarilo obec obsadiť a zapáliť.
Po ťažkých bojoch jednotku stiahli do Brezna. Ešte pred odchodom rozdelili zásoby chleba obyvateľom Telgártu, lebo nemali čo jesť, ani kde sa schovať. Všetky domy boli v plameňoch. Po príchode do Brezna jednotka si doplnila výzbroj a výstroj a pripravila sa na ďalší boj.
V noci 10. septembra 1944 prepravili vlakom 2000 partizánov k Štubnianskym Tepliciam a pri cintoríne vo včasných ranných hodinách zasadili do boja spolu s francúzskymi a juhoslovanskými partizánmi a partizánmi iných národností. Oddielu velil poručík Július Chovanec, člen partizánskeho štábu A. S. Jegorova. Piata rota pod velením F. Čatloša útočila smerom na obce Svätý Michal a Rebin, ktoré sa im podarilo po ťažkých bojoch dobyť. O tom, že to bol urputný boj, svedčí skutočnosť, že partizánov po boji stiahli do harmaneckých kasární, kde oddiel doplnili výzbrojou, partizánmi a pridelili mu nového veliteľa.
O niekoľko dní oddiel dostal rozkaz: presunúť sa k Turčianskemu Svätému Martinu. Mal približne 500 partizánov. Na druhý deň ho po reorganizácii vyviezli v popoludňajších hodinách z Harmanca do obce Turecká. Vo večerných hodinách velitelia rôt F. Čatloš a Durčík dostali rozkaz: zaútočiť na obec Belá cez Martinské hole. Po ťažkom presune obidve roty v popoludňajších hodinách sa dostali 2 km pred Belú. V skorých ranných hodinách obec dobyli a obsadili. Nemecké vojsko ustúpilo do Žabokrek na pravú stranu obce, kde mali vybudované guľometné hniezdo.
Partizáni zmobilizovali obyvateľov obce Belá, ktorí ochotne pomohli pri kopaní zákopov. Na druhý deň prišiel z Tureckej celý oddiel do Belianskej doliny aj so štábom. Toto bojisko bolo najtvrdšou skúškou gemerských partizánov. Dennodenne ich napádalo nemecké vojsko, ale partizáni hrdinsky bránili Belú a Beliansku dolinu, aby fašisti neprenikli na Staré Hory a do Banskej Bystrice. Nemecké vojsko v dňoch 22. a 23. októbra 1944 začalo veľkú ofenzívu na pozície partizánskeho oddielu v Necpalskej doline. Začalo sa to leteckým bombardovaním a streľbou delostrelectva. Čatloš vyslal jednu čatu, aby zaistila poľnú prístupovú cestu a tým zabránila preniknutiu nemeckých vojsk.
Čata odišla na určené miesto vo večerných hodinách na čele s veliteľom Medveďom. Druhá čata 26. októbra aj s rotou Dutku vo včasných ranných hodinách prešla pod velením náčelníka štábu Júliusa Chovanca a veliteľa roty F. Čatloša na druhú stranu obrany. V noci z 27. na 28. októbra ustúpil celý oddiel do Liptovskej Revúcej, kde sa sústredilo viacero partizánskych oddielov. Hneď v ranných hodinách sa začal urputný boj nemeckých vojsk s našimi partizánmi, ktorí bojovali tak húževnato, že sa podarilo udržať presilu až do popoludňajších hodín, keď nepriateľské bombardovacie lietadlá začali zhadzovať zápalné bomby. V tomto boji bolo veľa mŕtvych, ranených a zajatých partizánov. Zvyšok partizánskych oddielov ustúpil cez Donovaly na Prašivú vo veľmi zlom počasí. Tam prežili zimu v partizánskych bunkroch až do spojenia s Červenou armádou.
Po prechode SNP do hôr sa Florián Čatloš stal veliteľom oddielu Štefánik Druhého partizánskeho pluku Jana Švermu. Partizáni zo Železníka a z jeho okolia, ktorí to prežili, nezložili zbrane. Po krátkom odpočinku na Prašivej 34 gemerských baníkov sa vydalo na cestu domov cez Hornú Lehotu, kde sa zdržali týždeň v bačovskej kolibe. Za pomoci domáceho obyvateľa, ktorý išiel hľadať do lesa svojho syna, sa dostali do Bujakova. Odtiaľ prešli do Muráňa. Koncom novembra 1944 prišli do Železníka. Nebol to jednoduchý prechod, lebo Nemci boli v každej doline a už pri náznaku a podozrení likvidovali nevinných obyvateľov obcí.
V decembri 1944 aj v Gemeri prebiehala neľútostná partizánska vojna proti okupantom. Miestnym partizánskym oddielom výdatne pomáhalo civilné obyvateľstvo. Poskytovalo im potraviny, lieky a iné potreby. Baníci, ktorí mali prístup k výbušninám, im dávali aj dynamit a zbrane. Partizáni, ktorí boli v povstaní, v januári 1945 zorganizovali ukrytie obyvateľov, najmä mužov a mladých žien v baniach na Sirku a v okolí. Boli ozbrojení a pripravení brániť sa.
Zároveň sa stupňovalo vyčíňanie nemeckých protipartizánskych kománd. Dôkazom sú aj dve otrasné udalosti, ktoré nám porozprávala dcéra Floriána Čatloša, Irena Lacková, tajomníčka OblV SZPB v Rožňave. Jedna udalosť sa stala v januári r. 1945. Všade bolo veľa snehu. Veľmi ťažko sa ním brodilo, stačilo urobiť krok a človek sa doňho prepadol takmer do pol pása. Ale partizáni dostali úlohu a tú bolo treba za každých okolností splniť.
F. Čatloš, veliteľ oddielu Štefánik Druhého partizánskeho pluku Jana Švermu, vyslal na prieskum troch partizánov, Zalcera, Prišibica a Selčana, všetci boli zo Sirka - Železníka. Vyrazili ešte za vidna, keďže v januári sú dni krátke a rýchlo sa stmieva. Mali zistiť, či v neďalekej obci sa nenachádzajú nemeckí vojaci, od ktorých im môže hroziť nebezpečenstvo. Už sa zotmelo a čoskoro zavládla čierna noc, ale partizáni sa stále nevracali. Veliteľa sa zmocnil nepríjemný nepokoj.
Keď sa do rána prieskumníci nevrátili, F. Čatloš rozhodol, že s dvoma partizánmi pôjdu za nimi. Len čo vyšli na okraj neďalekého lesa, stali sa svedkami otrasného výjavu. Uvideli postrieľaných a porezaných partizánov. Niektoré časti tela viseli na stromoch, ďalšie boli hodené na snehu. Belostný sneh bol presiaknutý ľudskou krvou.
Ďalšiu sadistickú popravu uskutočnilo protipartizánske trestné komando na partizánovi Urbancovi, ktorý tiež pochádzal z Gemera. Vydal sa na prieskum na Staré Hory, ale nacisti ho chytili a obesili na strome. Na výstrahu mu zavesili ceduľku "Zradca – komunista".
Obidve popravy sa Floriánovi Čatlošovi často v mysli vracali. Nemohol zabudnúť na nacistickú krutosť a prispelo to k jeho predčasnému skonu. Bývalý odvážny partizán zomrel ako 65 ročný v roku 1985.
(Zdroj: Magdaléna Lavrincová: Človek zomiera dvakrát..., Bratislava 2014)

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-