pondelok, 13 február 2017 10:41

Príbeh osemnásťročného Juraja Hrica z Vyšnej Slanej skončil v koncentračnom tábore Dachau

Napísal(a) Ivan Pajtaš
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Juraj bol najstarším zo siedmich deti mlynára Juraja Hrica a jeho manželky Žofie, rod. Tomašikovej. Bol chlapec ako každý iný, zaujímali ho bežné veci chlapca, ktorý žije na dedine. Rodičia, hoci boli mlynári, mali dosť starostí, aby sa postarali o živobytie. O ťažkej sociálnej situácii v tejto obci písal aj Fraňo Kráľ v románe Cesta zarúbaná, v ktorom opisuje život v dedinke Radzimka, kde pôsobil ako učiteľ.

Mladý Juraj vyrastal v rodine, kde sociálne cítenie bolo súčasťou každodenného života, pomoc iným a spolupatričnosť k dedine bola veľká. Mal svoje predstavy, túžby a očakávania, ktoré si chcel naplniť. Bol dobrým žiakom a študoval na strednej škole v Dobšinej. Kraj „bulinerov“ – prisťahovalcov z Nemecka, ktorí prišli pred rokmi ako dobrí odborníci na spracovanie železnej rudy a pracovali aj v baniach na Júliuse i v Dobšinej pri spracovaní železnej rudy. Vtedy ešte netušil, že práve to sa mu v budúcnosti môže stať osudným.
Mladý Juraj chodil na strednú školu v Dobšinej. Začala II. svetová vojna a potom vypuklo Slovenské národné povstanie. Keďže Dobšina a Vyšná Slaná boli od centra povstania vzdialené cca 70 km, cez kopec bol Šumiac, Telgárt, bola to oblasť, kde sa pohybovali partizáni rovnako ako aj v lesoch pri Vyšnej Slanej a okolí, o odozvu ideálov povstania nebola núdza. Mladý Juraj sa nadchol pre myšlienky ideálov SNP začal sa viac zaujímať o partizánov, mnohokrát partizáni prišli aj do mlyna po múku a iné potraviny, a keďže jeho otec tiež nebol proti, pomáhali, ako sa dalo. Mladý Juraj často bol v lese s partizánmi a vedel aj o veliteľovi Adlerovi, ktorého neskôr chytili Nemci a obesili v Dobšinej na námestí.
Juraj sa možno v škole aj zdôveril kamarátom o svojich tajomstvách. Lenže v triede s ním boli aj chlapci, spolužiaci z Dobšinej, ktorí mali blízko k Nemcom a mnohí s nimi aj spolupracovali. Jedného dňa sedel Juraj doma za stolom a videl ako uličkou do mlyna kráčajú ozbrojení Nemci a spolu s nimi jeho spolužiak z triedy Hans Jensen. Keď to videl otec, povedal mu, aby cez okno a záhradu ušiel do neďalekého lesa, ktorý bol len pár metrov od mlyna. Juraj, mladý 18 ročný, vôbec nepočítal s tým, že by ho spolužiak udal. Odmietol otcovo upozornenie a hovoriac: „Ja som nič neurobil, nemám prečo utekať,“ ostal doma. To bola jeho osudná chyba.
dachau dead 2Nemci vošli do domu a okamžite Juraja zatkli. Odviedli ho na vyšetrovanie do Dobšinej a spolu s ním aj ďalších mužov zo Slanej. Jeho otec, keďže ako mlynár mal kamarátov a známych, si myslel, že ho dostane zo zajatia. Po niekoľkých dňoch z Dobšinej mužov previezli do Spišskej Novej Vsi. Aj tam šiel otec orodovať za syna, ale bezvýsledne.
Juraj, mladý muž, ktorý sa fyzickej práce nebál, spolu s ostatnými mužmi bol poslaný na nútené práce do Nemecka. Najsamprv do Bergen-Belsenu a potom do Dachau. Podmienky boli v koncentračných táboroch známe a vieme o nich už teraz takmer všetko.
Juraj, v apríli 1945 na prahu oslobodenia, v koncentráku Dachau zomrel. O jeho pôsobení a smrti porozprával jeden cigán zo susednej dediny, ktorý mal to šťastie, že prežil a po príchode domov všetko povedal.
V Dachau v tom období nielenže Nemci zabíjali svojich zajatcov a väzňov, ale väzni umierali aj z vyčerpania, podvyživení a do toho všetkého prišli choroby. Aj tam väzni zomierali na týfus. Podľa výpovede spoluväzňa, ktorý mal to šťastie, že prežil, aj keď potom neskôr zomrel aj on, ale už doma a v oslobodenej krajine, v jedno ráno Juraj zoslabnutý, hladný, chorý s horúčkou odmietol vstať z prične. Po príchode z práce už spoluväzni Juraja tam nenašli. Skončil niekde zastrelený v spoločnom hrobe s ostatnými spoluväzňami. Bolo to len pár dní pred tým ako Američania oslobodili Dachau.
Keď som sa oženil a môj svokor Ján, brat Juraja, ako aj brat Ondrej a celá rodina rozprávali, čo sa s Jurom stalo. Veľmi ma to zaujalo, pretože história a najmä vojnová ma veľmi zaujíma. Aj keď rozprávanie bolo zaujímavé a zároveň smutné, vždy boli odlišnosti o tom, kde Juro zahynul, zomrel. To mi vŕtalo v hlave a dal som sa do hľadania pravdy.
Napísal som list na Slovenský Červený kríž, oddelenie pátracej služby a na moje veľké prekvapenie mi prišla odpoveď o tom všetkom, čo už napísal.
Mňa stále prenasledovala myšlienka, že chcem byť na mieste kde Juraj, strýko mojej ženy chodil, žil a prežil posledné mesiace svojho života.
Dachau Camp 9Otvorili sa hranice a my sme spolu so švagrom Janom, mojím synom a zaťom vycestovali do Dachau. Plní očakávania čo uvidíme a či naozaj nájdeme poslednú stopu nášho Juraja. Po príchode do Dachau sme navštívili miesta, kde stál koncentračný tábor, prešli sme ešte miesta, ktoré sú určené na exkurziu a prehliadku. Zašli sme na miesto, kde prichádzajú všetci návštevníci, aby vzdali úctu tým, čo zomreli v Dachau, zapálili sme sviečky a uctili si pamiatku zomretých.
Potom sme sa vybrali do archívu a tam nám dali záznamy o tom, kedy kto zomrel, odkiaľ pochádzal a všetko, čo o ňom mali. Juraj bol v zaisťovacej väzbe. V knihe všetkých zomretých, ktorá sa nachádza v akejsi pamätnej izbe koncentráku, sme našli aj jeho meno.
Najviac sme boli prekvapení z toho, že každý štát, ktorého občania tam zahynuli, mal svoju pamätnú tabuľu a čuduj sa svete!, pamätnú tabuľu občania SR tam nemali. Boli sme z toho smutní. Po návrate domov som to napísal ministrovi zahraničných vecí (p. Lajčákovi) a odpoveď od neho znela, že sa vynasnažia, aby tabuľa tam bola. Nebol som tam teraz, ale azda pán minister splnil, čo sľúbil. (Bolo to v roku 2014.)
Dňa 7.10.2015 som písal na informačné stredisko v Dachau a odpovedali mi, že tabuľa slovenským občanom tam nie je umiestnená.

Ivan Pajtaš, Humenné

 

 

Čítať 1243 krát Naposledy zmenené pondelok, 13 február 2017 19:28

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2