Poznávací zájazd sa začínal v obci Čierny Potok pri pamätníku obetí zavlečených do koncentračného tábora. Účastníkov zájazdu privítala na Obecnom úrade starostka obce p. Svetlana Šufliarska, ktorá všetkým účastníkom poskytla malé občerstvenie, a predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku JUDr. Jozef Pupala. Tamojší pamätník obetí je venovaný 14 mužom, ktorých odvliekli maďarskí fašisti do koncentračného tábora v Dachau a vrátili sa z neho iba dvaja. Červenú ružu k pamätníku položili žiaci ZŠ z ul. Dobšinského z Rimavskej Soboty Martina Bláhová, Sebastian Bodor a Jakub Sojka spolu s vedúcim Mgr. Júliusom Karasom.
Po pietnom akte JUDr. J. Pupala v krátkom príhovore odôvodnil začiatok poznávacej cesty v obci Čierny Potok s poukázaním, že v období od 22. septembta 1944 do 3. októbra 1944 na neďalekej hore Veľký Bučeň mal štáb mjr. V. M. Kozlov, veliteľ partizánskej brigády Rákoczi, v ktorej bojovali v prevažnej miere antifašisti maďarskej národnosti. Okrem toho z obce bol zapojený v protifašistickom odboji napr. Juraj Lakota, ktorého spomína aj arm. gen. L. Svoboda vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy. V povstaleckej armáde bojoval tiež napr. neskorší zakladateľ ŠK Dukla Banská Bystrica brig. gen. Imrich Gibala a ďalší občania z Čierneho Potoka a okolitých osád. V tejto obci, ktorú oslobodili vojaci Červenej armády, padli traja červenoarmejci a 35 fašistov.
Druhou zastávkou bol pamätník osloboditeľom v obci Hodejov. Vzhľadom k tomu, že bránička vedúca k parčíku, kde je pamätník, bola uzamknutá, k pamätníku položili červenú ružičku len žiaci Gymnázia z Tornale Alexandra Domkovičová, Lenka Kočová a Timur Kamenský. Pán učiteľ Mgr. Štefan Drudka ich zabezpečoval pri prekonávaní oplotenia.
Pri informovaní o bojoch pri oslobodzovaní Hodejova JUDr. J. Pupala upozornil, že nemecké a maďarské vojská využívali vo svoj prospech okolité pahorkatiny, z ktorých mali zastrieľané najmä križovatky ciest a z Hodejova dokonca mali zastrieľaný aj železničný uzol v Jesenskom. Pri oslobodzovaní Hodejova položilo svoje životy 120 červenoarmejcov a 9 rumunských vojakov. Na strane Nemcov padlo 40 vojakov a traja maďarskí vojaci. Z obce do koncentračného tábora odvliekli 4 osoby.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Tretím zastavením bola prehliadka zachovanej najmenšej obrannej vojenskej pevnosti (bunkra) v obci Jesenské. Podrobnú informáciu o pevnosti, vrátane prehliadky, podal účastníkom zájazdu pán Ján Rešetár z občianskeho združenia pri OcÚ Jesenské, ktoré pevnosť plánuje vybaviť pôvodnými artefaktami. Pevnosť ostala zachovaná vďaka tomu, že bola vybudovaná v bezprostrednom susedstve domu železničného výhybkára, a preto ju maďarskí vojaci po okupácii južného Slovenska po roku 1938 nevyhodili do vzduchu.
Po skončení prehliadky malej pevnosti položili na námestí v obci Jesenské k pamätníku padlých červenoarmejcov žiaci ZŠ Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote Bibiana Drudová, Perla Sihelská, Lucia Parobeková, Aurel Karboník a pani učiteľka Mgr. Ivana Vrancová. O urputnosti bojov pri oslobodzovaní Jesenského (vtedy Feledince) svedčí aj počet obetí, ktoré zahynuli v bojoch. Pri oslobodzovaní obce Jesenské padlo 55 vojakov Červenej armády, 17 vojakov Rumunskej armády, bojujúcich v rámci 2. Ukrajinského frontu a na druhej strane 19 nemeckých a 17 maďarských vojakov. Z obce Jesenské odvliekli fašisti 41 obyvateľov do koncentračných táborov.
