piatok, 26 august 2011 11:01

František Bábela: A predsa do zajatia Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Noc z piatku na sobotu z 26. januára na 27. januára 1945. Už v piatok okolo poludnia začalo snežiť. Najprv slabo. Zdržanlivo, uhanbene a riedko sa spúšťali ľahučké, nežné biele a páperovité ľahké vločky so šeďou zatiahnutej oblohy na zem. V poryvoch vetra nemohli udržať zvislý smer letu, vietor ich znášal nabok, chvíľami plynule, chvíľami prudko vybočovali z rovnej dráhy letu. Vypadali ako súťažiaci parašutisti pri zoskokoch na cieľ, čo si zle vyrátali zoskok, príliš sa vzdialili od vyznačeného bieleho kríža na zemi a ešte tesne nad zemou sa snažia šikovným manévrovaním, šikmým letom čo najviac korigovať let padáka a dopadnúť čím bližšie k vyznačenému cieľu.

            Pofukujúci vietor mal na svedomí aj riedkosť sneženia. Rozfukoval iste už vo väčších výškach nakopené mraky a zabraňoval tak väčšej koncentrácii vodných pár a mrznúcej snehovej masy. Po rozpačitom začiatku onedlho snežiť úplne prestalo. Asi na hodinu, na dve. No keď vietor úplne ustal, v tichom povetrí, ktoré zavládlo, zavisli nad uzimenou krajinou snehom tehotné mraky, nedokázali už ďalej udržať v sebe nakumulované pôrodné tlaky, trhali sa, otvárali svoje útroby a štedro zasypávali huňatými obrovitými chuchvalcami snehu krajinu pod sebou. Veľké ťažké vločky padali v bezvetrí rovno dole, placho sa usádzali na zemi a strácali sa v belobe súvislej prikrývky starého snehu. Len na udupanej ceste na chodníkoch bolo vidno narastajúcu vrstvu nového snehu.

            Sypal sa sniežik, sypal ako perie z roztrhnutej periny. To nám malým naša starká vždy takto vysvetľovala hustú snehovú chumelicu:

            - Pozrite sa deti, ako sa chumelí! A viete prečo tak veľmi husto sneží? To anjelici v nebíčku perie párali a ukladali ho na veľkom stole. Pánbožko im prikazoval, keď budete mať na stole veľkú kopu peria, seďte že ticho, ani sa nepohnite, lebo ľahko sa perie zvíri a rozletí sa po svete. Ale huncúti, anjelici, neposlúchli, začali robiť nezbedu, začali sa naháňať okolo stola, trepotať krídelkami, perie sa zvírilo a teraz sa sype na zem. V studenom povetrí zamrzlo a premenilo sa na sneh. Pánbožko sa vtedy na nich nahneval a potrestal ich. Tak!

            - A ako ich potrestal? – pýtala sa raz zvedavo moja mladšia sestrička. – Dal ich kľačať na ostré poleno?

            - Cha, cha, cha, že kľačať a ešte na ostré poleno, veď v nebíčku ani ostré polená nemajú, ani žiadne polená tam nemajú, tam nepotrebujú kúriť, lebo je stále teplo, však starká? – vysmial sa sestre mladší brat a dožadoval sa súhlasu starkinej autority.

            - Nie, nedal ich kľačať na ostré polená, aj keby ich v nebi mali, veď by si na nich anjelici nôžky porezali.  Ani vás nedáva vaša mama kľačať na ostré polená, to len zlé macochy tak s detičkami robia. Zatvoril ich do veľkej tmavej chyže, museli tam čumieť, nemohli behať a lietať po nebíčku. A keď sa polepšili, potom ich vypustil von, - ukončila príbeh starká.

            Dnes by už sestra takú otázku starkej nedávala. Už je veľká. O necelé dva týždne bude mať 15 rokov. Dnes sa díva von oknom, pozerá ako husto sneží, ale nie sneženie ju dnes zaujíma. Rovnako ako ja a všetci starší doma upiera pozornosť na ustupujúce nemecké vojská. Nákladné autá, obrnené vozidlá, malé delá, všetko motorizované, ale aj ojedinelé konské záprahy a peši sa vlečúci vojaci prechádzajú sporadicky už od rána vo väčších i menších zoskupeniach popod naše okná zdola od Revúcej smerom na námestie. Nemci ustupujú. K večeru presun kolón prestal, ulica sa vyprázdnila s nastupujúcou tmou všetko stíchlo. Že by to všetko tak hladko prešlo? Potichu, bez streľby? Nechce sa nám veriť. Naša predstava frontových bojov má strašnejšiu podobu. Ešte sa netešme, ešte sme nič nepreskočili! Nemci síce ustupujú, ale to neznamená, že by Muráň museli vydať bez boja. To horšie možno len teraz príde.

            Sobota 27. januára 1945. Zlý deň pre nás doma hneď od rána. Keď som sa prebudil, bolo už celkom vidno. Nazriem von oknom. Na ulici záľaha nového snehu. Takých dvadsaťpäť – tridsať centimetrov ho nakydalo cez noc. Teraz už nesneží. Vojdem do kuchyne. Z dvora počujem škripot lopaty. Otec, ktorý vstal včaššie, odhadzoval už sneh na dvore. Len čo som sa naraňajkoval, chystal som sa ísť pomôcť otcovi. Práve vtedy vchádza do kuchyne opraviť si lopatu. Uvoľnila sa mu z násady. Kladivom zatĺka klinec do staršej drevenej násady z liesky, aby uvoľnenú lopatu ním cez dierku na objímke kovovej lopaty znova upevnil. Pritom precedí cez zuby: - Tak ešte sú tu Nemčúri. Pobehujú po uliciach. Majú akosi naponáhlo,  ako by im pod zadkom horelo. Možno, že už dnes odídu. Len mi nejde do hlavy, že ujdú tak potichu, bez odporu. Nechce sa mi veriť, že by nám slobodu len tak darovali.

