pondelok, 27 december 2010 19:31

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 2. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Mamele, mamele, nespi! Spadneš…, bojím sa!“ Na krivolakej ceste voz podskočil a prebudil chlapca z driemot. Spoza matkinho chrbta sa mu zdalo, že síce vystretá, vzpriamená a predsa nebdie. „Hádam len nespí...?“ zahniezdil sa chlapec znepokojene.
„Bola som na chvíľu doma,“ až sa začudovala s akým pokojom chlapca chlácholí. Ani ju len nenapadla nezmyselnosť posledných slov. Teraz  už so široko roztvorenými očami, zapretými do akéhosi neznáma, za ktorým vraj bol cieľ ich cesty,  rovnako vyrovnane pokračovala.
„Neboj sa, Johanko, bola som iba v obchode. Cvernové gombičky sme takmer vypredali, glotové stužky už tiež chýbajú, i tie tmavé, vieš,

úzke zamatové, čo sa zdali byť pre staré ženičky z dedín také nenahraditeľné... Naozaj, slabý výber. Harasiek je dosť. Gobelíny, všetky  ako predtým,  visia na drevenom ráme pod stropom. Jákobova nádherná robota...“ a ústa sa jej roztiahli do úsmevu. Ale iba ústa. Oči naďalej smútili,  o duši ani nehovoriac.
„Jákob presedel nad nimi desiatky dní, a predsa ten najkrajší a najväčší nedokončil. Keď ho začínal, dal mu zvláštne meno: že vraj „raj šípových ruží“- toto však už nevyslovila. Spomienka, už dávno zakotvená v duši, iba preletela jej najvnútornejším vnútrajškom a nateraz našťastie spadla na dno.
            Chlapec ničomu nerozumel. A do tváre jej nevidel. Ani nemohol. Z matkiných privretých viečok presakovalo voľačo vlhké, čo zliepalo mamine veľké a husté mihalnice. Odrazu nie a nie ich roztvoriť. Načisto stíchla.
Aj Hanzi prestal pokrikovať na spotené koníky. A Johan? Premohla ho únava. V plytkom spánku sa znenazdajky ocitol v nekonečnom raji šípových ruží. V ružovom sne čakal naňho otec. Láskavý, pokojný, zhrbený vo svojej dennodennej robote. Mame však o tom  ani slovo! Smútok by ju načisto premohol. A chlapec sa ničoho tak nebál ako maminho nevypovedaného žiaľu.
„Ešte jedna zákruta, potom prejdeme cez most. A sme doma!“ svojsky  zamrmlal Hanzi.
„...Že doma?!“ ťažko povzdychla Eva. 

Domov mi zostal v pestrých, mnohofarebných obrazoch. Prenasledujú ma, stále sa vynárajú z vedomia, ktoré si nestačilo privyknúť na skutočnosť, ktorá je nemeniteľná. Akoby tie scenérie  boli naozajstné. Len vstúpiť do nich – a žiť. Pokračovať tam, kde pokoj, jednoduchú nenáročnú všednosť osudovo  vyrušila nenávisť.
 Izby nad obchodom sú prázdne. Ak predsa len niečo ostalo, nemá žiadnej ceny. So zničenými kusmi skromného obydlia, povaľuje sa tu aj  ich roztrieskaný život. V tmavej galantérii s regálmi vysokými až pod povalu zase  zvyšky rozbitého obchodu…
Veľké železné dvere i okenice úzkeho výkladu bývavali po celé dni  otvorené. Tie druhé, sklenené, zakaždým čo vošiel i vyšiel zákazník, buchli do mosadzného zvončeka nad zárubňou. Ihneď zazvonkal. Hlučná, ale už  na prvý pohľad vzhľadná pokladňa - bol to veruže majster, čo ju tak vyparádil - neustále cinkala svoju korunkovú, ba častejšie halierovú melódiu. Potom nepríjemne zhrkotala a na ten hrmot vzápätí vyletela nemotorná priehradka s drobnými. Nádherná, ba priam  jedinečná, svojrázna nálada krámu, preplneného každodennými potrebami a drobnosťami, daromnicami, ktoré  určite  potešia.

