streda, 16 marec 2011 09:19

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 19. časť

Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

19. časť
      C
elá zadychčaná vpálila do kuchyne. Zdúpnela. Pod oknom, s nosom, ba celou tvárou vo voňavom rozmaríne sedel Johan. Musel ju vidieť prichádzať a predsa sa nepohol. Nevítal ju, ba ani sa len neobzrel.
       „A čo je taký zababraný?!“ – pýtala sa iba vytrešteným pohľadom.
       „Mamele!“ – chlapec sa otočil. 
       Zo stoličky chcel vyskočiť a utekať k matke, ale nevládal. Bolel ho každý kúsok tela a plecom nemohol ani pohnúť. Tvár mal ešte stále špinavú, krv zaschnutú a oblečenie...?! Bolo súce iba do sporáka. 
       „...povedal, kričal, že...,“ chlapec vzlykal do matkinej náruče a tá až


teraz zistila aký je jej syn dokaličený.
       „Kto povedal, kto kričal..., kto ťa takto doriadil? Čo povedal..., a kto?!“ opakovala dookola zmätená matka. Ešte stále nechápala.
       „Paulo v kostole... Ukázal na kríž a kričal: vy ste zabili nášho Boha. Vy židia! A nadával. Na teba, na mňa, na môjho otca, na všetkých židov. Že: Jude, jetzt werde ich dich töten.
Aj všetkých, ktorí mu prídu pod ruky.“ 
       J
ohan usedavo nariekal a iba vtedy, keď vyplakal svoju najväčšiu krivdu, dokázal pokojnejšie porozprávať všetko, čo sa v ten podvečer udialo. Od cesty ku Hanzimu, cez hrušky, ktoré jej nazbieral, až po kamene na schodoch i bitku v kostole. Iba na tajuplnú čiernu dieru nad Hanziho sporákom akosi pozabudol.
       Vypočula ho bez slova. Bolo iba otázkou času, kedy, kde a ako sa strhne tento podivuhodný, nezmyselný boj. Nie je to tak dávno, čo si bola povzdychla:
       „So, jetzt hat das schön angefangen...!“ A už je to tu.
       Večer trval pridlho. Málo rozprávali, žiadna práca ich nebavila, a ani sa nedarila. Chlapca povyzliekala, ošetrila našťastie nie hlboké rany, na viaceré boľačky poprikladala obklady a potom len tak, bez slov, jeden pri druhom sedeli. V tichu, v prítmí útulnej kuchyne preciťovali vzájomnú prítomnosť, ktorá doposiaľ vždy bola nielen potešením, ale najmä záštitou. 

