streda, 16 november 2011 13:16

František Bábela: Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany - (4) Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
            - Čože, potkany? – pýta sa prestrašený gazda, že by jeho domček mal byť zamorený tou háveďou.
            - Hm, tá mína, čo sem k nám najbližšie dopadla a takmer nám dvere vyrazila, ich akosi vyplašila, vybehli dva z izby a popratali sa sem do jamy na krompele. Počuli sme, ako dvíhajú a spúšťajú za sebou vrchnák. Aj dáke decko tu fňukalo, poplakávalo, mysleli sme si, že ste to už vy svojho novorodenca doviedli. Veru, pomrnkávalo tu pri sporáku a ani cumlík sme po ruke nemali.
- Aj mátalo nás v noci. V izbe za dverami dačo strašne zhrmotalo,


             s lampou sme potom všetko prehľadali, ale nič sme nezistili.
            Na netaktné narážky zareagoval otec: - Ale, ale, chlapci, nebuďte takí uštipační! Všetci ste boli v noci veľmi, veľmi krotkí. A hodne poblednutí. Aj potme som videl, ako ste celí vybielení strachom!
            Dobiedzavé narážky si naozaj mohli odpustiť. Veď aj oni, ako im to pripomenul otec, v noci určite umierali od strachu. A teraz zrazu akí hrdinovia. Keď už míny okolo nás nepadajú, keď zavetrili, že Nemci sú preč, zrazu sa nevmestia do kože!
            Ale myslím si, netreba vidieť v ich siláckych rečiach zlomyseľnosť. Skôr furtácku uštipačnosť, príznačnú pre mnohých ľudí, najmä pre mentalitu mladých. A v tomto prípade aj rafinované maskovanie vlastného duševného stavu, upokojujúcu regeneračnú masáž vlastnej rozjatrenej rany z predošlej noci, šikovné zastieranie vlastného pokorenia strachom. Také, takmer puberťácke odreagovanie sa na účet druhého.
            Roztápame sa, rozlievame sa, v ťažko opísateľnej novovzniknutej atmosfére slobody ako maslo v horúcej kaši, rozprávkovo si hovieme v rozprávkovo teplúčko vykúrenej kuchynke rozprávkovo útulného domčeka, opojení radosťou a šťastím, ako Janko s Marienkou v perníkovej chalúpke, keď sa zbavili zlej ježibaby. Aj my sme sa zbavili našej ježibaby. Nemci sú preč! Sú preč! Zmizli, stratili sa. A už sa nevrátia, dá Boh, nikdy nevrátia!

