Róza Talbert. Nie je to dávno, ako sa prisťahovala do dediny i so svojím synom Paulom. Nikto nevedel odkiaľ prišli, iba si prenajali ten najlacnejší, najbiednejší dom - a žili. Osobito: ona svoj roztopašný, ba až hýrivý, laškovný život; chlapec - odkázaný na seba hľadal prácu, domov, potravu a možno i odrobinku lásky. Máločo z toho sa mu ušlo. Hádam najviac ťažkej práce, ktorá zmáha i dospelého a silného, nieto ešte nedorastené, nevyvinuté dieťa a zjavne chudorľavé chlapča.
Frau Eve Raubner až vyrazilo dych. Spamätala sa veľmi rýchlo, lenže prehovoriť nestačila. Na Róze Talbert nebolo vidieť ani zlosť, ani rozčúlenie, nič. Na neistých nohách sa iba mierne zaknísala a so zaťatými zubami, iba pomedzi nafarbené pery zasipela:
„Nevidím tu Paula! Môj syn Paulo tu nie je?!“ a očami kontrolovala každý kút kuchyne. Odpoveď ju veľmi nezaujímala. Eva Raubner stratila duchaprítomnosť, a aspoň že čušala.
„Dobre! Má šťastie, a šťastie máte i vy! Zatiaľ! Môj syn k vám vstúpiť nesmie, ani váš do nášho domu! Paulo má prísny zákaz, rozumeli ste?!“ akoby dokončila, ale ona sa len nadýchla. „ Krvilačných židákov v dedine nestrpíme! Zabijáci, podvodníci, zlodeji! Darmo sa tvárite fajnovo, ste rovnakí! Všetci! Nebudete tu už dlho a z dediny pôjdete svinskou cestou – ty i to tvoje židovské chlapčisko! Postarám sa o to...!“ posledné slová už kričala.
Zvrtla sa na tých labilných vysokých opätkoch, ale ešte predtým si odpľula ako starý chlap pred krčmou, a vykročila. Podpätky rovnomerne klopkali popod okná, potom sa zvuk stratil. Ťažko povedať, kde smerovali jej kroky?! V podvečernú hodinu obyčajne do radostnejšieho sveta kúpeľnej dvorany, ktorou sa dlho do noci niesli tóny klavíra, duchaplné reči elegantných pánov a chichoty bezstarostných dám.
„Nič nie je dôležitejšie u Pána sveta, ako život žida...!“ ... čo mi to v tej chvíľke prišlo na um? Vedomie, či skôr podvedomie vymrštilo jednu jedinú myšlienku, ktorú ktovie odkiaľ vypriadlo, a ktorá zmobilizovala celý môj vnútrajšok. Spamätala som sa v bezodnej osamelosti a ešte väčšej bezútešnosti. Pocítila som: za ten okamžik voľačo zo mňa vyprchalo.
Ej-ha, pokora, tá sa vytratila. Z mojich zmyslov ju vyšmarila hrdosť, povstal vzdor.
Eva Raubner silne potriasla hlavou, ba zatriasla celým telo, akoby sa chcela zbaviť hnusu z rečí, ktoré jej ešte stále hučali v ušiach. Len očami prebehla po priestrannej kuchyni, a keď sa opätovne presvedčila, že niet už nikoho, rozbehla sa ku dverám izby, ktorú mienili užívať len na sviatočný čas.
Nová zvláštna činorodosť jej zabrala veľa času. V domácnosti mala prehľad poriadkumilovnej domácej panej, a tak nebolo treba nič zhľadúvať. S dôstojnosťou, priam slávnostne a naviac dôležito vyberala všetko prinesené bohatstvo jej bývalého domova a začala: Slávnostne prikryla stôl, uprostred sedemramenný svietnik, ku ktorému s absolútnou dôkladnosťou ukladala kóšer nádoby, všetky možné i nemožné riady, nepoužívané veruže dlhú, dlhú dobu. V prvom momente nevedela odôvodniť svoje spontánne počínanie, iba keď už bolo takmer všetko hotové, posadila sa do kútika izby a – vypadli jej veľké, horúce slzy.
„Konečne!“ Povedala sama pre seba, a poriadne nahlas. „Bola som pokorná, presne tak, ako ma to učil môj milovaný Jákob, lenže...! Dosť bolo kompromisov so zlom! Židmi a Izraelitmi sme nazývaní od čias Mojžiša... - tak prečo sa za to cítiť vinnými?! Prečo mám trpieť ja, i to nevinné dieťa...,“ počula vlastný hlas a nechcela veriť vlastným ušiam. Jej hlas bol iným hlasom, jej myslenie vybočilo z dennodenného normálu, čo ju na jednej strane naplnilo hrdosťou, na druhej strachom.
„Keď židia, tak židia! Aj môj dom nech bude domom židovskej matky a jej židovského syna...“ a s úctou i hrdosťou zatvorila oboje krídla veľkých dverí do slávnostne prestretej jedálne. Akoby pre seba, pre nich dvoch s Johanom zatvárala dvere ich neporušeného, čistého sveta, ktorý nedokonalé a aj nebezpečné okolie nesmelo pošpintať.
