Poznávací zájazd sa začínal v obci Čierny Potok pri pamätníku obetí zavlečených do koncentračného tábora. Účastníkov zájazdu privítala na Obecnom úrade starostka obce p. Svetlana Šufliarska, ktorá všetkým účastníkom poskytla malé občerstvenie, a predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku JUDr. Jozef Pupala. Tamojší pamätník obetí je venovaný 14 mužom, ktorých odvliekli maďarskí fašisti do koncentračného tábora v Dachau a vrátili sa z neho iba dvaja. Červenú ružu k pamätníku položili žiaci ZŠ z ul. Dobšinského z Rimavskej Soboty Martina Bláhová, Sebastian Bodor a Jakub Sojka spolu s vedúcim Mgr. Júliusom Karasom.
Po pietnom akte JUDr. J. Pupala v krátkom príhovore odôvodnil začiatok poznávacej cesty v obci Čierny Potok s poukázaním, že v období od 22. septembta 1944 do 3. októbra 1944 na neďalekej hore Veľký Bučeň mal štáb mjr. V. M. Kozlov, veliteľ partizánskej brigády Rákoczi, v ktorej bojovali v prevažnej miere antifašisti maďarskej národnosti. Okrem toho z obce bol zapojený v protifašistickom odboji napr. Juraj Lakota, ktorého spomína aj arm. gen. L. Svoboda vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy. V povstaleckej armáde bojoval tiež napr. neskorší zakladateľ ŠK Dukla Banská Bystrica brig. gen. Imrich Gibala a ďalší občania z Čierneho Potoka a okolitých osád. V tejto obci, ktorú oslobodili vojaci Červenej armády, padli traja červenoarmejci a 35 fašistov.
Druhou zastávkou bol pamätník osloboditeľom v obci Hodejov. Vzhľadom k tomu, že bránička vedúca k parčíku, kde je pamätník, bola uzamknutá, k pamätníku položili červenú ružičku len žiaci Gymnázia z Tornale Alexandra Domkovičová, Lenka Kočová a Timur Kamenský. Pán učiteľ Mgr. Štefan Drudka ich zabezpečoval pri prekonávaní oplotenia.
Pri informovaní o bojoch pri oslobodzovaní Hodejova JUDr. J. Pupala upozornil, že nemecké a maďarské vojská využívali vo svoj prospech okolité pahorkatiny, z ktorých mali zastrieľané najmä križovatky ciest a z Hodejova dokonca mali zastrieľaný aj železničný uzol v Jesenskom. Pri oslobodzovaní Hodejova položilo svoje životy 120 červenoarmejcov a 9 rumunských vojakov. Na strane Nemcov padlo 40 vojakov a traja maďarskí vojaci. Z obce do koncentračného tábora odvliekli 4 osoby.
Tretím zastavením bola prehliadka zachovanej najmenšej obrannej vojenskej pevnosti (bunkra) v obci Jesenské. Podrobnú informáciu o pevnosti, vrátane prehliadky, podal účastníkom zájazdu pán Ján Rešetár z občianskeho združenia pri OcÚ Jesenské, ktoré pevnosť plánuje vybaviť pôvodnými artefaktami. Pevnosť ostala zachovaná vďaka tomu, že bola vybudovaná v bezprostrednom susedstve domu železničného výhybkára, a preto ju maďarskí vojaci po okupácii južného Slovenska po roku 1938 nevyhodili do vzduchu.
Po skončení prehliadky malej pevnosti položili na námestí v obci Jesenské k pamätníku padlých červenoarmejcov žiaci ZŠ Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote Bibiana Drudová, Perla Sihelská, Lucia Parobeková, Aurel Karboník a pani učiteľka Mgr. Ivana Vrancová. O urputnosti bojov pri oslobodzovaní Jesenského (vtedy Feledince) svedčí aj počet obetí, ktoré zahynuli v bojoch. Pri oslobodzovaní obce Jesenské padlo 55 vojakov Červenej armády, 17 vojakov Rumunskej armády, bojujúcich v rámci 2. Ukrajinského frontu a na druhej strane 19 nemeckých a 17 maďarských vojakov. Z obce Jesenské odvliekli fašisti 41 obyvateľov do koncentračných táborov.