            Frau Eva Raubner prišla o maličký a celému okoliu dôverne známy obchod s cvernami, gombíkmi, pamokmi, stužkami, lacnými kartúnkami i fajnovými kašmírovými šatkami neopakovateľných pestrofarebných vzorov, predkreslenými obrázkami a s kadečím možným i nemožným. Maličký krámik s gobelínmi, ktoré ešte ku tomu všetkému vytváral sám jej milovaný Jákob, sa poroztrácal, vytratil. Z ich rodinného raja nezostalo vonkoncom nič. Rozbíjali všetko, čo sa rozbiť dalo. Z úhľadných regálikov a desiatok priečinkov s porcelánovými bielymi úchytkami a mosadznými vizitkami, ktoré oznamovali čo sa kde nachádza, sa namiesto zlata, striebra a iných očakávaných, alebo aspoň predpokladaných, a naostatok aj vyhľadávaných pokladov sypali gombičky, sponky, háčiky, cverničky a hodvábiky, ktoré bez záujmu všetkých tých nevolaných končili v pestrofarebnom smetisku, ktoré sa kopilo z iných zničených drobností malého obchodu s galantérnym tovarom. Stužky, šnúrky a šnúročky, pentličky..., áno, tie čo s takou láskou a radosťou donedávna zvykli kupovať, sa v celých metroch chlpili na špinavej zemi. A povešané gobelíny? Ani nad hotovými, ba ani nad snehobielymi, ešte len slabučko predkreslenými obrázkami, sa nikto z nich  nezmiloval. Ba ani len ten najkrajší, najmilovanejší, hoci i nedokončený gobelín s pestrofarebnými šípovými ružami nešetrili. Udupaný zablatenými, zahnojenými bagančami váľal sa bez povšimnutia v blízkosti zvyškov pultu na mastnej olejovej dlážke.
Kone ťahali voz a na ňom zopár krámov. V batohoch periny a šatstvo, medzi nimi  usalašeného malého Johana a na kozlíku vedľa kočiša celé svoje imanie odovzdane sprevádzala frau Eva Raubner. Mladá židovka, ktorá sa ani nie tak dávno bola vydala za milovaného Jákoba. On od Katovíc, ona od Viedne. Tak sa stalo, či tak sa malo stať, že sa  usadili v celkom cudzom, ale útulne malom mestečku na severe krajiny. 

Cesta dávala tušiť, že bude zdĺhavá. A aj bola. Ale aj v tom zlom radno bolo hľadať omrvinku dobra. S pokorou pozerať na údel, ktorý sa už zvrátiť nedá. Hrbolce, prach, i podskakujúce kolesá voza otriasali síce telom, ale zároveň z hlavy, a aj duše, vyháňali nahromadené  príkorie, ktoré mala vystriedať skutočnosť, o dobro ktorej sa bolo treba postarať.
            Zakrivená hradská obiehala kvitnúcu lúku, ktorá sa priam nadýmala nad zaprášenou hradskou a škriabala sa vo veľkom brehu ku nebu. Nespočetné množstvo kvetov a zdravá hustá tráva už dávno zrelá na júnovú kosbu akoby presviedčali: dosť! Ďalej sa ísť nedá. Steblá sa totiž dotýkali oblohy. Na obzore nebolo ničoho. Len letné nebo s popretŕhanými oblakmi a nespočetné množstvo rozkolísanej zelene. Ešteže takýto obraz trval iba niekoľko desiatok metrov.
Kone vtiahli do poslednej zákruty. Asi zacítili cieľ, lebo pridali do kroku. S celým nákladom veľmi ľahko prebehli po drevenom mostíku. Dunenie konských kopýt ponad žblnkotavú vodu Evu Raubner celkom prebralo. Hlavu dvíhať nemusela. Ešte stále sedela vzpriamená, stačilo zodvihnúť pohľad a zaostriť zrak.
„Hobgard,“ zašepkala. V stiahnutom vyschnutom hrdle zabolelo.
Dedina ako mnohé iné. Sever krajiny, samá hora, iba širokou dolinou  sa predierala rieka, ktorá dokázala nielen pohroziť, ale i ublížiť. Za stáročia, veruže, mnohokrát. Tu bol svet niekoľkých stovák domácich, ktorí práve teraz - písal sa rok tisíc deväťsto devätnásť - oplakávali svojich, čo sa z frontov nie a nie vrátiť. Úplne jedno, z ktorého - talianskeho, či ruského. Tí doma, ktorí ostali, smútili. Nič iné im nezostalo, len sa prebiť časmi, ktoré na krajinu práve doliehali.
