{jcomments on}
Stále si ešte hľadáš cestu domov?
Chýba ti šelest starých stromov,
zurčanie potoka tam za humnami,
podoby ľudí, čo už nie sú s nami,
havkanie strážnych psov za plotmi
a chlapi, čo sú stále ochotní
vypiť si s tebou pivo v hostici
i otcov klobúk v špajze na klinci,
čo visí vedľa starého kabáta.
Mladosť, ktorá sa dávno neráta
do znôšky čriepkov spomienok.
Zostarli ako tvoje dávne lásky.
Na tvárach nosia čudné masky
utkané z jemnej pavučiny vrások.
V duši ti piští tenký hlások,
ktorý ťa volá do dediny,
aj keď si dávno celkom iný,
ako si býval vtedy, pred časom.
Teraz si ovplyvnený zápasom,
ktorý napĺňa život človeka.
No márne pred ním domov uteká,
aj tu ho chytí za šediny
na prahu rodnej domoviny...
No i tak vrchov obruče
roztvoria svoje náručie
a privinú ťa k svojej hrudi:
Stolica, Príslop, Kohút hrdý
pozdravujú ťa s láskou v mene časov,
keď si pod nimi kozy pásol
a vyvádzal si neskutočné pestvá.
Dnes prikvačí ťa obraz detstva,
ktoré už matnie na palete času,
no stále v duši skrývaš jeho krásu.
Nikto ti z mysle nestrie obraz, čo v nás drieme,
kým, ako každý človek, nezomrieme...
{jcomments on}