Štvrtým zastavením bola obec Kociha s pamätníkom obetí, ktoré zastrelili Nemci v osade Suchý Potok dňa 21.10.1944. Zastrelili troch nevinných mužov a tri matky (zhodou okolnosti sestry), po ktorých ostalo 10 sirôt. Po vyvraždení osadníkov Suchý Potok Nemci ich domy vyrabovali. Ženy, ktoré sa „vykúpili“ cennosťami a peňažnou hotovosťou, poslali do domčeka, do ktorého potom hodili granát a strieľali dovnútra plameňometom. Zachránili sa tým, že hneď ako vošli do domčeka, kým Nemci strieľali mužov pri pajte, tak okienkom na komore od lesa všetky utiekli. Muži v tom čase boli v lese, kde odvážali deti a nevyhnutné veci, počuli streľbu a výbuchy. Keď sa vrátili domov, ešte žijúca smrteľne postrelená p. Šuleková im povedala: “Deti a hovädá ste zachránili, ale svoje ženy nie!“ Počas pohrebu vyvraždených v obci Hrachovo, ktorý sa konal za asistencie Nemcov, smútiaci nesmeli plakať, lebo „za banditmi a partizánmi sa nesmúti!". Siedmu obeť, mladučkú Rómku, Nemci znásilnili, potom zastrelili a mŕtve telo hodili do potoka pri mlyne. Červenú ružu k pamätníku položili žiaci ZŠ Hrachovo Nikola Fanová, Oliver Benda, Matej Mišurák, s učiteľom Mgr. Jánom Vaculčiakom.
Piatou zastávkou bol pamätník osloboditeľov v obci Rimavská Baňa, tu položili kvety žiaci ZŠ ul. Družstevná za sprevádzania p. učiteľky Mgr. Adriany Hriňovej. Aj keď pri oslobodzovaní obce Rimavská Baňa padol „iba“ jeden Nemec, pri útoku Nemcov na obrannú líniu povstaleckej armády na vrchu Hrb medzi Rimavskými Zalužanami a Rimavskou Baňou padol jeden partizán a 7 vojakov povstaleckej armády. Na potlačenie SNP z Rimavskej Soboty vyrazil Rimavskou dolinou 19.10.1944 zo skupiny vojsk Horst Wessel 18. prieskumný oddiel SS, ktorý dňa 20.10.1944 narazil na spomínanú obranu pred Rimavskou Baňou. Na vrchu Hrb zaujala obranu časť práporu Narcis, ktorý bránil postup Nemcov od Kokavy n/Rimavicou, Rimavská Baňa - Kraskovo. Na strane obrancov boli aj príslušníci prieskumného oddielu partizánskej brigády mjr. Kozlova „Rákoczi“, ktorý viedol Zoltán Grubics a József Fábri a druhá hliadka pod velením A. D. Šestova. Po dvojdňových bojoch, kedy bol dobytý Dielik a Kraskovo, z obavy z obkľúčenia Nemcami obrancovia prešli do skupiny brigády mjr. Kozlova a prešli na partizánsky spôsob boja.
Šiestym zastavením bol pamätník na Dieliku, medzi Muráňom a Tisovcom, kde bola taktiež dôležitá obranná línia povstalcov práporu Prvosienka proti postupujúcim Nemcom od Muráňa. Prevaha Nemcov v ťažkých zbraniach a počte nasadených vojakov zapríčinili, že Dielik bol dobytý od Muráňa 21.10.1944. Pri obrane na Dieliku padol aj najmladší z obrancov Vincent Prándl, po ktorom nesie pomenovanie „Prandlovo“. Pri pamätníku červenú ružu položili v sprievode PaedDr. Anny Keletiovej žiaci Marek Adáme, Štefan Gondáš a Peter Maťko.
