Vytlačiť túto stránku
nedeľa, 26 január 2014 15:24

Ladislav Malák: ..., ale mňa ich tvorba dosť psychicky napĺňa

Napísal(a) Ladislav Malák
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

lm poezia1aVitajte v zrube bezzubého starca,
čo chabie, no hrá sa na medveďa,
vľúdneho slova chce byť darca
a na zlo dobrým odpovedať.

Tak začínajú prvé verše humornej slohy básne Brum, brum, ktoré pochádzajú z pera nášho známeho autora Ladislava Maláka. Viacerým ho zaiste nemusím predstavovať. Ostatným snáď postačí i stručné konštatovanie, že ide o človeka zrasteného s prírodou a najmä s lesom, v ktorom strávil nemálo rokov tak pred maturitou i potom ako lesák v niektorých LZ v hornom Gemeri aj inde. Dnes žije na dôchodku v Opátke neďaleko Košíc a onedlho sa bude o ňom hovoriť, že ide o začínajúceho sedemdesiatnika. Áno v tej dedinke, kde ani pri doplňovacích voľbách nezvolili starostu obce, pretože sa nikto do tejto funkcie neprihlásil. Tu si aj on žije ako samotár v spomínanom drevenom zrube a dlhé chvíle staroby si vypĺňa aj písaním básní. Ako mi sám o nich povedal: „Dajakú veľkú umeleckú hodnotu nemajú, ale mňa ich tvorba dosť psychicky napĺňa.“ Niekoľko z nich mi ich aj poslal. Obyčajnou poštou, pretože do Opátky, ležiacej v úzkej a hlbokej doline pod Kojšovskou hoľou ešte internet nedošiel. Aby tomu tak bolo, musia sa občania tejto obce (asi 88) poskladať na

 vykrývač, ktorý im zabezpečí nielen „šťavu“ internetu, ale i kvalitný telefónny i mobilný a televízny signál. Potom verím, že bude môcť komunikovať aj on nielen so mnou, ale i so svojím synom, ktorý momentálne žije až v ďalekom Nórsku. 

Ale aby som neodišiel od hlavnej myšlienky. Pán Malák sa nám donedávna predstavoval ako autor viacerých príhod z lesa, ale i obecných aktivít. Verše neboli stredobodom jeho záujmu. Zrejme ho k ich tvorbe posmeľuje životná situácia i túžba overiť si aj iné spôsoby ukladania myšlienok jednu za druhou. Napísal ich zrejme hodne, pretože mi prezradil, že chodí s nimi až do Košíc, kde mu ich pekne zviažu, aby mal na úrovni o nich prezentáciu. Či sa mu to darí, posúďte sami po prečítaní niekoľko vybraných z tých, ktoré mi poslal:

Milovať poéziu ...

 

Počúvam, človek, nechceš báseň,

srdce ti po nej nebaží?

Azda ťa zmáha iná vášeň

a drahokam si nevážiš ...

 

Bez verša budeš pustý, prázdny,

jak letná lúka bez kvetov,

nebudeš voňať ako jazmín

a mysľou pôjdeš zastretou ...

 

Bolesť ťa bude dvakrát bolieť –

v srdci i veľmi na duši,

čo iné ako zhynúť, zomrieť

potme na chladnom vankúši.

 

Na tvojom hrobe epitaf

ti ryjem do mramoru,

klopem a chcem sa opýtať:

Nechceš sa vrátiť k žitia stolu?

 

Och, básnik, veľmi túžim

bozkávať múzu v teplej vyhni

a tvojim veršom láske slúžiť,

tak ma z tej chladnej jamy zdvihni.

 

Už v silu básne uverím,

hotujem veľké vzkriesenie,

dušu si lásku operím

a srdcom spúšťam zvonenie:

 

Vráť sa zas, človek, k poézii,

je vzácnou perlou v mori žitia,

proti zlu budeš otužilý

a dobrou mysľou rána vítať ...

 

Opátka 31.3.2012                                   

 

Už o dva roky bonviván

(dnes mám „iba“ 68 ...)

 

O dva roky som bonviván,

lev domáceho salónu,

s pôžitkom ľahnem na diván,

ďaleko od stresu a zhonu ...

 

Vo fľaške sunar – lahoda,

zápražka rumu bude v ňom,

to pravá raňajková pohoda,

desiata: cigár s banánom ...

 

K obedu si dám mleté mäso

na moju zubnú protézu

svetom mi bude v kartách eso,

z krčmy ma večer privezú ...