V  Hobgarde mysleli, diškurovali, spievali, plakali i tešili sa vo svojskej reči, ktorú dokonale poznali iba domáci. Hobgard bol nemecký.
„Tamto hore na kopci je kostol, aj fara, naprostred dediny, ako rastú tie obrovské lipy, pod nimi, pod alejou - škola. A tuto je  krčma a konzum...,“ placho oznámil Hanzi. Toľko slov a naraz...?! Nevypovedal, veruže, po celú dlhú cestu z mesta. Len čo pocítil blízkosť dôverne známych miest, ostal akoby trúfalejším.
Voz prekvapivo vhrkotal do jedinečne tônistého zeleného tunela. Čo bolo dookola živé, neuveriteľne rástlo, kvitlo, mohutnelo. Až tak, že stromy a kríky z oboch strán cesty vliezli si ponad ňu do korún. Celá tá nádhera sa spojila do takmer nepriesvitnej zelenej záplavy, ktorá na dlhom kuse cestu dočista prekryla. Nebolo vidieť nič, najmä nie nebo. O slnku ani nehovoriac. Tomu sa aj tak v ten deň svietiť nechcelo.
Na konci neobyčajnej zelenej jaskyne sa zreteľne črtali prvé domy. Hneď pri treťom Hanzi zatiahol liacami, a po ráznom „ hó – ha!“  kone zastali.
            Dedina sa dá vyviesť z miery všeličím, najmä pletkami. Novine otvoria dvere ešte je len na priedomí. O vážnych veciach mrmlú kútikom úst. Aj to najradšej pri petrolejkách. A keď si, nedajbože, s novotou nevedia rady, skončia so zopätými rukami, k nebu vyvrátenými očami a hlbokými povzdychmi.
            Voľačo viac ako tri desiatky domov, každý jeden dvor, podľa nepísaných pravidiel, ústil do krivolakej ulice, ktorá ako bez rozumu sprevádzala kľukatý potok plný husí, kačiek a usopleného drobizgu. Naprostriedku dedinský konzum, vyššie škola. Na miernom návrší a na konci naozaj malebnej aleje robustná stavba kostola s nahrbenou farou.
Život v každej dedine zaručene tíchne na jednom jedinom mieste: za vysokým kamenným múrom a mohutnou bránou. Cintorín nemôže susediť s ničím iným, len s múrmi kostola a tajomnou horou. Tá v každej dobe vyvoláva rešpekt pred silami, ktoré predsa len človeku chýbajú.
            Dom „frojlain“ Ester bol už na prvý pohľad inakší ako ostatné. Podlhovasté priečelie malo tri okná a hádam ešte dve z dlhého krídla smerujúceho pozdĺž celého dvora. Za tie mesiace osamotená usadlosť poriadne zarástla hustou a pravdaže už aj neudržiavanou trávou.
Na miestne pomery bola celá stavba príliš rozľahlá. Dom bol z kameňa, pokrytý zachovalým eternitom. Ani oplotenie nemalo nič spoločné s ostatnými vidieckymi obydliami. Železný kovaný plot s ťažkou bránkou nebol iba zárukou bezpečnosti, ale pohľad naň vyvolával údiv, i obdiv nad majstrovstvom s akým bol kedysi, iste veľmi dávno zhotovený. Aj by sa zdalo, že bránkou nepohýnal načisto nikto, ale pravý opak bol pravdou. Jediná obyvateľka tohto domu -  na obyčajnú, ničím nie výnimočnú dedinu, až prepychového sídla -  sa o svoj majetok vzorne starala. Pokiaľ len bola na žive. A to bola už vyše sedemdesiat rokov. Vždy našla spôsob i prostriedky na to, aby starostlivosť o dom, dvor, záhradu niekomu zverila. Nepreslávila sa  síce štedrosťou, ale miestnym sedliakom aj takýto zriedkavý zdroj zárobku bol veľkou vzácnosťou.
            Chodník smerujúci od zaprášenej hradskej až po neveľkú dreváreň bol vykladaný pieskovcom. Zvŕtal sa, zatáčal okolo celého domu.  Za tie roky, prejdúc cez cifrovanú železnú bránu, po ňom prešlo veľa párov nôh: bosých, v krpcoch, kapcoch i čižmách. Domáci, ale aj  kadekto z okolia, či úplne neznámi návštevníci neboli žiadnou výnimočnosťou. Bez vývesných štítov, alebo iného označenia, všetci naširoko naďaleko vedeli, že „frojlain“ Ester poradí a aj poslúži. Mastičky, prášky, bylinky, sirupy a naozajstné osvedčené receptúry. Ba či naozaj niekoho vyliečili…?! Kto dá odpoveď? Už ani ona nie.