            Veru nám nedarovali. Aspoň nám dvom s otcom nie. Na drevených schodoch vedúcich z dvora na verandu počuť kroky. Dupot nôh otriasajúcich z obuvi sneh pred dverami kuchyne. Dovnútra vstupuje muž v nemeckej uniforme bez hodnostného označenia, obyčajný vojak. Stredne vysoký, územčistej postavy, asi dvadsaťpäťročný. Keď prehovoril, zistili sme, že je Slovan, Ukrajinec. Svojou rodnou rečou nás slušne vyzval, že si máme vziať lopaty a ísť odhadzovať sneh z cesty, aby sme uľahčili odchod ustupujúcim nemeckým vojskám. O dve – tri hodiny vraj budú prechádzať cez našu obec väčšie kolóny.

            - Ty, ty a ty, – ukazuje prstom na otca, na mňa a na sestru. Otec mu pokojne oponuje, že po prvé, ani nemáme doma tri lopaty, po druhé, sestra je ešte dieťa a na takú ťažkú prácu je slabá a po tretie – otec mu toto poradie odpočítaval aj na prstoch – a my dvaja chlapi sme chorí, neschopní ťažšej telesnej práce, preto sme ani neboli zaradení do evakuačného transportu.

            - Máme to čierne na bielom od vášho nemeckého doktora, - snaží sa čo najpresvedčivejšie argumentovať otec. Mama medzitým chytro priniesla z izby v skrini starostlivo uchovávané lekárske potvrdenia a dala ich  vojakovi. Trošku ho to prekvapilo, vyviedlo z miery, ale pozorne si  prečítal obidva naše vzácne dokumenty, aby v zápätí prudko vybuchol.

            - Ten nemecký lekár, čo vám toto napísal, bol taký istý komunista, ako ste vy dvaja. Berte si okamžite lopaty a hybajte odhadzovať sneh, - rozkričal sa na nás a zlostne hodil obidva papiere do debny na drevo pred sporákom. Tu ho máš! Naše vzácne dokumenty, takmer ako posvätné relikvie, na ktoré sme sa v styku s nemeckou brannou mocou spoliehali a verili sme, že nás ochránia pred akýmkoľvek nemeckým nátlakom, takto zneuctené! A my s otcom kruto ponížení stojíme pred týmto cudzím vojakom pokorení ako sopľaví chlapci. Namojdušu,  dostal nás, veď nás teraz poženú pred sebou ako zajatcov frontu bohvie až kam. A čo všetko sa nám môže pri ústupe prihodiť. Sme v nepríjemnej pasci. Takto dobačovať v posledný deň nemeckej okupácie! Pud sebazáchovy mi našepkáva zlovestnú myšlienku. Zbavte sa tohto vojačika, zlikvidujte ho a zachránite sa! A stačilo by tak málo. Klepnúť ho kladivom, čo drží otec stále v ruke, riadne po čele. A bolo by po všetkom. Odpratali by sme ho a ukryli na dvore pod drevenou verandou. Ale čo, ak by sa práve vtedy natrafili k nám ďalší vojaci, jeho druhovia. Boli by sme stratení, postrieľali by celú rodinu. Kapitulujem. Zriekam sa vražedného úmyslu a zbavujem sa viny z možného smrteľného hriechu. Nikdy som sa nikomu, až do napísania tohto príbehu, s pokúšaním zabiť toho vojaka nezdôveril.

            Ohúrení prudkým výpadom vojaka sme zmĺkli. Chvíľu deprimujúceho ticha prerušil otec. Otec, chlap nebojácny a energický, čo ako sám o sebe rád zdôrazňoval, si nedal len tak ľahko od hocikoho „hádzať frčky popod nos“, sa proti panovačnému výpadu vojaka ohradil. Vzhľadom na situáciu, v ktorej sme sa, stále ešte okupovaní cudzou mocou, náhle ocitli, podľa mňa až príliš ostro. Keďže stále ešte držal v ľavej ruke opravenú lopatu a v pravej kladivo, práve tým kladivom výhražne zašermoval vojakovi popred prekvapený ksicht a hnevlivo sa naňho osopil: - Ty sopliak, čo mne ty máš čo rozkazovať! Aj ja som bol vojak, dva fronty som prešiel, ten váš,  ruský, i taliansky, tak sa tu predo mnou nenaparuj!

            Ukrajinec prekvapený otcovou „útočnou obranou“ a vydesený jeho kladivom, siahol na poslednú svoju inštanciu – na zbraň. Nie, nemal ani pušku, ani samopal, možno aj preto si otec naňho takto trúfol. Lenže chlapík rezko siahol pravou rukou do zadného vrecka nohavíc, v ruke sa mu začernel revolver, odstúpil o krok dozadu k dverám a namieril na otca: - Ak nechcete teraz tu zdochnúť, berte lopaty a practe sa na ulicu, - zaštekal na nás.

            Ak ste to na vlastnej koži neskúsili, nie je to veľmi príjemné, verte mi, dívať sa do malej okrúhlej dierky hlavne revolvera, ktorým na vás mieri nasrdený protivník,  nepriateľský vojak, čo mu pramálo záleží na tom, či na účet tejto vojny pripíše ďalšie životy neznámych ľudí v akomsi Muráni, zvlášť keď ten jeden z nich ohrozuje jeho hlavu kladivom.

            V tom momente zasiahla do nášho sporu mama: - Nie, nie, preboha, nestrieľajte, - priskočila spoza sporáku medzi nás a vojaka, prosiac ho so zopnutými rukami, - veď idú, hneď, len im dám dačo so sebou na prehryznutie.

            Vojak sa dal maminou prosbou obmäkčiť. Možno, že si v tej chvíli predstavil svoju vzdialenú matku, ktorá by určite takisto v takejto situácii prosila zaňho, za svojho syna, i za svojho muža, jeho otca. Prestal na nás mieriť, pištoľ však neodložil, držal ju ďalej v ruke. Mama rýchlo pochmátala, čo teplé si mám obliecť, do vrecák zimníkov nám vopchala zopár otrubových ešte teplých posúškov, otcovi aj malú dvojdecovú fľaštičku čohosi ostrého.