Štvrtým zastavením bola obec Kociha s pamätníkom obetí, ktoré zastrelili Nemci v osade Suchý Potok dňa 21.10.1944. Zastrelili troch nevinných mužov a tri matky (zhodou okolnosti sestry), po ktorých ostalo 10 sirôt. Po vyvraždení osadníkov Suchý Potok Nemci ich domy vyrabovali. Ženy, ktoré sa „vykúpili“ cennosťami a peňažnou hotovosťou, poslali do domčeka, do ktorého potom hodili granát a strieľali dovnútra plameňometom. Zachránili sa tým, že hneď ako vošli do domčeka, kým Nemci strieľali mužov pri pajte, tak okienkom na komore od lesa všetky utiekli. Muži v tom čase boli v lese, kde odvážali deti a nevyhnutné veci, počuli streľbu a výbuchy. Keď sa vrátili domov, ešte žijúca smrteľne postrelená p. Šuleková im povedala: “Deti a hovädá ste zachránili, ale svoje ženy nie!“ Počas pohrebu vyvraždených v obci Hrachovo, ktorý sa konal za asistencie Nemcov, smútiaci nesmeli plakať, lebo „za banditmi a partizánmi sa nesmúti!". Siedmu obeť, mladučkú Rómku, Nemci znásilnili, potom zastrelili a mŕtve telo hodili do potoka pri mlyne. Červenú ružu k pamätníku položili žiaci ZŠ Hrachovo Nikola Fanová, Oliver Benda, Matej Mišurák, s učiteľom Mgr. Jánom Vaculčiakom.
Piatou zastávkou bol pamätník osloboditeľov v obci Rimavská Baňa, tu položili kvety žiaci ZŠ ul. Družstevná za sprevádzania p. učiteľky Mgr. Adriany Hriňovej. Aj keď pri oslobodzovaní obce Rimavská Baňa padol „iba“ jeden Nemec, pri útoku Nemcov na obrannú líniu povstaleckej armády na vrchu Hrb medzi Rimavskými Zalužanami a Rimavskou Baňou padol jeden partizán a 7 vojakov povstaleckej armády. Na potlačenie SNP z Rimavskej Soboty vyrazil Rimavskou dolinou 19.10.1944 zo skupiny vojsk Horst Wessel 18. prieskumný oddiel SS, ktorý dňa 20.10.1944 narazil na spomínanú obranu pred Rimavskou Baňou. Na vrchu Hrb zaujala obranu časť práporu Narcis, ktorý bránil postup Nemcov od Kokavy n/Rimavicou, Rimavská Baňa - Kraskovo. Na strane obrancov boli aj príslušníci prieskumného oddielu partizánskej brigády mjr. Kozlova „Rákoczi“, ktorý viedol Zoltán Grubics a József Fábri a druhá hliadka pod velením A. D. Šestova. Po dvojdňových bojoch, kedy bol dobytý Dielik a Kraskovo, z obavy z obkľúčenia Nemcami obrancovia prešli do skupiny brigády mjr. Kozlova a prešli na partizánsky spôsob boja.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
|
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Šiestym zastavením bol pamätník na Dieliku, medzi Muráňom a Tisovcom, kde bola taktiež dôležitá obranná línia povstalcov práporu Prvosienka proti postupujúcim Nemcom od Muráňa. Prevaha Nemcov v ťažkých zbraniach a počte nasadených vojakov zapríčinili, že Dielik bol dobytý od Muráňa 21.10.1944. Pri obrane na Dieliku padol aj najmladší z obrancov Vincent Prándl, po ktorom nesie pomenovanie „Prandlovo“. Pri pamätníku červenú ružu položili v sprievode PaedDr. Anny Keletiovej žiaci Marek Adáme, Štefan Gondáš a Peter Maťko.
Po príchode do Tisovca sa účastníci zastavili aj pri pamätníku SNP a rodnom dome Vladimíra Clementisa. Pri spomínanom pamätníku sprievodca upozornil, že pri oslobodení Tisovca 28.1.1945 položilo svoje životy 30 vojakov Červenej armády, 16 rumunských vojakov, 5 partizánov a 6 vojakov povstaleckej armády. Na druhej strane padlo 25 Nemcov a 4 maďarskí vojaci. Zaujímavosťou je, že pri poďakovaní osloboditeľom na námestí v Tisovci, za obyvateľov mesta Tisovec poďakovali bratia Daxnerovi, jeden vojakom Červenej armády v ruskom jazyku a druhý rumunským vojakom v rumunčine.