       Vo fare veľa izieb nemali. Každý tú svoju, ktorá o nich vedela hádam všetko. Do nej sa uťahovali so svojou večernou únavou, s občasnou tichou radosťou, so žiaľmi, ktoré mlčky gniavili, najviac však s pokorou na duši, i na jazyku. Tu sa prešepotal ich život, radostný i rozboľavený.
       Uprostred všetkého farského diania bola veľká komnata, do ktorej sa prichádzalo, v ktorej sa sedávalo, debatovalo, v ktorej sa žilo od rána do mrku. Rovno na očiach kohokoľvek, kto prekročil prah prihrbeného farského príbytku.
       Kuchyňa bola kráľovstvom Karolíny. Navzdory tomu Michal Stanko voňavé, útulné priestranstvo s úľubou vyhľadával. Pripomínala mu detstvo: ustaranú mamu v ňom, zrobeného otca, ktorý z posledných síl chlípal svoju večernú riedku polievočku, i ich detské boje na jedinom teplom mieste, na prípecku. A komora: ešte len tam boli poklady! Ani nie na zjedenie, ani na pitie – toho len tak primerane. Do farskej komory Karolína „premiestnila“ zvyšky ich rodičovskej domácnosti. A čo bolo na tom jedinečné, i so všetkými maniermi domova ich detstva. Prostredníctvom ich, po nich – ako po klenutom mostíku – starnúci súrodenci prekonávali nostalgiu za rodiskom, za domovom, za časmi, kedy v ich famílii boli nažive tí najdrahší, za mladosťou, smerovanie ktorej sa skrútlo inakšími smermi ako si veruže vysnívala mladá Karolína. Michal Stanko si na svoj údel nesťažoval, ba bol ním nadmieru  spokojný.
       „Idem hľadať Hanziho. Treba prichystať voz i kone. Pôjde do mesta,“ oznamoval farár Michal Stanko a vôbec nedbal či ho Karolína počúva. 
       Motali sa po dome bez slova a bolo zjavné, že ani jeden, ani druhý si nevedia nájsť miesto. O robote ani nehovoriac. Potom sa farár s rutinou a bezmyšlienkovite načiahol za slameným klobúkom, ktorý vždy visel na vešiaku pri vchodových dverách. Ani sa len neobzrel a stisol kľučku:
       „O
dchádzam. Keď nájdem a vybavím Hanziho, zájdem k frau Eve Raubner.“ A bez pozdravu odišiel. 
       Karolína sa nestačila čudovať. Nemala ani potuchy načo len ten vždy poslušný Hanzi opakovane  musí merať dlhú a únavnú cestu do mesta?! A že by to všetko súviselo s mladou židovkou i jej synom v dome tante Ester – to by nebola bývala predpokladala ani náhodou. Po niekoľkých okamžikoch prestala sa zaoberať farárovým rozhodnutím, uspokojila sa, že -  „veď môj dobrý brat vždy vie čo robí,“ a venovala sa pravým ženským robotám, ktoré sa v domácnosti vždy našli. A Karolína ich vykonávala rada, i s ochotou.
       Na dvore za domom, v idylke ešte stále letného dňa, bolo počuť iba krákorenie sliepok a gagot kačiek. Pomedzi ne sa – ako bez života - motal Johan.
       „Li-li-li ...!“ pokrikoval na pomotkané káčatká, nalieval čistú vodu a hádzal im raňajšie žrádlo. Ani nemusel, ibaže mama bola príliš mĺkva,  a aby uniesol ťažobu zvláštnej nálady, ktorá padala na celý príbytok – vymýšľal si robotu na dvore. O tom, že by sa vybral do dediny, či niekde za ňu, nemal ani pomyslenia. Bránu do celého sveta mu zavrel nevídaný strach, hanba, ale o pocite viny sa zatiaľ hovoriť nedalo. Čo ho bolelo najviac? Ani škrabance, ani rana za uchom, ani poudierané telo. Duša ho bolela. Nadovšetko – myseľ, vnútrajšok mal doráňaný. Z príkoria, ktoré mu nachystala jedna jediná ľudská bytosť v cudzote, do ktorej  musel prísť, a ktorá ho vraj mala ochraňovať. Zlo páchané na ňom nebolo ničím oproti krivdám na jeho drahej matke. Ani údery, ani kamene, ani tvrdá skala neboleli tak ako to Paulovo posmievačné, ba až  krvilačné: verfluchter Jude, či ... „jude Mutter“ –
pri ktorom si Paulo zakaždým iba odpľul. 
       „Moja drahá mamele a – židovská mater?!“ p