            Medzitým sa Ukrajinec spamätal a zistil, že v kuchyni nie je sestra, ktorá tiež mala ísť s nami. Tá využila haravaru, čo sa strhla v kuchyni, šmykla do izby, otvorila si okno do ulice, prehupla sa cezeň a krížom cez ulicu trielila naproti do dvora k starým rodičom. Vojak sa v momente dovtípil, že sestra mohla zmiznúť len do izby, pobehol do izby s revolverom v ruke a cez otvorené okno, na nešťastie ešte zahliadol sestru, ako vbehla do dvora starých rodičov. Nie, nevystrelil po nej, ani nestačil zamieriť, len nepekne zahrešil a pohrozil nám, že on si ju tam nájde.

            Vyšli sme s otcom na dvor, Ukrajinec stále s revolverom v ruke za nami, v núdzi sa našla v drevárni lopata aj pre mňa. Ako zajatcov, nimi sme sa, hoci sme si to ešte celkom neuvedomili, v tej chvíli stali, nás vyhnal na ulicu a tam nás odovzdal do starostlivosti iných nemeckých uniforiem, čo usmerňovali skupiny chlapov s lopatami hore na námestie. Ujsť sa už nedalo. Pozreli sme sa späť za Ukrajincom a videli sme ho vchádzať do dvora starých rodičov. Našťastie to bol dlhý spoločný dvor štyroch rodín a utešovali sme sa, že vojak nebude vedieť, kde má sestru hľadať. Ju, vyplašenú, ako sme sa neskôr dozvedeli, ukryla starká na povale pod veľkým korytom. Aj na pôjde ju údajne hľadal, ale neobjavil ju.

            Nás, „lopatárov“ sústreďovali Nemci na námestí. Na tom istom námestí, kde sme pred niekoľkými týždňami prežili svoj prvý hrôzostrašný apel. Lenže tentokrát nás, chlapov nebolo ani zďaleka toľko ako vtedy. Buď vojaci nevyháňali chlapov systematicky zo všetkých dvorov, alebo chlapi boli ráno dakde poskrývaní. Bolo nás na námestí asi päťdesiat – šesťdesiat. A ani jedna žena! A ten náš horlivý Ukrajinec chcel sem vyhnať našu sestru, štrnásťročné dievča! Ustráchaní sme pozerali nadol do našej ulice, či ju neprivlečie, uplakanú, sem za nami na námestie, ak ju objavil dakde u starých rodičov.

            Tak teda zase sme sa ocitli na našom muránskom „pľacu“, omotaní zákernou pavučinou nevyspytateľnej nemeckej vojenskej moci. A zase je tu pred poštou nemecký guľomet, tentokrát nie osadený v snehu, ale cez plece, ako to mali Nemci vo zvyku, má ho prevesený na závesnom popruhu krivonohý nízky guľometčík. Ďalší dvaja ovešaní guľometnými pásmi nábojov stoja vedľa neho. Podávači, nabíjači. A okolo sa to zase hemží nemeckými uniformami, samopalníkmi.

            Zoradili nás zase do radov, Nemci si potrpeli na poriadok, a po skupinkách si nás rozobrali viacerí nemeckí vojaci. Nás sa ujal mladý desiatnik v okuliaroch. Tenký, útly, bledý, krotko vypadajúci, iste nejaký úradníček v dôsledku totálneho nasadenia nasilu zašitý do uniformy, ktorá na ňom až kričala, natoľko sa nehodil do nej a páchol civilom. Môj odhad ma neklamal. O chvíľu nás milo prekvapil taktným, ozaj „civilným“ prístupom k nám. Aj sa nám slušne predstavil plným menom ako Rakúšan, technický úradník – geometer, teraz vojak Wehrmachtu. Všetko, čo hovoril, som chlapom prekladal. Vtipne poznamenal, že teraz tvorí spolu s nami pracovnú jednotku, ktorá má odhádzať sneh z cesty vedúcej tam do kopca – ukázal smerom na Červenú Skalu. Vyslovil presvedčenie, že si budeme pri tejto práci dobre rozumieť a že do dotiahneme úspešne až na vrch. Na otázku, kedy sa budeme môcť vrátiť domov a či nás vojaci neodvlečú so sebou do zajatia, odpovedal, že sa nemáme čo báť, rozkaz odvliecť nás do zajatia žiaden z týchto vojakov – dozorcov nad nami nedostal. Rozkaz pre nich znel: urobiť schodnou cestu do kopca až po vrchol stúpania a nič viac. Ak úlohu splníme a dostaneme sa až hore, môžeme sa okamžite vrátiť domov. Dal nám na to svoje čestné slovo. Vyzeral dobrácky úprimný, nemali sme dôvod neveriť mu. Chlapi, ako sa zdalo, sa po jeho príhovore upokojili.

            S lopatami na pleciach a s nádejou na skorý návrat domov sme vykročili smerom na Spišské. Ten „kopec“, na ktorý sme sa mali lopatami prehrabať cez záľahu čerstvo napadnutého snehu, to bola Predná Hora nad dedinkou Muránska Huta v nadmorskej výške okolo osemsto metrov, vzdialená od Muráňa asi sedem kilometrov, prípadne ešte trošku vzdialenejšia i trošku vyššia Javorina nad Červenou Skalou. Nevedeli sme, či skončíme s prácou na Prednej Hore, alebo nás poženú ďalej až na Javorinu.

            Na rovinatom teréne od Muráňa na Spišské sme veľa roboty so snehom nemali, cesta už bola aj čiastočne prebrodená. Niekedy nad ránom museli tadiaľ prechádzať nákladné autá s reťazami na kolesách. V snehu bolo vidieť ich odtlačky. Za mestom na Spišskom, kde stará hradská vtedy zabočovala doprava a pokračovala úpätím mierne svahovitej lúky, čo sa rozprestierala vpravo po okraj blízkej hory, ak sa dobre pamätám, bola to Strešanova lúka, teda tam pod tou lúkou dal náš dozorca pokyn na prvú prestávku na oddych. Zhŕkli sme sa uprostred cesty okolo desiatnika, poopierali sme si brady o lopaty a debatovali sme s ním. Zrazu smerom od Muráňa vo vzduchu čosi zahvižďalo, potom zašuchotalo š-š-š-š a so zlovestným sykotom uviazlo v záveji snehu vo svahu lúky dva – tri metre od nás. Na mieste dopadu zízala na nás z vyvýšeného kopca snehu čierna sadzová, asi ako tri dlane veľká škvrna.

