Zmrzlinár na rohu ulice nám za šesťdesiat halierov maľoval smotanovoružové korintské stĺpy, ktoré zdobil tajomnými tureckými slovami a bielym úsmevom. Keď zaplavil sladkými kvetmi celú ulicu, schoval si drobné do vrecka nohavíc, sadol si na bicykel a tlačil svoj zmrzlinový dom ulicou pri Váhu až na most. Keby šiel peši, bolo by vidieť jeho zhrbené donkichotské plecia.
|
Ráno čo ráno sádzala teplé mliečne kvapky do tenkých čiar bielej symfónie. Do koryta strúhavala mydlo s jeleňom a na studenom kameni mydlila oči túžbam, aby si nezvykli plakať. Guľôčkami ruženca ohmatanými až na kosť triafala do zlých ľudí a v nedeľu nimi cukrovala slivkový koláč. A keď padol večer, šťastie schovala do geletky plnej masti a pesničkám skrúteným v šedivom chvostíku opatrne odomykala trinástu komnatu.
|
|
Taký hlúpy deň. S ryčavým gongom, na ktorý sa bije palicou s odlúpeným koncom. So zmätkom v očiach okradnutá o seba ticho odišla a my sme nepočuli vzdych, čo sa už viac neobzrel. Ako dobre je prepočuť slová a tváriť sa, že netrafili svojho lovca.
|
Do kina na námestí sa zostupuje dvanástimi schodmi do vône čokoládových bonbónov a rumových praliniek. Môj dedko Franz, ktorý to kino staval, tú vôňu miloval. S kakaom a vanilkou pod kabátom si večer čo večer na plátne odžíval svoje súkromné šťastíčka a teraz podpláca svätého Petra bonbónmi, z ktorých vyjedol plnku.
Môj dedko nedaruje nič takému nebu, v ktorom nerastú hríby.
|