ri každom takomto pomyslení sa mu tisli do očú slzy. „Nemôžem plakať, nesmiem nariekať..., mama je i bez toho smutná, a hádam i nešťastná. Na mňa sa ale nehnevá... Som s ňou - a aj budem. Teraz nie je nič dôležitejšie, ako byť spolu. A vydržať...!“ premýšľal rozumom takmer dospelého a so starostlivosťou mladučkého hospodára  kontroloval život na ich neveľkom prosperujúcom gazdovstve.
       Bránka tíško vrzla, ale chlapec to nepočul. Svojrázne zvuky dvora prehlušili tiché klopkanie farárových topánok, ktorý pomaly, i s ťažkým určením na pleciach, no najmä na duši vstupoval do bývalého sveta aj jemu dobre známej tante Ester. Nechodieval k nej často, a hádam ani rád, ale vážil si ju. A to napriek tomu, že stretnutia s ňou nebývali ani veselé, ani príjemné, ale zaiste užitočné. V to predpoludnie by bol býval najradšej, keby mu vyšla naproti práve ona. Lenže tante Ester už dávno opustila svoju neobyčajnú rezidenciu. S jej posledným odchodom, keď ju iba v bielej plachte zabalenú - presne tak, ako kážu židovské zákonitosti  - vkladali do zeme v najpokojnejšom kúte cintorína, podela sa aj záhadnosť domu skraja dediny. 
       Frau Eva Raubner, máličko pokojnejšia ako po minulé dni, krútila sa okolo sporáka. Jej myšlienky boli ďaleko od platne i od hrncov na nej. Prevaľovali sa hlavou a cítila ich tiaž. Ocitali sa raz v ďalekej minulosti, potom v nedávnych nepokojných časoch a keď už nevládali, usadili sa v Raubnerovej galantérke na rohu námestia. Tam bol pokoj, tam bola práca i domov. Tam bol jej milovaný Jákob zhrbený nad gobelínom, ktorý sám nazval Rajom červených ruží. Iba tu sa cítila vnútorne šťastná, spokojná. Ešteže mala pamäť... Tá ju občas chránila pred neúprosnou danosťou, ktorá nemá nič spoločné s jej niekdajším šťastným svetom.
       „Vitajte, pán farár, a posaďte sa!“ 
       S veľkým rešpektom a úctou ponúkala farárovi miesto v tej najparádnejšej izbe, ktorá v dome bola. Uprostred nej, na masívnom stole dvíhal sa jedinečný židovský svietnik, ktorý spolu s kóšer riadom povykladala hneď po tom, ako ju svojou návštevou „poctila“  Róza Talbert. Všetko stálo nedotknuté, len sa posadiť a žiť slávnostnú chvíľu pravej židovskej domácnosti. Lenže všetko bolo ináč.
       „Nie, ďakujem, pôjdem tu do kuchyne, k tomu bujnému rozmarínu. Tu sa posadím...“     Farár Stanko už sadal presne na to miesto pod oknom, odkiaľ Johan sníval svoje chlapčenské sny, na stoličku, ktorá už čoskoro mala spustnúť.
       „Ruhe, Frau Eva, alles wird in Ordnung sein
...,“ obaja vedeli o čom farár rozpráva.
       „Tu vám sľubujem, že všetko sa dostane do starých koľají.., iba treba čas. Zahladí všetko. Dedina musí zabudnúť...,“ a pokračoval o tom, že rozhorčenie nad rozbitým chrámom je veľké, že vášeň i nenávisť putuje z domu do domu, že nikto sa nepýta na pravdu, ani na korene zla. „Vidia iba roztrepaný luster, dolámané lavice, zneuctené oltárne rúcho... a málokto z dedinčanov si uvedomuje, že všetko je výsledkom nevraživosti, zloby a nedostatku poznania.“  
       D
okončil hlasom, v ktorom bolo cítiť bezmocnosť. Veľmi, veľmi ťažko mu prišlo vysloviť:
       „Johan musí z dediny. Aspoň na čas...,“ so zaslzenými očami, bez pozdravu, bez rozlúčenia vyšiel z domu. 
       Iba po ceste si uvedomil, že sa hanbí: on, kresťanský kňaz, ktorému život zachránil, ktorého na štúdiá poslal poľský žid, židovský doktor – on musí z dediny vyhnať
ešte malého, nevinného židovského chlapca.
       „Pane Bože! Ale veď to preto, žeby som ho ochránil...!“ 
       A pri múre cintorína, už nie ďaleko od jeho studenej fary a láskavej, vernej sestry Karolíny v nej, sa prvýkrát nahlas rozplakal.
(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová 

{jcomments on}

Čítať 2679 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!