            Zmeraveli sme od strachu, zamrel v nás pohyb, ostali sme stáť ako zakliati, ako soľné stĺpy. Prvý sa spamätal Nemec, ozval sa v ňom záchranný inštinkt vojaka. – Alles weck! – Zreval ako nepríčetný a vyrazil dopredu po ceste. My všetci, samozrejme v kŕdli za ním. Až po 20 – 30 metroch sme zastali a zadívali sa späť. Z bielučkej homôlky čerstvého snehu nad priekopou sa škerila na nás až sem zlovestná čierna škvrna.

            Potvora mína, obyčajná pechotná mína, našťastie neexplodovala, uviazla v mäkkom záveji čerstvého snehu, „zadrhla sa“, ako konštatovali starší vyslúžení vojaci. Aj to sa stáva, ale celkom výnimočne, veľmi zriedka vtedy, ak mína pri dopade nenarazí na niečo pevné, tvrdé, vtedy rozbuška nevznieti explozívnu nálož, mína nevybuchne. Mali sme tentokrát z pekla šťastie a vychutnávali sme ho súčasne s úľakom, ktorý až teraz, po ústupe náhleho umŕtvujúceho šoku zaplavoval malátnou slabosťou naše útroby. Predstavte si, že by bola vybuchla. Excentricky vymrštené kovové črepiny by nás z takej bezprostrednej blízkosti zasiahli všetkých. A boli by nás brali akurát najhoršie, tak od pása hore. Skúmavo sme sa pozreli na Nemca, čo bude s úsekom neočistenej cesty, ktorý sme prebehli v strachu pred mínou, či sa vrátime odhádzať sneh, či nie. Pochopil, ale odmietavo kývol rukou, rozhodol, že ideme dopredu. A tak sme sa pohli ďalej. To sme vtedy ešte netušili, že zradná mína, čo nás tak vyplašila, nebude jediná, čo nám znepríjemní cestu na Prednú Horu.

            Neprešli sme hádam ani sto metrov, keď začali nad našimi hlavami poletovať ďalšie hvízdajúce potvory. Útočiaci front znepríjemňoval Nemcom ústup rušivou mínometnou paľbou. Spočiatku to vypadalo akoby sa vrece s mínami roztrhlo. Hvízdalo to, šuchotalo nad nami, míny dopadli na zasnežené lúky pod cestou, do lesného porastu nad cestou, pred nami, za nami. Explózie jedovato rozsekávali ticho zachmúreného zimného dňa. Chvíľami sme zo zeme ani nevstávali. Roztrúsení po priekope sme tlačili hlavy do studeného snehu a s hrôzou sme počúvali ako po doznení explózie šuchotavo poletujú po hore črepiny s úlomkami konárov zo zasiahnutých stromov. Keď paľba zredla, dvíhali sme sa ťarbavo zo snehu bieli ako snehuliaci. Míny nám však značkovali cestu ďalej, aj keď omnoho redšie, ale vytrvalo, neúnavne až do popoludnia.

            Po predchádzajúcej mínometnej smršti nám však ďalšia riedka paľba pripadala ako vykúpenie, ako celkom prijateľné zlo, s ktorým sme sa v podstate zmierili. Rýchlo sme sa danej situácii prispôsobili a ako ostrieľaní frontoví kozáci sme sa mín ako takých prestali báť. Nevšímali sme si hvízdavé zvuky preletujúcich mín, tie nás nemohli ohroziť, reagovali sme len na šuchotavé zvuky, tie znamenali, že sa mína približuje k nám, vtedy sme si disciplinovane dávali „k zemi“. Mína totiž po vystrelení z mínometu udržuje svoj let pomocou malých stabilizačných kovových krídelok. Kým má pri svojom parabolickom lete dostatočnú rýchlosť, vydáva prenikavý hvízdavý zvuk ako napríklad pískanie na prstoch. Akonáhle začne strácať letovú rýchlosť a smeruje nadol k zemi, hvízdanie prechádza na výrazný šuchotavý zvuk, ktorý pri spomalenej rýchlosti vydávajú stabilizačné krídelká. Keď teda počuť to výstražné š-š-š-š-š, mína prilietava do vašej blízkosti a vtedy už netreba robiť zo seba nebojácneho hrdinu, vtedy sa už treba pokorne skloniť pred šuštiacou smrťou a hodiť sa na zem, do snehu, do prachu, do blata, do kaluže, bez výberu terénu na mieste, kde sa práve nachádzate.

            Hovorí sa, že človek si zvykne aj na peklo. Aj my sme si okamžite zvykli na lietajúce míny a ich letové zvuky sme zneužili na zlomyseľnú hru, lebo človek ako je od prírody aj dobrý, je takisto aj zlý a zvykne sa vŕšiť na svojich druhoch, ak sa niečím líšia od bežného, väčšinou nepríjemného. Medzi nami boli aj starší bojazlivejší chlapi, ktorí sa hádzali na zem už keď počuli mínu hvízdať. Podaktorí huncúti z mladších si urobili z ich strachu škodoradostné divadlo. V prestávkach ticha, keď míny nelietali, napodobňovali pískaním na prstoch hvizdot mín a chechtali sa potom, keď bojazlivci reagovali aj na tieto falošné zvuky a hádzali sa do snehu. Mnohí z bojazlivcov prišli časom na fígle huncútov, pozornejšie sledovali či nejde o falošný hvizd, ale jeden z chlapov, starší mládenec, podivínsky samotár,  mierne naivný a ťažkopádny sa aj potom poctivo hádzal do priekopy, kedykoľvek mládenci zapískali. A tí sa išli od smiechu popučiť. Hľa, miluj blížneho svojho, alebo ucti si staršieho! Človek by si naozaj dokázal spríjemniť život zrejme aj v samotnom pekle.