Po skončení prehliadky námestia boli v mene ObV SZPB v Rimavskej Sobote účastníci pozvaní na obed do reštaurácie Centrál v Tisovci. Po chutnom obede sa zájazd presunul na siedme miesto na námestie v Hnúšti k pamätníku osloboditeľom, kde položili červenú ružu žiačky Hannah Bodollóová, Lucia Hedvigová a Diana Kráľová s p. Mgr. Zlaticou Vinclavovou. Medzi účastníkov pietneho aktu prišiel aj prednosta MsÚ Hnúšťa Ing. Pliešovský, ktorý účastníkov podrobne informoval o autoroch návrhu, výroby a inštalácie tohto pamätníka.
JUDr. J. Pupala poukázal na fakt, že Hnúšťa bola jedným z prvých miest po vypuknutí SNP, kde bol vyhlásený Revolučný národný výbor a na území okresu prevzal všetku výkonnú a právnu moc a rovnako Mestský národný výbor, podobne ako v ďalších okolitých mestách. Prvým predsedom Okresného národného výboru v Hnúšti bol neskorší predseda Slovenskej národnej rady Ondrej Klokoč, rodák z neďalekej Hačavy.
Počas vojny zahynulo 17 občanov Hnúšte v koncentračných táboroch a svoje životy za slobodu položilo 5 vojakov povstaleckej armády, 2 partizáni a padli štyria nemeckí okupanti.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Posledným ôsmym zastavením bol Klenovec. Po obhliadke sovietskeho tanku T-34, ktorý je vecným pamätníkom oslobodenia Klenovca, pri pamätníku SNP položili červenú ružu v sprievode p. učiteľky Mgr. Lucie Medveďovej žiaci Eva Hrušková, Sebastian Zvara a Lukáš Fábry. V boji proti okupantom položilo život 52 rumunských vojakov, 23 partizánov, 12 vojakov povstaleckej armády a 21 občanov zahynulo v koncentračných táboroch. V boji padlo 73 nemeckých okupantov a 4 vojaci maďarskej Horthyho armády. JUDr. J. Pupala poukázal na skutočnosť, že Klenovec bol náborovým strediskom SNP a v oblasti bojovala brigáda „Chruščov“ pod velením legendárneho„čierneho generála“ Sadilenka.
Okrem toho, z Klenovca pochádzal aj francúzsky národný hrdina Karol Pajech, ktorý bojoval proti fašistom v radoch francúzskych partizánov vo Francúzsku. Poukázal tiež na zradcu Anteka, ktorý bol po vojne popravený v Rimavskej Sobote. Ďalej pripomenul takú osobnosť odboja z Klenovca ako bol „baťko“ V. Mináč, alebo ešte žijúcich účastníkov SNP p. Molitorisa a Antala.
Po spoločnej fotografii pri pamätníku SNP vyzval predovšetkým mladú generáciu, aby šírili vo svojom okolí informácie o pamätných miestach, ktoré sú svedectvom obetí a životov, ktoré položili aj mladí ľudia za našu slobodu. Aby hrôzy vojny nikdy nepoznali naše a ich deti. Aby si osvojili a rozširovali protifašistický odkaz najmä SNP, pretože boj proti vojne a za mier je nanajvýš aktuálny aj dnes. Všetkým účastníkom poďakoval za účasť a poprial príjemnú cestu domov.
Text a foto: JUDr. Jozef Pupala
Vzdelanie získal v Smrečanoch, kde býval po návrate z USA, neskôr pokračoval v štúdiu v Liptovskom MIkuláši a zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ako učiteľ pôsobil na rôznych miestach, v rokoch 1928 – 1930 vo Vyšnej Slanej. Dej jeho románu Cesta zarúbaná sa odohráva práve tu – v "Radzimke". V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu čs. spisovateľov. V románoch Cesta zarúbaná, Bude ako nebolo a iných zachytil spoločenské a politické pomery na Slovensku medzi svetovými vojnami, spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Vydal aj zbierky básní Čerň na palete, Balt, Jarnou cestou a i. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež – Jano, Čenkovej deti. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca. -MM-
