Vyberám niekoľko básní autorov nášho regiónu z periódy 20. storočia, sú mojím subjektívnym výberom a nerobím si nárok na kritické hľadisko exkluzivity tohto výberu.
Miroslav Ďurinda
|
Ivan Krasko: Otcova roľa |
||
|
Pokojný večer na vŕšky padal, Z cudziny tulák kročil som na ňu Strnište suché na vlhkých hrudách |
|
Celý deň slnko, predsa je vlhká Z cudziny tulák pod hruškou stál som
|
|
Daniel Michal Fakla:
|
||
|
Kým svieti rodičovské okno |
||
|
Kým svieti okno na rodnom dome, Kým okno svieti na rodnom dome, |
|
Keď zhasne okno rodného domu, Aj tak sa môžem vždy tešiť tomu
|
|
Ľudo Lašán:
|
||
|
To len tak trochu |
|
Z rodného kraja
|
|
To len tak trochu, gemerský Cigán, To len tak trochu tulácku pieseň To len tak trochu, keď horia prsia, To len tak trochu, keď večer sadá |
|
Brezové vy háje rodné Horské ticho modrých výšok, Hudba kolies v hĺbke hory.
|
|
Gemerský pozdrav |
||
|
Nepočuť hlas môj, Kovové vrchy |
|
V pohorí sedím Však nie som z cínu |
|
|
|
|
|
Milan Kraus:
|
||
|
Tieňohra |
||
|
Hra plameňov a matný tanec tieňov. Klop, klop a klop. To trpaslíci kujú |
|
Húkanie sov... a Zlatovláska plače, Kde je ten hrad, kde je tá temná veža? Kamže, kamže, kam? Kam ma tie krídla nesú? |
|
|
Ján Brocko: Jeseň 1944
|
|
Mosty, mosty k minulosti, Tlčie srdce, váham, váham, Darmo, stráne rannej zory, |
Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhy Ach padá padá neúnavný dážď Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhy |
|
Miroslav Ďurinda:
|
||
|
|
||
|
Zostarol. Nezvonia už na večernú, V kamennom prahu od nôh priehlbne – Z pozadia duše hmatkám na prahu, Akoby si On na to zvykol – +++ Cigánom dušu za dedinou Keď gaštan z chladu v prstoch oslabol, Zavesil sa mi s vôňou dymu na vlasy, |
|
+++ Starenky sú mi úložnými kútmi. Postrážia skryte ako svätec v kutni Akoby význam preplietal sa kruhmi, +++ Nuž, zmĺkni báseň, nieto koho núkať - Tajomstvo veľké, ktoré v sebe skrývaš Ak pri rozlúčke čriepky z nehy kvília Nech ticho bez slov v nežičlivej chvíli |
|
Ondrej Nagaj:
|
||
|
Stopy |
||
|
1 Tancovali tam polonahí, Do radov kládli na výslnie kým čas mu nitku nezruší...
|
|
2 Kiež po nás ako po nich v zemi Hrejivá neha múrov z hliny z tej hliny múrik postaví, Nepozrie pritom na hodiny. |
|
Eva Kováčová:
|
|
|
|
|
|
|
|
- Ľúbim ťa... - |
|
Klesá mi hlava z toho ticha, Si vtáčí pohľad zhora dole,
|
{jcomments on}
Gemer - náš rodný, prekrásny, historický, ale i súčasný milý a biedny. Nedali by sa dopočítať atribúty charakteristiky tejto našej krajiny, ktorú si bytostne všetci ako tunajší rodáci privlastňujeme, ktoré nás s ňou zväzujú raz spomienkami v pomyselných návratoch, raz skutočnými dotykmi v reálnej časovej skutočnosti. Mnohé sme prešli - neprešli, spoznali - nespoznali. Všetky zákutia určite neobjavili. Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo