sobota, 03 december 2011 19:22

Básnická zbierka Lúky tancujú koreňmi tráv

Napísal(a) Marta Hlušíková
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

mh luky-tancuju1a

Ružový donkichot

 

Kľúčiarka

 

Zmrzlinár na rohu ulice
nám za šesťdesiat halierov maľoval
smotanovoružové
korintské stĺpy,
ktoré zdobil tajomnými
tureckými slovami
a bielym úsmevom.
Keď zaplavil sladkými kvetmi
celú ulicu,
schoval si drobné do vrecka nohavíc,
sadol si na bicykel
a tlačil svoj zmrzlinový dom
ulicou pri Váhu až na most.
Keby šiel peši,
bolo by vidieť jeho zhrbené 
donkichotské plecia. 

Ráno čo ráno
sádzala teplé mliečne kvapky
do tenkých čiar bielej symfónie.
Do koryta strúhavala mydlo s jeleňom
a na studenom kameni
mydlila oči túžbam, aby si nezvykli plakať.
Guľôčkami ruženca ohmatanými až na kosť
triafala do zlých ľudí
a v nedeľu nimi cukrovala slivkový koláč.
A keď padol večer,
šťastie schovala do geletky plnej masti
a pesničkám skrúteným v šedivom chvostíku
opatrne odomykala trinástu komnatu. 

 

 

Deň s ryčavým gongom

 

Súkromné šťastíčka

 

 

Taký hlúpy deň.
S ryčavým gongom, na ktorý sa bije
palicou s odlúpeným koncom.
So zmätkom v očiach
okradnutá o seba ticho odišla
a my sme nepočuli vzdych,
čo sa už viac neobzrel.
Ako dobre je
prepočuť slová
a tváriť sa, že netrafili
svojho lovca. 

Do kina na námestí
sa zostupuje dvanástimi schodmi
do vône čokoládových bonbónov
a rumových praliniek.
Môj dedko Franz, ktorý to kino staval,
tú vôňu miloval.
S kakaom a vanilkou pod kabátom
si večer čo večer
na plátne odžíval
svoje súkromné šťastíčka
a teraz podpláca svätého Petra
bonbónmi,
z ktorých vyjedol plnku. 

Môj dedko nedaruje nič
takému nebu,
v ktorom nerastú hríby.

 

Slepota

Za hrmenia organov
sa klaniame
tým chlapčekom kučeravým
a Boh pritom spieva
v listoch lúčnej trávy.



Zhodené hniezda

Výkriky vrán triafajú do bieleho
a obloha priklincovaná
makovými zrnkami
zbiera silu,
aby mi jediným seknutím
ustlala v zhodených hniezdach.

 

 Ja som tá

 Kričím potichu
 a keď sa prelievam popod dvere,
 hlavu si vrastiem
 do prstov
 a potom si ju schovám
 medzi sivú popolavú,
 lebo parížska modrá sa dávno minula.
 Vždy bežím päť metrov
 pred životom
 s plávacími blanami
 v povinnej výbave.
 Zrazu mi prischne
 strelka na severe,
 oštrkovie mi úsmev
 a ja som tá,
 čo šúcha hlavou
 o steny.
 Najradšej by som
 veterným mlynom odlomila
 všetky lopaty.

Čítať 1815 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:10

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Description of image1
Description of image2