Čože je to žart,
čo je to za správa,
kto si fenoménom čas
s nami zahráva?
A v jeho mene nás
už od rána do noci
preháňa, zaháňa,
neustále plaší
ako ovčiarske psy
ovce na salaši.
Tisícové stáda
úchvatných ľudí
na pozemskej paši!
Veru úchvatných,
ako úchvatných!
Veď nemáme kedy
|
|
|
vyspinkať sa ani,
tak otrocky, psovsky,
ním limitovaní.
Ustavične v strehu,
aby sme náhodou
niečo nezmeškali
na tej svojej trati
už maratónskeho
životného behu
do náručia smrti
tam, kdesi za riekou,
na jej druhom brehu.
Ako je to vlastne s ním,
s časom nemilosrdným?
Žije s nami a my s ním
ako s pôdou strom.
|
|
|
Umiera on potom v nás,
či my mrieme v ňom?
Komu veriť?
teológom,
biológom,
fyzikom?
Či tomu velikánovi
nemeckej filozofie
géniovi Kantovi,
"vedcovi z Parnasu",
ktorý vôbec neuznával reálnu existenciu
priestoru a času?
Viem len jedno:
Nie je pravda,
že čas plynie a uteká
každým jedným dňom.
|
|
|
Čas iba nehybne t r v á.
My plynieme a hynieme v ňom!
Vo vymedzenom limite,
svojom časovom,
sem-tam trošku zrachotíme,
no bleskovo prefičíme
všedným ľudským životom,
zavše trošku prizdobenom
aj sviatočným imelom.
Tak ako rachotiaci vlak
tmavým tunelom.
Tak ako
hučiaca rieka...
A mne je vždy veľmi smutno
aj nad odchodom každého
mečom času neľútostne
sťatého človeka.
|
|