kliny.
Neviem,
koľkokrát za život
do srdca
uderili.
-1- Keď jeseň žlté listy píše tým svojim vtáčikom za more, ja som si s touto piesňou prišiel, ktorá raz musí prebolieť.
Ďakujem, láska, za to krásne, čo dala si mi do dlaní. V horúcich letách možno za sneh, za svetlo skorých svitaní.
Nie je to v nás, je to mimo nás. V tom večnom kotle, kde sa varí čas. No prv, než to v ňom všetko skolotá, premieša obsah nášho života.
Už tichý vietor lístím máva a vraví zbohom jeseni. No v srdciach, ktoré plačú za nás, cícerčok lásky pramení.
Tá ostáva tu ako stromy do zeme pevne vsadené. Čas v rukách sa nám začal mrviť pod ťažkou nohou nádeje.
Možno vykypel spod pokrievky a v pahrebe sa vyparil. Ale ak v nás bol veľmi tenký, dokázal iba poraniť.
|
-2- Slnko má stále žltý spln. My nie sme večne mladí. A láska z našich čistých zŕn si svoje hriadky sadí.
A vtedy jej je najlepšie, keď si kus teba odtne. Lúska z nás krátke rešerše písané v noci potme.
Ja sa ťa nikdy nezbavím, pre mňa si aj dnes mladá. Piskľavý vietor z mojich zím ťa ešte stále hľadá.
Vážená dáma, krásne je, že slnko vždy je v splne, že občas sa mi usmeje a občas z neho trniem.
To mi tak život tidliká, aby mi nebolo smutno. Je to spev? Možno králika po krku rukou utlo.
Aj roky majú kladivo a tlčú do nás kliny. Neviem, koľkokrát za život do srdca uderili.
|
-3- Kým som ešte na tejto strane rieky a mám ruky zo života prázdne, rád by som sa, rád podelil s niekým so všetkým, čo ostalo mi na dne.
S trochou lásky k priateľom a blízkym, veď som ich mal prenesmierne rád. Nerátal som straty ani zisky, ale chcel som predovšetkým dať.
S trochou viery, že sme tu len chvíľu a vrchy nám hlavy prevýšia. Neprišli sme, iba na hostinu. Treba zniesť aj ostne černičia.
A s nádejou, že naplním dobrom srdcia detí, ba možno aj vnukov. Aby sme sa priblížili k obrom. Tým, čo sú v nás krotkí ako smútok. |
(Zo zbierky Ondrej Nagaj: Šepotance, vydal Vegaprint, sro, Mošovce 2013)
{jcomments on}