pondelok, 28 august 2017 15:04

V Slovenskom národnom povstaní bojovala celá rodina Doporučený

Napísal(a) Magdaléna Lavrincová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ján Repáš ml., študent Obchodnej akadémie v Prešove, veľkonočné sviatky 1943 strávil v Klenovci, kde jeho otec Ján Repáš st. a mama mali obchod. Okrem rodičov v Klenovci bývali aj jeho starí rodičia so synom Milanom a dcérami Ľudmilou a Zuzanou, povolaním učiteľkou. V prírode prudko sa prebúdzala jar a počas sviatkov 17-ročný Janko Repáš trochu pozabudol na školské starosti a na vojnové udalosti. Počasie sviatkom prialo a veľkonočná šibačka sa vydarila. Bola veselá, aj dievčat v dedine bolo veľa a každej sa ušlo aj niekoľko vedier vody. Nechýbalo ani ich radostné výskanie a smiech.

Už sa chystal odcestovať do Prešova, balil si koláče, čo zostali zo sviatkov, keď mu otec podal list. Povedal, aby ho z Prešova poslal Michalovi Balkovi do Banskej Bystrice. Prekvapilo ho to: - Prečo by som list posielal z Prešova, keď z Klenovca je to oveľa bližšie? - namietal otcovi.

- Sú veci, ktoré Ti teraz nemôžem prezradiť. Keď ten čas príde, tak Ti to poviem. Pre Teba bude lepšie, keď niektoré veci nebudeš vedieť, - stroho mu oznámil. Nemohol synovi prezradiť, že sa zapojil do odbojovej činnosti a pomáha skupine, ktorú vedie Michal Balko z Banskej Bystrice. Do leta 1944 od otca dostal niekoľko takýchto listov na odoslanie. Už sa ho nepýtal, prečo ich neposiela z Klenovca. Pochopil, že je to z konšpiratívnych dôvodov a jeho ostražitosť je opodstatnená.

Otec Ján Repáš st. spolu s Annou Englerovou ukrývali osoby prenasledované fašizmom: Ing. Alojza Randáka, ktorý prešiel do ilegality zo Zbrojovky v Považskej Bystrici, Erharda Krála, ktorému zabezpečil J. Repáš falošné doklady a sprostredkoval zamestnanie, ako aj Dr. Igora Daxnera s manželkou. Ukrývali ich v usadlostiach na klenovských vrchoch, kam Janka otec ako spojku neraz poslal spolu s bratom Pavlom a strýkom Milanom Repášom.

Začiatkom augusta 1944 aj vo vzduchu bolo cítiť, že čoskoro nadídu významné udalosti. Skupina Jána Repáša st. sa dozvedela, že na Klenovský Vepor vysadia sovietskych parašutistov. Ing. Randák s Jánom Repášom st., Milanom a Pavlom Repášovcami, Jurajom Šulekom, Jozefom Papom a Jánom Repášom ml. začali pripravovať vatry, aby mohli zapáliť signálne ohne. Každú noc očakávali lietadlá. Boli sklamaní, keď im oznámili, že k tejto akcii nedôjde. Asi týždeň pred vyhlásením Povstania Ján Repáš st. zobudil brata Milana a oboch synov Pavla i Jána vyzval, aby mu pomohli vyložiť zbrane, pušky, guľomety a náboje. Doviezol ich na nákladnom aute z vojenskej posádky v Brezne. Všetci vedeli, že bez zbraní sa nedá bojovať a vzplanutie ozbrojeného povstania sa už blíži.....

Zbrane najprv schovali do skladu v jeho dome. Neskôr ich premiestnili do stodoly nad Klenovcom. Tam otec Ján Repáš st. a Pavel Knapp z Rimavského Brezova priviezli aj ďalšie zbrane. Ešte sa neskončili letné školské prázdniny a Ján Repáš ml., aby sa niečím zamestnal a nenudil, cez deň plnil pásy do guľometov a čistil pušky a v noci spolu s kamarátmi strážil prístupové cesty do Klenovca.
V skupine študentov, vedenej Milanom Repášom, ktorý bol žiakom vojenskej reálky v Martine, sa pripravovali na bojovú činnosť. Rozhodli sa, že sa na Povstaní zúčastnia ako partizáni. Revolučný národný výbor im zabezpečil auto a 31. augusta 1944 z Klenovca odišlo dvadsať osôb k partizánom. Medzi nimi bolo Milan, Pavel a Ján Repášovci, Ondrej Brndiar, Jozef Pap, Pavel Antal, Baffy a ďalší.

V Brezne sa stali príslušníkmi 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, pod velením kpt. A. S. Jegorova. Vyzbrojili ich a vystrojili a na druhý deň odviezli do Moštenickej doliny. Jánovi Repášovi ml. pridelili ľahký guľomet. V poľných podmienkach sa podrobili výcviku a 13. alebo 14. septembra 1944 ich dopravili do Banskej Bystrice, odtiaľ vlakom do Martina. Tam severne od mesta zaujali za vojenskými kasárňami bojové postavenie. Dňa 16. septembra sa Ján Repáš ml. prihlásil do skupiny dobrovoľníkov. Mala uskutočniť prieskum bojom smerom na Košúty a obsadiť ich. Pri postupe na osadu z ľavej strany od trate ich zastavila nepriateľská paľba z guľometu. Práve v čase, keď sa na ňu pripravoval a chcel kryť ďalší postup skupine, Jána Repáša ml. zranilo a stratil vedomie.

