František Bábela
Listujem si v kalendári,
aký asi nikto nemá.
Troma rôznymi farbami
sú v ňom vyznačené
ženské krstné mená.
Modrou, červenou a zlatou,
asi podľa významnosti,
či ako je u nás zvykom
aj podľa sympatií,
v tom konkrétnom prípade,
našich kalendárikov.
Pretože potešiť
nositeľky týchto mien
bolo pre mňa vždycky milé,
potom aj ku mne milé
boli ich duše spanilé.
A dúfajúc, že takisto
bude aj v ďalšom prípade,
len čo bzikne krátka chvíľa,
akonáhle Ti oznámim,
že v tom mojom kalendári
je akurát na dnešný deň
zlatým písmom vyznačené
meno E m í l i a .
A ja Ti teda hneď teraz,
milá moja Emília,
zo srdca vinšujem,
aby si nám v zdraví
ešte dlho, dlho žila...
Aby s Tebou všade
aj láska chodila,
aby si sa stotožnila
s odvekým poznaním:
Šťastne žiť znamená
m i l o v a ť
a b y ť m i l o v a n ý !
(Tisovec – na Emíliu 2010)
.........................
Postskriptum:
keď v novembri podvečer
dáždik zo striech kvapká,
príjemne sa počúva
takáto rozprávka.
No aj neskôr, v decembri,
keď dvory a predzáhradky
zima snehom vybieli
a štipľavý severák zavanie,
v teplom tichu za oknami
mohla by sa počúvať
aj na pokračovanie...
František Bábela