utorok, 22 február 2011 16:55

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 15. časť

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

15. časť
       V
 kuchynských dverách domu tante Ester stála pekná vysoká žena. Čierne vlasy, ktorým ku kučerám pomohli patričné pomôcky parádnejších dám, jej padali až na plecia. Oblečená bola v letných, možno i hodvábnych šatách pestrého vzoru, ktoré jej obtekali takmer dokonalú, viac chudú ako plnú postavu. Na nohách lodičky na veľmi vysokom opätku. Červené, obtlčené a aj vyčaptané. Akoby si celé leto neobúvala nič iné, len práve tieto jediné topánky. A pravda bola naozaj taká. Inú obuv na leto nemala. Červenali sa – a poriadne - i jej plné pery, i malá lacná kabelka, ktorú držala v oboch rukách naraz, opretú

o sukňu a stehná. Proti večernému či skôr nočnému chladu mala na pleciach a chrbte prehodenú háčkovanú šatku čiernej farby, ktorá, veru, na viacerých miestach bola ponačínaná. Zašiť zrejme nemal kto. Alebo žeby nebolo času na takú maličkosť?!
       Róza Talbert. Nie je to dávno, ako sa prisťahovala do dediny i so svojím synom Paulom. Nikto nevedel odkiaľ prišli, iba si prenajali ten najlacnejší, najbiednejší dom - a žili. Osobito: ona svoj roztopašný, ba až  hýrivý, laškovný život;  chlapec - odkázaný na seba hľadal prácu, domov, potravu a možno i odrobinku lásky. Máločo z toho sa mu ušlo. Hádam najviac ťažkej práce, ktorá zmáha i  dospelého a silného, nieto ešte nedorastené, nevyvinuté dieťa a zjavne chudorľavé chlapča.
       Frau Eve Raubner až vyrazilo dych. Spamätala sa veľmi rýchlo, lenže prehovoriť nestačila. Na Róze Talbert nebolo vidieť ani zlosť, ani rozčúlenie, nič. Na neistých nohách sa iba mierne zaknísala a so zaťatými zubami, iba pomedzi nafarbené pery zasipela: 
       „Nevidím tu Paula! Môj syn Paulo tu nie je?!“ a očami kontrolovala každý kút kuchyne. Odpoveď ju veľmi nezaujímala. Eva Raubner stratila duchaprítomnosť, a aspoň že čušala.
       „Dobre! Má šťastie, a šťastie máte i vy! Zatiaľ! Môj syn k vám vstúpiť nesmie, ani váš do nášho domu! Paulo má prísny zákaz, rozumeli ste?!“ akoby dokončila, ale ona sa len nadýchla. „ Krvilačných židákov v dedine nestrpíme! Zabijáci, podvodníci, zlodeji! Darmo sa tvárite fajnovo, ste rovnakí! Všetci! Nebudete tu už dlho a z dediny pôjdete svinskou cestou – ty i to tvoje židovské chlapčisko! Postarám sa o to...!“ posledné slová už kričala.
       Zvrtla sa na tých labilných vysokých opätkoch, ale ešte predtým si odpľula ako starý chlap pred krčmou, a vykročila. Podpätky  rovnomerne klopkali popod okná, potom sa zvuk stratil. Ťažko povedať, kde smerovali jej kroky?! V podvečernú hodinu obyčajne do radostnejšieho sveta kúpeľnej dvorany, ktorou sa dlho do noci niesli tóny klavíra, duchaplné reči elegantných pánov a chichoty bezstarostných dám.

       „Nič nie je dôležitejšie u Pána sveta, ako život žida...!“ ... čo mi to v tej chvíľke prišlo na um? Vedomie, či skôr podvedomie vymrštilo jednu jedinú myšlienku, ktorú ktovie odkiaľ vypriadlo, a ktorá zmobilizovala celý môj vnútrajšok. Spamätala som sa v bezodnej osamelosti a ešte väčšej bezútešnosti. Pocítila som: za ten okamžik voľačo zo mňa vyprchalo.
       Ej-ha, pokora, tá sa vytratila. Z mojich zmyslov ju vyšmarila hrdosť, povstal vzdor.
 