Keď sa prebral, zistil, že pravá ruka je bezvládna. Napriek tomu sa mu podarilo odtiahnuť sa z nebezpečného úseku pod stromy. Tam sa ukryl. Tu ho našli príslušníci našej postupujúcej jednotky. Odviedli ho k mestu, neskôr dopravili autom do nemocnice. Mal dvakrát prestrelenú pravú ruku, zlomenú kosť pri ramene, pričom mu guľka uviazla v boku pod pazuchou. V nemocnici ho ošetrili a v noci sanitkou previezli do Príboviec na železničnú stanicu. Nakoniec sa celá skupina ranených dostala do nemocnice v Banskej Bystrici.

V nemocnici sa Ján Repáš ml. liečil týždeň. Otec ho potom previezol do nemocnici v Hnúšti - Likieri. Po 10 dňoch ho prepustili do domáceho ošetrenia. Odišiel s raneným vojakom Michalom Podobom, ktorý bol zo západného Slovenska a nemal sa kto o neho starať. V Klenovci ich obidvoch opatrovala Janova sestra, učiteľka Zuzana Repášová, až do potlačenia Povstania.

Keďže celá rodina sa aktívne zúčastnila na prípravách SNP - Ján Repáš ml. bojoval s bratom a so strýkom ako partizán a liečil sa u nich zranený Michal Podoba - všetci odišli z bezpečnostných dôvodov na klenovské vrchy. Ján Repáš st. vyviezol zásoby potravín, ktoré mal v obchode a dal ich k dispozícii armáde a partizánom. Jankovi Repášovi sa veľmi ťažko hojila ruka. Nedokázal ani pohybovať prstami, preto sa už aktívne nemohol zapojiť do odbojovej činnosti. Napriek tomu spolu s celou rodinou podľa svojich možností pomáhal partizánom.

Na klenovských vrchoch ráno nemecká armáda uskutočnila raziu. Celú rodinu Repášovcov zaistili a odviezli do osady Ráztočné. Tam zradca Antek, ktorý sa votrel do priazne partizánov, ako priameho účastníka SNP Jána Repáša ml. od ostatných zaistených oddelil. Neskôr ho odviezli do väznice v Hnúšti. Vo väzení ho umiestnili do cely, v ktorej bol Ján Štefánik, predseda RNV (neskôr zahynul) a Š. Ďuriš, evanjelický farár z Rimavského Brezova.

Sila materinskej lásky je nekonečná. Mama Jána Repáša ml. sa rozhodla, že za každú cenu dosiahne prepustenie syna. Vzala hrču bankoviek, čo sa práve v ich domácnosti nachádzali a odišla do väznice v Hnúšti. Tam vyhľadala zradcu Anteka, ktorého z hĺbky duše nenávidela. Na stôl pred neho vyložila hromadu zhúžvaných bankoviek – a jeho oči zažiarili zvláštnym leskom. Veď nikdy predtým nevidel toľko peňazí pohromade.

- Venujem vám všetky tieto peniaze, čo sme mali doma, len prepusťte môjho syna. Má len 17 rokov, je študentom v Prešove. On nič nemá spoločné s činnosťou partizánov, - tvrdila v zúfalstve a v snahe za každú cenu zachrániť svojho syna.

Sila peňazí na Anteka zapôsobila. Asi po týždni Jána Repáša ml. vyvolali z cely a oznámili mu, že ide na výsluch. Sprevádzal ho Antek, ktorý mu prezradil, že sľúbil jeho mame, že dosiahne jeho prepustenie. Len musí nemeckému dôstojníkovi vysvetliť, čo hľadal na klenovských vrchoch. S mamou sa predtým dohodol, že bude tvrdiť, že ho tam vyslali na nákup syra pre bryndziareň. Nemecký dôstojník sa s vysvetlením uspokojil a 9. januára 1945 ho prepustili.

Keď sedemnásťročný Janko prišiel domov, ich vzájomná radosť bola bezmedzná, nemožno ju ani slovami opísať. Mama na jeho prepustenie z väzenia využila silu peňazí. Žiadne peniaze na svete nemajú takú hodnotu, akú má život mladého človeka.

Janko Repáš opäť odišiel na klenovské vrchy, kde sa zdržiaval do oslobodenia obce. Na RNV pomáhal ako tlmočník pri dorozumievaní sa s červenoarmejcami. Zúčastnil sa aj na sústreďovaní zbraní partizánov z úkrytov v horách.

Z obchodnej akadémie dostal list, v ktorom mu oznámili, že dňom 15. apríla 1945 sa v škole začína vyučovanie. Ján Repáš ml. sa tomu potešil, už mu škola chýbala. S potlačovanou nehou vytiahol zo skrine trochu zaprášené učebnice. Pohladil ich svojím pohľadom a teplou dlaňou. "Učiť sa a vzdelávať sa bude oveľa zaujímavejšie a najmä bezpečnejšie," preletelo mu mysľou. Bol šťastný, že sa dožil mierovej chvíle. Vedel, že takých chvíľ zažije ešte veľa....

Predovšetkým smrti sa nebude dívať do mrazivých a prázdnych očí, plných večného chladu.

Magdaléna Lavrincová

(Zdroj: Príbeh Bojovala celá rodina uverejnený v knihe Magdaléna Lavrincová: Človek zomiera dvakrát..., Bratislava, 2014) 

 

Čítať 753 krát Naposledy zmenené utorok, 29 august 2017 09:15

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.