piatok, 31 október 2014 21:35

František Bábela: Odišiel človek

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

odisiel-clovekaOdišiel človek

 

Je koniec. Dodýchal.

Sviečka dohorela.

Pomaly chladne telo,

meravie každý sval.

Aj príznačná vráska

sa vytratila z čela.

Oči mu zatlačil mladý sanitár.

 

Je koniec. Dodýchal.

V dome smútku, obložený kvetmi,

čaká na posledných hostí.

So zloženými rukami,

nevinne krotký, prostý.

Akoby iba spal.

Skláňa sa v pokore

pred smrťou života moc.

Znie žalostivé Rekviem.

Človek, dobrú noc.

 

A doma, čo po ňom zostalo?

Po kútoch bytu roztratený hlas,

šatník plný šiat, kravát a košieľ,

prázdnota izieb, zdrvujúci mráz.

 

V regáloch zbytočná múdrosť kníh,

opustená posteľ,

nikomu nepotrebné diplomy,

dych nadýchaný do záclon a do stien,

 

odtlačky rúk na všetkých kľučkách,

ktorých sa odteraz iba s bázňou dotkneš,

na stene maturitné tablo,

zasnívané oči na svadobnej fotke.

 

A smútok sŕdc, clivota mnohých ďalších vecí.

Na operadle kresla sivý vlas.

A čosi krehko teplé,

čo chvieť sa bude stále v nás.

Až do konca, až po náš čas.

 

 
 
 
(júl 1998)
Zo zbierky: František Bábela: NEHA, Tisovec 2001

Exit

(Priateľovi lekárovi J. R.)

 

Nie veru

exit žiadneho človeka

nevyvolá kolaps sveta.

 

To len Smrť si normálne

zákonité poriadky porobí.

Vytrhne človeka z poroby, 

uprace v rodinnom okolí

a trošku namokro poznamená.

 

A že niekoho zabolí?

Možno. Krátkodobo.

Ako vytrhnutý zub.

Rana trošku pokrváca,

ale skoro sa zacelí

a zub sa nahradí umelým. 

 

Ani v rodinnom plote

príbuzným tvojim 

prehnitý kolík

chýbať nebude.

Ľahko sa nahradí novým.

 

Úprimne za tebou zasmúti,

viac ako sa iba povinne sluší

azda len niekoľko

ľudsky ti najbližších duší.

 

Pod dychom smrti za tónom

smútočnej pohrebnej muziky

ich srdcia žiaľom zachvejú sa

jak vánkom vzrušené lístie osiky.

 

Po piete tradičnej

konvenčne vykonanej

život sa ako plazivé černičie

rozpínať bude ďalej.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
(29. január 2005
Zo zbierky František Bábela: STOPY, Tisovec 2005

Na návšteve v čakárňach smrti

 

Domovy dôchodcov, hospice,

ponuré zátišia, mĺkve izbice.

Je život, keď už odkvitne,

keď sú už telá suché,

takmer priesvitné,

je život drsne krutý.

Starenky, starci v čakárňach smrti!

 

A predsa ešte veria

a prosia skromne Boha

tie duše krotké, ubité,

aby tak nádherné bolo

všetko, čo ešte príde,

ako to - dosiaľ prežité.

 

A tajne dúfajú

mlčiace starenky,

keď sa už budú musieť

odtiaľto hnúť,

že pod zásterou utajeným kľúčom

si budú môcť

vymodlené nebo odomknúť.

 

Starenky, starci, muži i ženy

životom umučení . . .

Bezmocne roztiahnuté

Kristove ruky

pribité na kríži.

 

Vždy, keď vás navštívim, 

vždy keď vás vidím,

aj vlastný koniec mi to priblíži.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

(16. november 2004)

Zo zbierky František Bábela: STOPY, Tisovec 2005

Čítať 2098 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.