(Zo zbierky Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna,
Košice, Multiprint 2013)
V Svätvečer doznie pieseň v baladu,
listuješ vnútrom v uzamknutej knihe:
obrazy hnú sa, do dní zapadnú.
(Pieseň je pieseň – už jej neunikneš.)
Preniká, čeriac v uzamknutých slovách
Až ilúziu srdcu dožičí,
že bolo, bolo, že viac nedalo sa.
(Nuž čože, pieseň, dá sa snením žiť.)
Až nástojčivo na kohosi volať
súc osamelý k slze dojatý,
že bolesť bola v tebe ako doma.
(Nuž dá sa, dá sa tajiť zvnútra vzdych.)
V Svätvečer srdcom v krehkej póze,
že rozpálený v tlo si vychladol,
načúvaš, blúdiac dušou chorieš.
(Už nieto únik, už znie „Tichá noc“.)
(Zo zbierky Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna,
Košice, Multiprint 2013)