            Prácu nám prerušovali občasné skupiny nákladných áut a bojovej techniky, čo sa štverali zasneženou cestou na Prednú Horu. Aj niekoľko menších skupiniek pešujúcich vojakov prešlo popri nás. Postupovali cestou v dvoch prúdoch po koľajach, čo v snehu vyhĺbili autá. Vliekli sa skleslí, unavení ustavičnými ústupmi i vedomí si blížiacej sa definitívnej porážky. Fanatická viera v konečné víťazstvo, neúnavne živená v priebehu celej päťročnej vojny zúrivou goebellsovskou propagandou im už asi vyšumela z vytriezvených hláv. I keď nie všetkým, lebo fanatizmom zafixovaných ideí do vedomia sa fanatik ťažko vzdáva. Ale mnohým. Isto-iste vytriezveli z toho vábivého opojenia mnohí chlapci nemeckí! Ošiaľ veľkého víťazstva sa rozplýval a vytrácal z ich života v sérii zdrvujúcich porážok, tak ako sa rozplynie a vytratí príjemné alkoholické opojenie z hlavy opilca, keď sa po vyspaní opice prebudí cintľavý do všedného šedivého rána. S horkosťou v ústach.

            Ráno, keď sme sa púšťali na cestu, sme sa domnievali, že cestu na Prednú Horu by sme mali očistiť od snehu tak do obeda, do dvanástej a predpokladali sme, že sa domov vrátime okolo druhej popoludní. Človek mieni, pánboh mení. Cesta hore od Bielej vody tiahnuca sa bukovou horou s početnými zákrutami a sústavným niekoľkometrovým stúpaním nám dala riadne zabrať. Snehu na nej bolo neúrekom, viac ako sme očakávali. Keď sme sa konečne, hodne utrmácaní, vyštverali na Prednú Horu, už všetky pracovné skupiny pohromade, bolo už po tretej hodine popoludní. Hore na vrchu, vľavo pri ceste, tesne pod horárňou, dohorievalo mínou zasiahnuté nemecké nákladné auto. Nenásytné plamene hltavo oblizovali posledné zvyšky horľavej masy dreva, gumy, zaolejovaného podvozku. Dosť husto zaznievali štekavé explózie zvyškov munície v aute, výbuchy roztrhávali súvislé jazyky plameňov, guľky vyhnané pekelnou páľavou z nábojníc svišťali vzduchom. Starší nás odháňali ďalej od horiaceho auta.

            Na vrchole kopca vládol nezvyklý chaos. Niekoľko nákladných áut bolo odstavených na okraji cesty, neviem, či nemali pohonné hmoty alebo boli inak nepojazdné. Vojaci, ktorých sme videli predtým pochodovať peši dohora, oddychovali, posilňovali sa jedlom. Všade okolo nás sa to len tak hemžilo nemeckými uniformami. Nás, civilov, si vojaci nevšímali. Vypadali všetci apaticky unavení. Atraktívny obraz horiaceho auta nás upútal len na chvíľu, pretože sme boli veľmi upätí na náš návrat domov. Rozvážnejší namietali, že sa teraz do Muráňa asi nedostaneme, lebo kdesi medzi nami a našou rodnou dedinou je teraz línia frontu a Rusi nás môžu ľahko postrieľať. Niektorí zaváhali a navrhovali, aby sme sa uchýlili dole do Muránskej Huty. V dedinke prenocujeme a ráno sa vydáme na cestu domov. Možno, že ráno už aj  v Muránskej Hute budú Rusi. Vidina útulného a bezpečného domova bola však silnejšia. Okrem toho boli tu aj obavy, že nás Nemci môžu z Muránskej Huty ľahko deportovať, hnať ďalej pred frontom. Keď nás teraz pustili, berme sa domov, aby si to ešte náhodou nerozmysleli inak.

            Natešený húf ešte pred chvíľou nemeckých zajatcov, teraz už slobodných ľudí, sa vydal na cestu domov. Z kopca nadol sa nám šlo ľahko. Ľahko nám bolo v tej chvíli aj na duši. Ani sa nám veriť nechcelo, že sme sa tak ľahko odpútali od vždy nekompromisných Nemcov.

            - Ale, veď cez front už dáko prejdeme, zakričíme na Rusov a keď uvidia, že sme civili, nebudú po nás strieľať, - utešovali sme sa. - Len aby z tejto strany Nemci nedržali front, tí by nás iste do Muráňa nepustili, - namieta ktosi z prezieravejších.

            - Nebudú tí držať front, videli ste, akí sú zúbožení, už len utekajú, aby si zachránili životy, - kontrujú optimisti.

            Optimistické želania prevažovali na možnými prekážkami a zaháňali naše obavy. Čím viac sme sa vzďaľovali od Prednej Hory z dosahu Nemcov, tým voľnejšie, slobodnejšie sme sa cítili a začali sme si uvedomovať hrejivú skutočnosť: sme slobodní, o chvíľu budeme v bezpečí svojich domovov. Končí sa pre nás ťarcha nemeckej okupácie so všetkými jej hrôzami. Končí sa vyše trojmesačné obdobie otroctva, keď nič, čo patrí k normálnemu životu, nebolo isté, nebol istý ani sám život.

            Ľahko sa nám ide nadol, nohy nás unášajú akosi automaticky, vôbec necítime námahu, ktorú musíme pri chôdzi prekonávať, akoby sme boli napojení na záhadné perpetuum mobile. Takmer bežíme. Musíme pribrzďovať, aby sme sa nerozbehli. Nám mladším by nerobilo problém prekonať ten niekoľkokilometrový úsek cesty domov behom, zvlášť keď je to väčšinou nadol, až po most Spišské má cesta spád, len posledný úsek pred dedinou, asi kilometer, vedie cesta po rovine, ale nepatrí sa opustiť starších. Keď sme išli hore spolu, aj sa vrátime spolu.