       E
va Raubner silne potriasla hlavou, ba zatriasla celým telo, akoby sa chcela zbaviť hnusu z rečí,  ktoré jej ešte stále hučali v ušiach. Len očami prebehla po priestrannej kuchyni, a keď sa opätovne presvedčila, že niet už nikoho, rozbehla sa ku dverám izby, ktorú mienili užívať len na sviatočný čas.
      Nová zvláštna činorodosť jej zabrala veľa času. V domácnosti mala prehľad poriadkumilovnej domácej panej, a tak nebolo treba nič zhľadúvať. S dôstojnosťou, priam slávnostne a naviac dôležito vyberala všetko prinesené bohatstvo jej bývalého domova a začala: Slávnostne prikryla stôl, uprostred sedemramenný svietnik, ku ktorému  s absolútnou dôkladnosťou ukladala kóšer nádoby, všetky možné i nemožné riady, nepoužívané veruže dlhú, dlhú dobu. V prvom momente nevedela odôvodniť svoje spontánne počínanie, iba keď už bolo takmer všetko hotové, posadila sa do kútika izby a – vypadli jej veľké, horúce slzy.
       „Konečne!“ Povedala sama pre seba, a poriadne nahlas. „Bola som pokorná, presne tak, ako ma to učil môj milovaný Jákob, lenže...! Dosť bolo kompromisov so zlom! Židmi a Izraelitmi sme nazývaní od čias Mojžiša... - tak prečo sa za to cítiť vinnými?! Prečo mám trpieť ja, i to nevinné dieťa...,“ počula vlastný hlas a nechcela veriť vlastným ušiam. Jej hlas bol iným hlasom, jej myslenie vybočilo z dennodenného normálu, čo ju na jednej strane naplnilo hrdosťou, na druhej strachom.
       „Keď židia, tak židia! Aj môj dom nech bude domom židovskej matky a jej židovského syna...“ a s úctou i hrdosťou zatvorila oboje krídla veľkých dverí do slávnostne prestretej jedálne. Akoby pre seba, pre nich dvoch s Johanom  zatvárala dvere ich neporušeného, čistého sveta, ktorý nedokonalé a aj nebezpečné okolie nesmelo pošpintať.