Johan zaklopal na rozhegané dvere, ale – neozval sa nikto. Potom ešte raz, a omnoho ráznejšie – opäť nič. V dedine domy neboli pozamykané na niekoľko západov. A keď aj, kľúč bol uložený na takom mieste, o ktorom každý vedel, alebo aspoň tušil. Alebo aj žiaden nemali. V ošarpanom domčeku paholka Hanziho nebolo ani zámkov, ani kľúča. Upachtený Johan – samozrejme, že ozlomkrky, letel pol dedinou do briežku, i keď času mal dosť a dosť, ale chlapčenská samopaš mu nedovolila kráčať pokojným krokom dospelého. Rázne stisol starobylú, veľmi jednoduchú kľučku a dvere sa so škripotom otvorili. Skoro sa strepal na vysokom prahu, nepredpokladal totiž, že za ním v nezvyčajnej hĺbke začínala hlinená a nie veľmi rovná dlážka. Musel postáť, aby sa jeho zrak ako tak prispôsobil vnútornému šeru, až potom vykročil z uzučkej chodbičky cez nízke dvere do jedinej priestrannej miestnosti, v ktorej bolo všetko: nepostlatá posteľ, v prednom pravom rohu ťažký dubový stôl, ktorý hádam len nevyrastal z udupanej hliny?! Ešte dve dlhé lavice, ktoré ho obkolesovali z dvoch strán a veľká truhla na šatstvo. V najtmavšom rohu – veľký murovaný sporák, ktorý Johana doslova uchvátil:
„Aj my máme, ale...,“ vytreštil oči údivom. „To je ale ozruta! A čo tá obrovská diera do stropu?“ Čierna, zadymená, tajuplná, vyviedla ho načisto z miery.
Úplne zabudol prečo a načo prišiel. Zakrútené biele plátno bezmyšlienkovito položil na lavicu a dal sa na obhliadku otvoreného ohniska, ktoré jakživ nevidel. Po chvíľke mal čierne šmuhy nielen na rukách, ale aj po tvári a po košeli.
„Mamele ma nepochváli,“ uvedomil si, keď zbadal tmavú škvrnu priamo na bruchu. Chcel si ju rukou oprášiť, ale ešte horšie. Dlaň, ktorou šmátral okolo takých zvláštnych hrncov na troch železných nôžkach, mal ako kominár a fľaky na košeli len rozmazal, ba hádam ešte i zdupľoval.
Všetko nechal ladom, čistučkého plátna sa už radšej netýkal a vybehol z domu. Rozpršalo sa. Poriadny letný búrkový lejak sprevádzaný nielen vetriskom, ale i občasným bleskom a samozrejmým hrmením. Posadil sa iba na podstienku, kde zvykol po večeroch oddychovať mlčanlivý Hanzi. Malá okrúhla stolička na troch nôžkach, z hrubo opracovaného dreva, mu prišla akurát vhod. Že trošku počká, nezmokne a aj búrka, ktorej sa veruže bál, pominie – pomyslel si, neustále uvažujúc nad záhadnosťou pece, ktorú pred chvíľkou objavil.
„Škoda, že nebol doma Hanzi,“ ľutoval v duchu. „Dozvedel by som sa viac..., a možno by ma zobral i na pôjd, ku komínu. Lebo – kde by viedla tá veľká uhľovočierna diera?!“ špekuloval a ani si nevšimol, že vietor tak zosilnel, že husté stromoradie okolo neďalekého kostola, ba i tie rozložité ovocné stromy, obťažkané najmä hruškami, sa sťažka prehýbali. Až ku samej zemi. Nedobrovoľne púšťali cupotajúce plody, ktoré by boli už - už dozreli. Náhle padali i slabšie konáriky a ešte zelené lístie. A dážď? Ten tak šibal, že dočiahol až na samé podstenie, kde sedel učupený Johan.
Našťastie, tá hrôza netrvala dlho. Podvečerná letná búrka, teplý dážď i zapadajúca guľa augustového slnka – všetko to vyčistilo najmä vzduch, hoci...! Všade po zemi bolo plno dobitého ovocia i dokmásaných halúzok.
Johana zo stoličky akoby niekto vystrelil. Podskočil v mokrej tráve, a že zbehne kostolným stromoradím a potom po hradskej rovno domov, k mame.
„Určite má o mňa strach,“ uvedomil si v tej ešte predsa len chlapčenskej dušičke, ktorá vedome i podvedome bola napevno zomknutá s jeho drahou mamou.
Na svete nemali nikoho, len sami seba. Jeho mamele, a matkin syn Johan – to bola neoddeliteľná dvojica matky s dieťaťom, domácej panej - a predsa len trošku malého, ale spoľahlivého domáceho pána, vzájomných dôverníkov i kamarátov v jednom. Oni dvaja boli, iba maličká, i tak však, rodina.
Široké a hlboké kamenné schody, ktoré sa dvíhali od cesty ku kostolu ani nebolo vidieť. Prekryla ich nakmásané zeleň, povaľujúce sa dobité ovocie i mazľavé blato, ktoré vymyl dážď spomedzi kamenia. Veľkolepej aleji sa však nestalo celkom nič. Zostala hustá, voňavá, hádam ešte krajšia a navidomoči sviežejšia.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































15. časť
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-