Študoval na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, potom sa v roku 1903 zapísal na umelecko–priemyselnú školu do Budapešti, neskôr od roku 1905 na štúdiá maľby v mníchovskej súkromnej škole. Do Rimavskej Soboty sa vrátil v roku 1908. V novembri 1914 mu diagnostikovali tuberkulózu a srdcovú chybu, ktorej zanedlho podľahol. Bol výrazný kresliarsky talent, jeho kresby z čias štúdií, ale najmä z rokov 1908 – 1914 počas pobytu v Gemeri dosahujú vysokú úroveň. V maliarskej tvorbe sa venoval v prevažnej miere portrétu, figurálnej tvorbe a krajinomaľbe. Na Gemeri kreslil a maľoval autoportréty a podobizne známych, portréty matky a sestier pri domácich prácach a odpočinku, príležitostne zachytil zaujímavý ľudský typ alebo žánrovú scénu, zanechal viacero krajinárskych obrazov a zátiší. Známe sú jeho obrazy Dom v Hrachove, Chalúpka v Ratkovej, Husitský kostolík v Malých Teriakovciach. Najviac jeho diel sa nachádza v SNG v Bratislave a v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote. Absolvoval štúdium hry na husliach u Viliama Kořínka na Vyššej hudobnej škole pre vzdelávanie učiteľov hudobných škôl a na JAMU v Brne. Pôsobil ako učiteľ na ĽŠU v Bratislave, od 1977 na Konzervatóriu v Bratislave, vyučoval hudobno-teoretické predmety, sluchovú analýzu a kompozíciu. Jeho tvorba má široký záber, komponoval skladby pre symfonické, komorné orchestre, sólový nástroj, sláčikové kvartetá, vokálno-inštrumentálne skladby a i. -MM-
Štúdium archeológie na FFUK v Bratislave ukončil v roku 1956 obhájením diplomovej práce Príspevok k osídleniu východného Slovenska v staršej dobe kamennej. Pracoval v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Svoj záujem orientoval na výskum paleolitu, zaoberal sa typologickým určením a časovým zaradením nálezov. O. i. skúmal štyri praveké kresby uhľom v Ardovskej jaskyni, príbytky lovcov mamutov v Barci (súčasť Košíc), v Šelpiciach pri Trnave pazúriky, ktoré človek používal asi 25 tisíc rokov pred n. l., nálezom rydlového odštiepku z doby kamennej v Podolínci dokázal jeho prvé osídlenie. Je autorom monografie Barca bei Košice – paläolitische Fundstelle (Barca pri Košiciach – paleolitické nálezisko, 1968), spolupracoval pri vydaní Atlasu SSR (1980), v odbornej literatúre publikoval mnohé výsledky svojho výskumu staršej a strednej doby kamennej na Slovensku. -MM-
Študoval na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, neskôr v Ríme. V roku 1990 ho vymenoval pápež Ján Pavol II. za pomocného biskupa trnavskej arcidiecézy. Od svojho menovania zastával viacero dôležitých funkcií – tajomník Konferencie biskupov Slovenska, rektor kňazského seminára, predseda Slovenskej liturgickej komisie, vyučoval cirkevné právo na bohosloveckej fakulte UK a v rokoch 1992 – 2001 pôsobil ako súdny vikár Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Bol predsedom Ekonomicko-právnej rady Konferencie biskupov Slovenska. 23.11.2002 sa stal historicky prvým biskupom koadjútorom (pomocným biskupom s nástupníckym právom) v rožňavskej diecéze. 27.12.2008 bol menovaný za rožňavského diecézneho biskupa. Od roku 2015 pôsobil ako emeritný diecézny biskup rožňavský. -MM-
Študoval na filozofickom kurze kráľovskej akadémie v Bratislave, potom medicínu vo Viedni. Krátko pôsobil ako rodinný lekár a lekár chudobných v Bratislave, od roku 1861 ako homeopatický lekár v Budapešti. Popularizátor telocviku, spoluzakladateľ telocvičného spolku v Budapešti, knižne vydal jeho dejiny a prácu o rekreačných zariadeniach vo Vysokých Tatrách. Odborné články publikoval v rôznych časopisoch, redigoval homeopatický časopis. V roku 1858 bol spoluzakladateľom Spolku lekárov-homeopatov a stal sa jeho tajomníkom. -MM-