       Johan zaklopal na rozhegané dvere, ale – neozval sa nikto. Potom ešte raz, a omnoho ráznejšie – opäť nič. V dedine domy neboli pozamykané na niekoľko západov. A keď aj, kľúč bol uložený na takom mieste, o ktorom každý vedel, alebo aspoň tušil. Alebo aj žiaden nemali. V ošarpanom domčeku paholka Hanziho nebolo ani zámkov, ani kľúča. Upachtený Johan – samozrejme, že ozlomkrky, letel pol dedinou do briežku, i keď času mal dosť a dosť, ale chlapčenská samopaš mu nedovolila kráčať pokojným krokom dospelého. Rázne stisol starobylú, veľmi jednoduchú kľučku a dvere sa so škripotom otvorili. Skoro sa strepal na vysokom prahu, nepredpokladal totiž, že za ním v nezvyčajnej hĺbke začínala hlinená a nie veľmi rovná dlážka. Musel postáť, aby sa jeho zrak ako tak prispôsobil vnútornému šeru, až potom vykročil z uzučkej chodbičky cez nízke dvere do jedinej priestrannej miestnosti, v ktorej bolo všetko: nepostlatá posteľ, v prednom pravom rohu ťažký dubový stôl, ktorý hádam len nevyrastal z udupanej hliny?! Ešte dve dlhé lavice, ktoré ho obkolesovali z dvoch strán a veľká truhla na šatstvo. V najtmavšom rohu – veľký murovaný sporák, ktorý Johana doslova uchvátil:
       „Aj my máme, ale...,“  vytreštil oči údivom. „To je ale ozruta! A čo tá obrovská diera do stropu?“ Čierna, zadymená, tajuplná, vyviedla ho načisto z miery.
       Úplne zabudol prečo a načo prišiel. Zakrútené biele plátno bezmyšlienkovito položil na lavicu a dal sa na obhliadku otvoreného ohniska, ktoré jakživ nevidel. Po chvíľke mal čierne šmuhy nielen na rukách, ale aj po tvári a po košeli.
       „Mamele ma nepochváli,“ uvedomil si, keď zbadal tmavú škvrnu priamo na bruchu. Chcel si ju rukou oprášiť, ale ešte horšie. Dlaň, ktorou šmátral okolo takých zvláštnych hrncov na troch železných nôžkach,  mal ako kominár a fľaky na košeli len rozmazal, ba hádam ešte i zdupľoval.
       Všetko nechal ladom, čistučkého plátna sa už radšej netýkal a vybehol z domu. Rozpršalo sa. Poriadny letný búrkový lejak sprevádzaný nielen vetriskom, ale i občasným bleskom a samozrejmým hrmením. Posadil sa iba na podstienku, kde zvykol po večeroch oddychovať mlčanlivý Hanzi. Malá okrúhla stolička na troch nôžkach, z hrubo opracovaného dreva, mu prišla akurát vhod. Že trošku počká, nezmokne a aj búrka, ktorej sa veruže bál, pominie – pomyslel si, neustále uvažujúc nad záhadnosťou pece, ktorú pred chvíľkou objavil.
       „Škoda, že nebol doma Hanzi,“ ľutoval v duchu. „Dozvedel by som sa viac..., a možno by ma zobral i na pôjd, ku komínu. Lebo – kde by viedla tá veľká uhľovočierna diera?!“  špekuloval a ani si nevšimol, že vietor tak zosilnel, že husté stromoradie okolo neďalekého kostola, ba i tie rozložité ovocné stromy, obťažkané najmä hruškami, sa sťažka prehýbali. Až ku samej zemi.  Nedobrovoľne púšťali cupotajúce  plody, ktoré by boli už -  už dozreli. Náhle  padali i slabšie konáriky a ešte zelené lístie. A dážď? Ten tak šibal, že dočiahol  až na samé podstenie, kde sedel učupený Johan.
       Našťastie, tá hrôza netrvala dlho. Podvečerná letná búrka, teplý dážď i zapadajúca guľa augustového slnka – všetko to vyčistilo najmä vzduch, hoci...! Všade  po zemi bolo plno dobitého ovocia i dokmásaných halúzok.
       Johana zo stoličky akoby niekto vystrelil. Podskočil v mokrej tráve, a že zbehne kostolným stromoradím a potom po hradskej rovno domov, k mame.
       „Určite má o mňa strach,“ uvedomil si v tej ešte predsa len chlapčenskej  dušičke, ktorá vedome i podvedome bola napevno zomknutá s jeho drahou mamou.
       Na svete nemali nikoho, len sami seba. Jeho mamele, a  matkin  syn Johan – to bola neoddeliteľná dvojica matky s dieťaťom, domácej panej - a predsa len trošku malého, ale spoľahlivého domáceho pána, vzájomných dôverníkov i kamarátov v jednom. Oni dvaja boli, iba maličká, i tak však, rodina.
       Široké a hlboké kamenné schody, ktoré sa dvíhali od cesty ku kostolu ani nebolo vidieť. Prekryla ich nakmásané zeleň, povaľujúce sa dobité ovocie i mazľavé blato, ktoré vymyl dážď spomedzi kamenia. Veľkolepej aleji sa však nestalo celkom nič. Zostala hustá, voňavá, hádam ešte krajšia a navidomoči sviežejšia.

(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}

Čítať 2549 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!