Po príchode do Tisovca sa účastníci zastavili aj pri pamätníku SNP a rodnom dome Vladimíra Clementisa. Pri spomínanom pamätníku sprievodca upozornil, že pri oslobodení Tisovca 28.1.1945 položilo svoje životy 30 vojakov Červenej armády, 16 rumunských vojakov, 5 partizánov a 6 vojakov povstaleckej armády. Na druhej strane padlo 25 Nemcov a 4 maďarskí vojaci. Zaujímavosťou je, že pri poďakovaní osloboditeľom na námestí v Tisovci, za obyvateľov mesta Tisovec poďakovali bratia Daxnerovi, jeden vojakom Červenej armády v ruskom jazyku a druhý rumunským vojakom v rumunčine.
Po skončení prehliadky námestia boli v mene ObV SZPB v Rimavskej Sobote účastníci pozvaní na obed do reštaurácie Centrál v Tisovci. Po chutnom obede sa zájazd presunul na siedme miesto na námestie v Hnúšti k pamätníku osloboditeľom, kde položili červenú ružu žiačky Hannah Bodollóová, Lucia Hedvigová a Diana Kráľová s p. Mgr. Zlaticou Vinclavovou. Medzi účastníkov pietneho aktu prišiel aj prednosta MsÚ Hnúšťa Ing. Pliešovský, ktorý účastníkov podrobne informoval o autoroch návrhu, výroby a inštalácie tohto pamätníka.
JUDr. J. Pupala poukázal na fakt, že Hnúšťa bola jedným z prvých miest po vypuknutí SNP, kde bol vyhlásený Revolučný národný výbor a na území okresu prevzal všetku výkonnú a právnu moc a rovnako Mestský národný výbor, podobne ako v ďalších okolitých mestách. Prvým predsedom Okresného národného výboru v Hnúšti bol neskorší predseda Slovenskej národnej rady Ondrej Klokoč, rodák z neďalekej Hačavy.
Počas vojny zahynulo 17 občanov Hnúšte v koncentračných táboroch a svoje životy za slobodu položilo 5 vojakov povstaleckej armády, 2 partizáni a padli štyria nemeckí okupanti.
Posledným ôsmym zastavením bol Klenovec. Po obhliadke sovietskeho tanku T-34, ktorý je vecným pamätníkom oslobodenia Klenovca, pri pamätníku SNP položili červenú ružu v sprievode p. učiteľky Mgr. Lucie Medveďovej žiaci Eva Hrušková, Sebastian Zvara a Lukáš Fábry. V boji proti okupantom položilo život 52 rumunských vojakov, 23 partizánov, 12 vojakov povstaleckej armády a 21 občanov zahynulo v koncentračných táboroch. V boji padlo 73 nemeckých okupantov a 4 vojaci maďarskej Horthyho armády. JUDr. J. Pupala poukázal na skutočnosť, že Klenovec bol náborovým strediskom SNP a v oblasti bojovala brigáda „Chruščov“ pod velením legendárneho„čierneho generála“ Sadilenka.
Okrem toho, z Klenovca pochádzal aj francúzsky národný hrdina Karol Pajech, ktorý bojoval proti fašistom v radoch francúzskych partizánov vo Francúzsku. Poukázal tiež na zradcu Anteka, ktorý bol po vojne popravený v Rimavskej Sobote. Ďalej pripomenul takú osobnosť odboja z Klenovca ako bol „baťko“ V. Mináč, alebo ešte žijúcich účastníkov SNP p. Molitorisa a Antala.
Po spoločnej fotografii pri pamätníku SNP vyzval predovšetkým mladú generáciu, aby šírili vo svojom okolí informácie o pamätných miestach, ktoré sú svedectvom obetí a životov, ktoré položili aj mladí ľudia za našu slobodu. Aby hrôzy vojny nikdy nepoznali naše a ich deti. Aby si osvojili a rozširovali protifašistický odkaz najmä SNP, pretože boj proti vojne a za mier je nanajvýš aktuálny aj dnes. Všetkým účastníkom poďakoval za účasť a poprial príjemnú cestu domov.
Text a foto: JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-