            Prešli sme sotva kilometer, keď v jednej zo zákrut stretávame skupinu ustupujúcich Nemcov. Akísi opozdilci. A napodiv nie motorizovaní, ale na konských záprahoch. Tri vozy tiahnuce sa za sebou, v každom niekoľko ranených vojakov, ostatní, aby uľahčili do kopca koníkom, sa vlečú peši za povozmi. Aj z tých sú mnohí ofačovaní obväzmi. Pred prvým záprahom v čele kolóny kráča veliteľský dôstojník – kapitán stredného veku. Cez hruď má nedbalo prevesený samopal. Zdvihnutou dlaňou a povelom Halt! nám dáva pokyn zastaviť. Zastavujeme sa tesne pred ním, tí zozadu sácajú do nás, ledva sa udržíme na nohách, div že sme nenarazili do kapitána. Všetci prekvapení a zvedaví, čo sa bude teraz diať. Kapitán sa nás pýta kto sme, kam ideme, takmer v duchu toho klasického: Quis, unde ubi? Odpovedáme po nemecky, vysvetľujeme, že sme od rána odhadzovali sneh z cesty z Muráňa až sem po vrch, vojaci nás po splnení úlohy pustili domov, vraciame sa do Muráňa, do najbližšej dediny.

            Nenechal nás ani dobre dohovoriť, energicky nám ukázal rukou naspäť do kopca a rozkazovačným tónom, nepripúšťajúcim žiaden odpor, nám kapitánsky zavelil: - Alles zurück! – A prikazuje nám, aby sme im pomohli vytlačiť vozy na vrch, na Prednú Horu. Tu ho máš! Búrka z jasného neba. Škrt cez rozpočet. Už sme sa boli videli doma medzi svojimi. A teraz čelom vzad! Opäť na Prednú Horu. Oponovať Nemcom sa nedalo, vo vojne neúprosne platí: ozbrojení vládnu nad neozbrojenými. Zbrane mali Nemci. My sme boli bez zbraní, teda aj bezbranní. Rezignovane sme sa pozaraďovali za všetky tri povozy, pozapierali sme sa do bočníc a predstierali sme, že ich tlačíme. Všetci sme sa do tlačenia ani zapojiť nemohli, lebo nás bolo na tri vozy priveľa a tak zvyšok tých, čo sa im možnosť podopierať vozy neušla – a bola ich väčšia časť z nás, sa unudene vliekol za trénmi. Nakoniec si myslím, že koníky by boli vozy tých pár sto metrov po vrch dotiahli aj bez našej pomoci, ale kapitán sa potreboval pravdepodobne vyvŕšiť na nás, na povstaleckej slovenskej čvarge.

            Inak Nemci si tých, čo vozy netlačili, ani veľmi nevšímali, dozadu sa nepozerali, a tak sa začala vzadu rodiť sprisahanecká akcia: organizoval sa útek. Kolóna sa po chvíli značne roztiahla, zadní trošku zaostali a z toho nášho „zadného voja“ sa v zákrute, keď sa čelo kolóny strácalo v ohybe hradskej, začali odtrhávať jednotlivé postavy, poskákali pod cestu a v snehu po kolená sa spúšťali príkrou strminou pomedzi mohutné šedé buky dolu do doliny. Riskovali, lebo Nemci ich mohli vidieť, ale zdalo sa mi, že ich vidieť nechcú. Odvážlivcov nebolo veľa. Najprv sa odtrhla od skupiny trojica chlapov. Pokusná skupina králikov. Ostatní vyčkávali. Budú Nemci po nich strieľať? Nebudú? Nestrieľali. Keby boli chceli, mohli a utekajúce postavy boli dlho zreteľným terčom. Zimná hora, zvlášť ako táto, bez mladšieho porastu, len ako rovné sviece kmene podrastených bukov, človeka neukryje, je priezračná, ďaleko cez ňu dovidieť, a ešte na bielom snehovom podklade! Povzbudení úspechom prvých, poskákali pod cestu ďalší – zo štyria sa valili dolu prudkým svahom hory. Napodiv viac odvážlivcov nebolo. Krotko sa vliekol sprievod vojakov, koní a usmútených znovuzajatcov v ústrety blížiacej sa noci. Koruny bukov, čo rástli po oboch stranách cesty a vytvárali nad ňou súvislú ochrannú klenbu, si teraz nad našimi hlavami podávali ruky a spúšťali na nás mäkkú pavučinu súmraku. V nej ako chytená muška sa trepotal náš strach.

            Keď sme dotlačili vozy až na vrch, už sa začalo stmievať. Na cestu domov teraz, oproti noci, nepomyslel už nikto. Bolo by to nezmyselné a nebezpečné. V trme-vrme, ktorá hore vládla, sme sa úplne stratili. Našťastie sa už nikto o nás nestaral, a tak sme sa rozhodli zabehnúť dole do Muránskej Huty, tam niekde prenocovať s tým, že na cestu domov sa vydáme až ráno. Cesta do dediny sa hemžila vojakmi. Usilovali sme sa čím skôr dostať z ich dosahu, aby si náhodou nezmysleli zase nás na niečo použiť, čím skôr sa uchýliť do nejakého domu, stratiť sa im z očí. V dedine bolo tiež mnoho vojakov, bolo vidno,  že sa chystajú na odchod.

            Rozliezli sme sa po skupinkách do jednotlivých dvorov, žobronili sme o nocľah. Asi siedmi, okrem otca všetko mladí, sme vošli otvorenou drevenou bránkou do dvora s neveľkým domčekom, maštaľou a drevárňou, postavenými vo svahu. Dvor sa končil strmým, takmer zvislým zrázom, ktorý sa dvíhal na severnej strane hneď za budovami. Majiteľ domu, pamätám sa, volal sa Žiak, nás ochotne prijal na noc už predtým, ako mu otec prisľúbil, že mu dá v lete dreva na kúrenie.