            Takmer krochkáme od šťastia ako diviak, keď sa bahní v letnej noci v chladivej mláke hory. Oj, to je len rozkošník! Raz v lete tam, tam, na maďarských hraniciach to bolo, mal som vtedy desať rokov, ma vzal otec na postriežku na diviaka. Do riedkej bukovej hory sme prišli ešte za súmraku, usadili sme sa na posede na mohutnom trojkmeňovom buku, zababúšili sme sa do diek a čakali sme, kým sa riadne zotmie, kým nadíde hodina kúpania diviakov. Neveľkú bahnistú mláku, obľúbené kúpalisko čiernych kráľov týchto dolniackych dubín a bučín, sme mali pred sebou na pár metrov. Ja som mal pripravenú silnú baterku, mal som otcovi na zamierenie posvietiť, keď mi dá znamenie drgnutím do ruky. O ďalekohľadoch na pušky vtedy ešte horári ani nechyrovali. Možno by bol otec vedel zamieriť na trofej aj bez baterky, lebo v riedkej hore bolo dosť vidno, mesiac dorastal, bol už takmer v splne. Ale baterku je dobre použiť aj z iného dôvodu. Náhle svetlo diviaka prekvapí, nachvíľu ustrnie a to práve stačí na zamierenie, na výstrel. Dlho sme čakali, kým sa riadne zotmí. Bolo väčšinou bezvetrie, keď občas pofúklo, prichádzal teplý vetrík z doliny, od ležoviska, od diviakov. Dobre pre nás. Dlho sme už po zotmení čakali aj na príchod čierneho pána baróna do kúpeľa. Približoval sa k mláke pomaly, opatrne. Počuli sme ho zavše zašuchotať v suchom lístí, ale zakaždým chôdzu prerušil, stíchol, zastal. Iste vetril. Oj, diviak, huncút, ten je veru opatrný. Vydrží čakať, postávať, obchádzať, sondovať, skúmať okolie, vetriť. Niekedy celé hodiny. Len keď si je celkom istý, keď sa presvedčí, že mu nič nehrozí, vytiahne sa z húštiny, z hory a odhodlá sa vstúpiť do otvoreného terénu. Veru áno, nevyjde z úkrytu, kým si všetko dôkladne neoverí. Aj teraz. Trvalo celú večnosť, kým sa mu uráčilo ukázať sa nám pri buku najbližšom k mláke. Jasne sme videli jeho siluetu, vyčnievajúci hrebeň, dlhý rypák. Dlho, aspoň nám to vtedy pripadalo veľmi dlho, stálo tam pod šikmo vyrasteným bukom jeho veličenstvo, kým... Kým sa odhodlalo vstúpiť do lákavého kúpeľa. Ale to ste mali potom počuť a vidieť, čo ten v tej mláke stváral! S toľkou rozkošou sa nedokázali kúpať hádam ani starí Rimania.
            Keď sa zvalil do bahnistej vody, všetko sa to rozčľapotalo, potom sa prevaľoval z boka na bok, pritom blažene pokrochkával, rozkošnícky odfukoval, v malých občasných prestávkach bez pohybu oddychoval – iste načúval a vetril – ale opäť čľapot, krochkanie, ufkanie. Ten si teda hovel! Ani neviem koľkokrát tú hlučnú procedúru zopakoval. Nevedeli sme sa dočkať konca toho kúpeľa. Otec výstrel odďaľoval, zrejme si chcel dožičiť vychutnať to nočné diviačie divadlo až do konca. Predtým som ešte na nočnej postriežke na diviaky nebol.
            Uf, uf, zazneli jeho hlboké duté povzdychy, do majestátneho ticha hory, keď sa konečne sťažka podvíhal z bariny, poobtriasal sa a podišiel k blízkemu stromu, aby dokončil svoju očistnú toaletu a riadne sa poobtieral o odretý kmeň buka a zbavil sa prebytočného bahna i nežiaducich kožných parazitov. Vtom ma drgol otec jemne do ruky. Osvetlený diviak na chvíľu zastal, akoby skamenel. V ostrom svetle baterky sa mu zaligotali drobné diviačie oči i mokré blato po celom tele. Zaligotala sa aj hlaveň otcovej pušky v plameni výstrelu. Zasiahnutý diviak sa ako malý tank rútil dolu svahom bukovej hory. Dohľadať sme ho boli až nasledujúce ráno so psom.

            Domáci medzitým ponalieval mlieko do všetkých hrnčekov. My, čo sme boli v kuchyni, sme sa usádzali rozšafne okolo stola.
            - Preboha, Nemci! Nemci sem idú! – Ozve sa splašený hlas z izby. Nahrnieme sa všetci zvedavo k oknám a spoza záclon zízame na cestu. Prirodzene, zase riadne vystrašení. V husom pochode s malými odstupmi za sebou prichádza zdola z dediny zasneženou ulicou skupina vojakov v bielych maskovacích plášťoch. Zbrane, pušky a samopaly držia pred sebou v rukách, pripravení na streľbu. Meravieme od strachu. Čo teraz? Ujsť sa už nedá, sú celkom blízko, strieľali by po nás. Ani ukryť sa nieto kde. Bleskove uvažujeme o možných následkoch tohto už naozaj nečakaného stretnutia s nemeckými vojakmi. A s hrôzou si uvedomujeme: veď nás tí môžu vziať so sebou do zajatia!
            - Možno k nám neprídu, - utešuje nás domáci. Ej, prídu, potvory, prečesávajú všetky domy, aha, do susedného dvora poniže nás vchádzajú dvaja, ostatní pokračujú cestou hore smerom k nám. So zatajeným dychom sledujeme, či nás predsa len neobídu, či náš domček nevynechajú.
            Nevynechali. Jeden z vojakov odbočuje z cesty do nás. Ako biela mátoha ťarbavo otvára jednou rukou bránku, v druhej drží pušku. Otec s domácim sa rýchlo vracajú z izby do kuchyne, my zatvárame za nimi dvere a všetci sa hrnieme do kúta izby za dvere tak, aby nás nebolo vidno, keď sa otvoria dvere do izby. A všetci svorne, aj tí, pred chvíľou veľmi smelí a uštipační. A všetci opäť zmierame od strachu. Kroky na podstení... Otvárajú sa dvere do kuchyne. Od strachu nedýcham. Načúvam celým telom.
(Pokračovanie)

           

Čítať 1682 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.