 

Budem mať družku Rózku, Rózu,

snáď bude nežná, či aj krutá?

Ochoriem pri nej na sklerózu?

Jej láska mi mozog sputá? ...

 

Vypýtam cumlík od ženy,

a v telke zapnej sexi-pipky,

plienka mi zvlhne vzrušením,

keď sa tie babe trú jak rybky ...

 

V električke mi dá miesto

dievčina – kráska pozemská,

v dojatí za to gesto

s by-passom srdce zaplesá ...

 

Do banky pôjdem taxíkom,

vybielim svoje účty,

heš!, dajte pokoj s charitou!

Ja kamarátov si chcem uctiť ...

 

A na obelisk vyryť dám,

čo moje srdce bije – káže:

„Tu iba zdriemol bonviván,

bránice štekliť stále vládze ...“

 

Opátka 7.4.2012

 

Brum, brum ...

(humorne)

 

Vítajte v zrube bezzubého starca,

čo chabie, no hrá sa na medveďa,

vľúdneho slova chce byť darca

a na zlo dobrým odpovedať.

 

Vše deťom hlávky domotáva,

že s medveďmi je kamarát

a v brlohu že s nimi spáva,

môže z ich špajze medu brať.

 

Čo sa však starec ľahko neprizná,

že lepšie s macom ako s ľuďmi,

kým v človeku sa často nevyzná,

/z diaľky/ je brumko celkom vľúdny.

 

Ten vetchý dedko – to som ja,

bezzubý medveď v ľudskej koži,

čo sa ho deti vôbec neboja,

aj Jurko Špak /3/ ho na zem zloží ...

 

 

 

Opátka 19.9.2013

         

Čo sa to deje s ľudským srdcom?

 

Čo sa to deje s ľudským srdcom?

Ten prameň lásky vysychá ...

Už nie je svetu štedrým darcom,

namiesto kvetu vetchá lodyha.

 

Na lúkach žitia krutý bolševník

zadúša nežné margarétky,

cynik dnes hlavný záhradník,

čo ľudskej láske chystá klietky ...

 

Mamonu ošiaľ vládu preberá,

už mnohých vábi ligot zlata,

srdce im závisť zastiera,

mať viac a viac a viac ich máta.

 

V komôrke srdca trôni zloba

a v žilách čudne kolotá

namiesto krvi chladná voda.

Odpláva ňou aj ľudská dobrota?

 

Pre ratu, človek, spamätaj sa!

Zabojuj s hydrou nelásky,

za bozkom slnca obaracaj sa,

utekaj od zlej priepasti ...

 

 

 

 

 

Opátka 8.10.2013

 

Už nerád vidím kalendár

 

Minula sa mi moja jar

i leto strmhlav uletelo,

už nerád vidím kalendár,

tichšie je srdce, slabne telo.

 

Pokoru kladie k nohám jeseň,

konáre bukov kývu mi

farbistú vrúcnu, tichu pieseň,

bolero nôtia listami ...

 

Viac polien kladiem do krbu,

oziaba ma aj v lete,

snáď ešte zdolám Ostrvu,

čau, Tatry, v bielom odeté ...

 

Stačí mi byť aj pri Floriánke,

pri starej jedli – pri mame,

čo roky trôni na polianke,

aj po mne ešte zostane.

 

Opátka 21.11.2013

 

Už veľa plotov medzi ľuďmi

 

Raz v noci sa mi prisnilo,

že od susedov búram plot,

v sekerke ostrí sa to iskrilo,

padla aj bránka, kde mám vchod.

 

Tak, ako snívam, tak aj cítim:

už veľa plotov medzi ľuďmi,

stráca sa družnosť v našom žití

a krok nás vedie smerom bludným.

 

Plot od susedov a ploty v srdci,

vysoké, že nič nevidieť,

usádza nám prázdno v hrsti,

doma ste, ľudia, či ste preč?

 

Na fotobunku, veľký kľúč

zavretá brána do pevnosti,

vymknutý je aj slnka lúč,

v tom dome nechcú žiadnych hostí ...

++

Plním si sen a búram plot,

vysádzam kvety – dvor im svedčí,

znamenie ľuďom, poďte, poď,

na pohár vína, na kus reči...

Opátka 28.3.2013

 

 

Čítať 5163 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:25

1 komentár

  • Odkaz na komentáre  ANDREJ ŠIMKO pondelok, 18 marec 2019 18:41 Napísal(a) ANDREJ ŠIMKO

    autobus ide zo stanice 11,27 12,27