            - Dobre, chlapi, len poďte ďalej, vojdite dnu, dúfam, že sa tu pomestíte, môj dom, kuchyňa i chyža bude dnes v noci váš. Viete, žena mi práve rodí, susedky ju ešte ráno odviedli neďaleko do jaskyne, aby tam bola v bezpečí. Ja pôjdem na noc k nej a vy mi aspoň dom povartujete, lebo keby bol prázdny, mohli by mi ho Nemci vyplieniť. Od rána pobehujú po dedine ako s nasolenými zadkami, iste už v noci odídu.

            Rozliezame sa po dvore, po dome, gazda sa pobral do maštale podojiť kravu. V tom momente nás znovu začala strašiť obava, aby nás ustupujúci Nemci nevzali so sebou. Aha, práve vchádzajú bránkou dvaja do dvora, my pobehúvame po dvore pred kuchyňou, ja nesiem v náručí do studenej kuchyne drevo na kúrenie, domáci vychádza z maštale s čerstvo nadojeným mliekom. Tŕpneme od strachu, zvedaví, čo budú od nás Nemci chcieť. Rýchlo skladám v kuchyni do debny pri sporáku drevo a vraciam sa na dvor. Vojaci už stoja zoči-voči domácemu, obzerajú si nás zvedavo všetkých. Mlčanlivo, bez slova. Obaja mladí, 18 -19 roční chalani. Zreteľne alkoholizovaní s ligotavými očami, so spomalenými pohybovými reflexami, ale nie celkom opití. Zatiaľ sú len v tom štádiu opojenia, keď človek citlivejšie vníma svoje okolie a podľa reakcie tých, s ktorými sa dostáva do kontaktu, je náchylný podľahnúť družnej, priateľskej nálade, ak ho prijímajú kamarátsky, alebo sa prehnane nadurdiť, uraziť, ak sa k nemu iní správajú odmietavo, kriticky.

            Keď si nás spýtavo dobre obkukali, precedil jeden z nich cez zuby:

            - Rodel, wir brauchen Rodel!

            - Chcú sánky, - hovorím domácemu. Ani som nemusel prekladať, porozumel hneď, lebo aj u nás nazývame sánky týmto názvom prebratým z nemčiny.

            - Aha, ródle. Nemám! Po obede už tu boli dvaja vaši vojaci, tým som ródle dal. Druhé už nemám. Mlieka vám môžem ponúknuť, - natŕča im plný šechtár. Odmietavo kývnu rukou.

            Prekladám Nemcom gazdovu odpoveď. Zrejme sa im nepáči. Nedôverujú jej a sami sa o jej pravdivosti chcú presvedčiť. Vykročia k drevárni, otvoria si dvere, nazrú dovnútra, nazrú aj do maštale, nazerajú do všetkých kútov dvora. Už sa takmer zotmelo, len beloba čerstvo napadnutého snehu zvyšuje viditeľnosť. Keď ani sami sánky nenájdu, čosi si medzi sebou zašomrú a celkom pokojne, akoby sa ich to, že gazda už sánky skutočne nemá, netýkalo, zopakujú zanovito svoju požiadavku:

            - Wir brauchen Rodel!

            Tu ho máš! S podnapitým, či opitým človekom sa ťažko dohodneš. Neprijíma logické argumenty, hudie si len svoje. A najmä títo sebavedomí ozbrojenci. Zbrane síce so sebou nemajú, ani samopal, ani pušku, ani revolvery. Len po jednom granáte. Tie ich nemecké „handgranáty“ s dlhou drevenou žltou palicovitou rukoväťou majú obaja zasunuté za opaskom.

            Možno preto, že boli bez obvyklej výzbroje, možno i preto, že boli veľmi mladí, len takí sopliaci a teda sa nezdali veľmi nebezpeční, ale iste i preto, že bol nervózny zo situácie v akej sa ocitla jeho žena, i urazený nedôverou vojakov, ktorí sa napriek jeho pravdivej odpovedi nástojčivo domáhajú sánok, ktoré naozaj nemá, i preto, že títo horali z Muránskej Huty, Hutníci, ako ich my, susední Muránčania nazývame, sú napospol ľudia nebojácni a horkokrvní, možno pre všetky tieto príčiny dohromady sa domáci neovládol a neprimerane ostro sa vyrútil na Nemcov:

            - Ródle, ródle, veď vám hovorím, že už ródle nemám, že tie, čo som mal, som už dal vašim kamarátom. Tak, čo doboha, odo mňa chcete? Stvoriť druhé ródle neviem, nie som Boh – stvoriteľ. Rozumiete? A dajte nám už konečne pokoj, choďte už dočerta, berte sa, odkiaľ ste prišli!

            Jeho výpad bol veľmi prudký a čo aj vojaci jeho slovám nerozumeli, z podráždeného tónu reči, rozhorčenej gestikulácie, museli pochopiť, že sa domáci zlostí na nich. Na chvíľu nastalo ticho. Ustráchaní čakáme na odvetnú reakciu podnapitých vojakov. Ale tí, napodiv nič, mlčanlivo stoja pred nami, nepohnuto, ako dva stĺpy vbité do zasneženého dvora. Využívam túto chvíľu nečakaného mlčania a snažím sa ospravedlniť počínanie gazdu. Hovorím im, že je nervózny z toho, že rodiacu ženu musel ukryť v jaskyni pred nebezpečenstvami prechádzajúceho frontu, že sánky, ako sa sami presvedčili, nemá, keby ich mal, iste by neodmietol a dal by im ich.

            Vojaci len stoja a mlčia, môj monológ iste registrovali, lebo sa pri mojej reči dívali na mňa, ale neviem, či ho aj vnímali, lebo aj teraz sa ešte stále pozerajú na mňa akýmsi neprítomným pohľadom, akoby sa ich to, čo som povedal, vôbec netýkalo, akoby to prepočuli, pokladali za zbytočné. Alebo... akoby zdĺhavo dumali o prísnej pomste za urážku ich vojenského majestátu? Svetlo petrolejovej lampy z otvorených dverí kuchyne osvetľuje ich nehybné tváre, dlhé sivozelené mantle prepásané obdratými koženými opaskami, na ich stmavnutých mosadzných prackách sa aj v tomto prítmí dá prečítať to známe: Gott mit uns – bohorúhačské heslo vyzývajúce Boha, ktorý má posvätiť ich ničivé krvané ťaženie Európou, ich ohnivú púť za chimérou tisícročnej Nemeckej ríše.