Pôsobil ako učiteľ a ako vedúci odboru školstva ONV v Rimavskej Sobote. Bol zakladateľom Gemerskej vlastivednej spoločnosti v roku 1966, stal sa jej predsedom a zároveň redaktorom novozaloženej revue Obzor Gemera. Spoločnosť viedol 25 rokov, ktorá sa jeho zásluhou vypracovala na rozvinutú výskumnú a vydavateľskú inštitúciu. Publikoval viac ako 200 príspevkov v rôznych novinách – recenzie, profily osobností, informácie o literárnych postavách Gemera, o protifašistickom odboji, vlastivedné články, informácie o kultúrnych a spoločenských akciách, konferenciách, oslavách výročí, rozhovory, zaujímal sa aj o gemerské nárečia, históriu, geografiu, vlastivedu, prírodu, historické pamiatky. Knižne vydal monografie o Jánovi Bottovi, J. D. Čipkovi, A. H. Škultétym, J. Palkovičovi, S. Vozárovi a ďalších. Spolu s J. Orlovským vydal knihu Stredogemerské nárečia (1975). Zaslúžil sa o vydávanie zborníkov: Vlastivedné štúdie Gemera, Gemer – národopisné štúdie a Literárne postavy Gemera. Organizoval vedecký výskum, podporoval ochranu duchovného i hmotného dedičstva minulých generácií, živej i neživej prírody, ako aj životného prostredia obcí, miest a celého regiónu Gemera-Malohontu. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má pomník s bustou. -MM-
V rokoch 1926 – 1934 študovala na gymnáziu v Rožňave, potom na FFUK v Bratislave. V rokoch 1938 – 1945 bola profesorkou na gymnáziu v Tisovci, v rokoch 1945 – 1969 na gymnáziu v Rimavskej Sobote. Počas SNP bola korektorkou povstaleckých novín Zvesti z tisovskej posádky v Tisovci. Vo svojej publikačnej činnosti sa zamerala na literárne postavy Gemera. V r. 1963 vydala knihu Literárna minulosť a prítomnosť okresu Rimavská Sobota. Spracovala monografiu Petra Kellnera Hostinského, ktorú publikovala v zborníku Literárne postavy Gemera. Bola spoluorganizátorkou Gemerských kultúrnych dní, patrila k zakladateľom Gemerskej vlastivednej spoločnosti i Slovenského zväzu žien v Rimavskej Sobote. Zaujímala sa o skvalitnenie pedagogickej práce, svoje články o využívaní múzejných zbierok na hodinách dejepisu a o začleňovaní regionálnych prvkov do vyučovacieho procesu publikovala v zborníku Škola a práca. -MM-
Maturoval na gymnáziu v Revúcej, teológiu a klasickú filológiu študoval vo Viedni, v Bazileji a v Zürichu. Jeho úsilie o menovanie za profesora gymnázia v Revúcej sa pre zrušenie gymnázia nemohlo uskutočniť. Preto začal v roku 1881 učiť u slovenských krajanov v Iloku a Petrovci (Chorvátsko). V roku 1938 sa vrátil na Slovensko a žil v Martine. Jeho odborná činnosť bola značne široká: vynikol ako autor pedagogických prác, ako historik, publicista i ako kultúrny a hospodársky činiteľ, venoval sa aj jazykovede, geografii, etnografii, literárnej histórii, biografii a prekladom z latinčiny, gréčtiny a srbochorváčtiny. Veľkú pozornosť venoval aj Gemeru. V tomto smere je cenná rozsiahla práca Tisovec v minulosti, ktorú v rokoch 1912 – 1914 uverejňoval na pokračovanie v časopise Domácnosť a škola a vyšla aj knižne v Tisovci v r. 1998. V strede jeho pozornosti bola Revúca a najmä problémy revúckeho gymnázia. Písal aj o dejinách Jelšavy, o Muránskom zámku, Muránskej Zdychave a iných otázkach, týkajúcich sa Gemera. V meste Ilok je na jeho počesť dodnes pomenovaná jedna z ulíc. -MM-
Študoval teológiu v Bratislave, Jene a Wittenbergu. Ako evanjelický farár pôsobil na rôznych miestach, od roku 1820 v Tisovci. V roku 1823 bol zvolený do funkcie superintendenta evanjelickej cirkvi a. v. potiského okolia. Všestranne bránil záujmy Slovákov, v roku 1842 viedol deputáciu na cisársky dvor do Viedne, ktorá odovzdala slovenský Prestolný prosbopis na riešenie postavenia Slovákov. Vystúpil na obranu Ľ. Štúra a Katedry slovenskej reči a literatúry na Ev. lýceu v Bratislave. Bol členom spolku Tatrín. Podporoval vydávanie slovenských novín a literatúry, tlačou vydával aj svoje kázne a pastierske listy. V Tisovci, kde pôsobil dvadsaťosem rokov, bol iniciátorom založenia podporného peňažného spolku, knižnice, zaviedol povinnú 6-ročnú školskú dochádzku na evanjelických školách, dal postaviť nový kostol a školu, rozširoval vedomosti o racionálnom hospodárení, zavádzal pestovanie nových druhov ovocia a rozvíjal všestrannú ľudovýchovnú činnosť. -MM-