            Gott mit uns – Boh s nami! Ak existuje a je spravodlivý, mal by stáť v tejto chvíli na našej strane, na strane bezmocných a neozbrojených, nemal by dopustiť, aby urazená ješitnosť týchto uniformovaných výrastkov nebodaj spôsobila skazu nás všetkých, nimi okupovaných domorodcov na tomto dvore. Lebo môžu nás pomstivo zničiť granátmi sami, môžu si privolať na pomoc ďalších svojich súkmeňovcov, rozstrieľať nás, podpáliť dom. Nie, to sa nesmie stať! Zmiluj sa nad nami!

            Tá chvíľa nehybného pokoja a napätého ticha trvala už pridlho. Nemci stáli ako múmie, bez pohybu, bez slova. Napätosť chvíle drásala nervy. Všetci s obavami očakávame čo povedia, čo podniknú. Bohorovným mlčaním len dráždia našu neistotu. Vtom sa nečakane opäť ozval prismelý gazda:

            - Tak, páni moji, ródle nemám, nedám a – porúčam sa! – Bezmocne rozhodil rukami, takmer rozlial mlieko čo držal v ľavej ruke, obradne posmešne sa uklonil a poberal sa do kuchyne, jasne naznačiac vojakom, že nemá čas baviť sa ďalej s nimi. Ech, tvrdá hutnícka nátura, len skazu nám teraz môže privodiť!

            Vtedy sa pohli aj „múmie“. Prešľapovali na mieste, čosi si medzi sebou zase pohandrkovali, pošomrali a napodiv – celkom pokojne, pomalým krokom sa poberali k bránke. Všetkým nám odľahlo a neveriaco ich odprevádzame vďačným pohľadom, ako sa pokĺzávajú odhádzaným chodníkom nadol dvorom.

            Keď prvý dorazil sklzom k otvorenej bránke, chytil sa rukami dreveného stĺpa, aby zabrzdil a zastal, druhý narazil doňho a zastavil sa tiež. Obaja sa pomaly obracajú čelom k nám, akoby sa chceli ešte s nami rozlúčiť, zakývať nám na pozdrav. Horkýže na pozdrav! Jeden z nich vyťahuje ťažkopádne spoza svojho opaska ručný granát. Nie, to sa nesmie stať! Bleskove vyrážam z klbka kamarátov a sklzom sa ženiem strmým chodníkom dolu dvorom k Nemcom, sledujúc, či vojak už stihol granát odistiť. Nie, len ho drží výhražne v ruke.

            - Nein, nein, - kričím z diaľky na Nemcov. Keď sa dokĺžem k nim, prosebne im potichu dohováram:

            - Kameraden, sie sind junge, sie wollen leben. Wir sind junge, wir wollen leben! – (Kamaráti, vy ste mladí, vy chcete žiť. My sme mladí, my chceme žiť!)

            Na viac som sa nezmohol. Dívam sa tomu s pripraveným granátom do tváre a aj v hustnúcej tme sa snažím pozerať sa mu do očí. Ruka, čo drží granát, sa pomaly dvíha k drieku, trošku neochotne a neohrabane zasúva granát späť za opasok. Nemci vychádzajú z dvora a poberajú sa nadol dedinou. V tom momente sa ma zmocňuje zvláštny nádherný pocit, vyvolaný chvíľkovým súzvukom môjho vedomia s vedomím neznámeho nemeckého chlapca. Mladosť pochopila mladosť, človek človeka. Vraciam sa pred kuchyňu, hore k našim. Chlapci ma hladkajú, objímajú. Janko Baran plače.

            Nebezpečenstvo je zažehnané. Aspoň toto – predbežne posledné. Čo nás ešte čaká? Dožijeme sa zajtrajšieho rána a vytúženej slobody? Všetko totiž nasvedčuje tomu, že sa Nemci chystajú v noci odísť aj z Muránskej Huty. Obdupkávame si zasneženú obuv a hrnieme sa za gazdom do kuchyne.

            - No, dúfam, že sa tu pomestíte. Kuchynka je síce malá, ale uložte sa aj do izby. Do kachieľ som nezakúril, ale izba sa dobre vyhreje aj od kuchyne, sporák dobre hreje, vykúri obidve miestnosti.

            Zátišie ešte pomerne novej drevenice nám pripadá po celodenných trampotách ako vytúžená oáza mieru a pokoja. Kuchynka aj izba sú skutočne malé, ale o to útulnejšie, jednoducho, ale vkusne zariadené s doma tkanými kobercami na podlahe. Celý interiér tohto skromného čistého príbytku svedčí o poriadkumilovnosti neprítomnej gazdinej. S príslovečnou slovanskou pohostinnosťou nám domáci ponúka na večeru precedené mlieko, radí nám, že si môžeme k mlieku navariť aj zemiakov, sú dole v jame pod kuchyňou, lebo sám sa veľmi ponáhľa, chce sa čím skôr vrátiť k manželke do jaskyne.

            - Petroleja v lampe máte dosť, tu sú aj sviečky, ak by ste potrebovali, aj zápalky, - vykladá nám veci na kuchynský stôl. – A izbu si dobre vyhrejte, aby vám nebolo zima, drevo do sporáka nešetrite. Nebojte sa, dreva bude dosť, len aby sme my prežili v zdraví!

            Navlieka si zimník a náhlivo odchádza. Praje nám dobrú noc, aj my jemu. Vyprevádzame ho viacerí pred dvere. – A šťastný pôrod! – dokrikujeme za ním spred kuchyne, keď vychádza cez bránku na ulicu. To sme vtedy netušili, aká pekelná noc nás čaká... 

František Bábela

{jcomments on}

Čítať 1758 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.