„Frojlain“ Ester, mohutná žena hranatých tvarov, s vlasmi ako žúžoľ, úzkostlivo schovávanými pod bielou šatkou z jemného šifónu, v dlhej vlnenej sukni tmavobelasej farby a v čiernom kamizole, prísne pozapínanom striebornými cifrovanými gombičkami až po samý krk, prepásaná zásterou z glotu, vždy, i po dome, poobúvaná vo fajnových poltopánkach z mäkučkej kože...,  na konci zimy zomrela. Nik na svete ani len netušil aká nemoc postihla práve ju.  Do neďalekého mestečka síce prichádzala viackrát do roka, ale u Jákoba, syna svojho dávno nebohého brata, sa zastavila iba zriedkakedy.
„Tante Ester?! Vystačí si sama. Nikdy nikoho nepotrebovala.“ Tvrdil Jákob Raubner s úsmevom, a zakaždým posmešne dodal:
„A ak už predsa len vošla do spolkov so seberovným, na ňu viac ako na iných platilo: dvaja židia, tri názory..!“ Tajuplne, či skôr lišiacky sa pochechtával, ale ani raz toho viacej nenarozprával. Ba hádam ani o nej veľa nevedel. A nakoniec, kto sa v nej vyznal? Kto o nej čo vedel?! Že tiež prišla odkiaľsi od Katovíc, že vo veľkom dome,  ktorý dávno, pradávno kúpila istotne od iného žida, nikdy s nikým nežila, že z dediny z času na čas potichu odchádzala a ešte potichšie sa vracala. Že ju navštevovali jej rovní, ktorí práve tak ako ona, mali svoje obchody. No, a napokon ešte tie húfy, čo do jej pomoci vkladali svoju často poslednú nádej.
            Po Esterinej smrti dom zostal opustený. Nevolaný gazda, krivý Hanzi, miestna mĺkva figúrka, na ktorej sa príroda hádam už od jeho samého splodenia iba pomstila, dôkladne pozatváral okná i okenice,  dvoje vchodových  dverí a v prostote jemu vlastnej, kľúče odniesol na faru. O viac sa nestaral. Nebolo o čo.
Ibaže  je pravdou, že u Hanziho dala sa predvídať akási spolupatričnosť práve ku domu tante Ester. Ani nie tak v jeho myslení, lebo ťažko povedať, do akej miery možno hovoriť o paholkovom  hlbšom premýšľaní, skôr v súvislosti s jeho cítením, a to mohlo mať  úplne inakší  rozmer.
Skrátka, svoju starostlivosť o príbytok zosnulej zobral ako samozrejmosť. Nevravne, zamĺknuto jej bol na pomoci za živa, a jej smrťou sa vo vzťahu k nej predsa nič nezmenilo. A naopak? Živá tante Ester ho nevyplácala veru ničím, a mŕtva? Už ani tak nie.
Až teraz, po takmer polroku, dostal rozkaz:
„Hanzi, zapriahaj! Pôjdeš do mesta a privezieš vdovu s chlapcom. Vdovu po Jákobovi Raubnerovi. So všetkým čo má, lepšie povedané - nemá toho veľa. Vraj iba pár kusov nábytku a zvyšky domácnosti. V meste sa rabovalo. Zopár židovských krámikov, medzi inými aj Raubnerovu galantérku.“  
Udalosť samozrejme že nezostala za múrmi mestečka. Nebola jedinou, a veruže ani  poslednou. Jedni iba horeli spravodlivým hnevom, iní  čušali netušiac, kde a aká je pravda.
„Bože milostivý, čo je to za dobu, keď…,“ farár Michal Stanko si zhlboka povzdychol a neprestal krútiť hlavou na znak absolútneho nepochopenia, úžasu i jemu príznačnému spravodlivému hnevu. Lebo farár Michal Stanko sa hneval iba spravodlivým hnevom.
„Daj na nich pozor! Ponáhľaj sa, aby ste prišli za dňa,“ dobromyseľne radil kňaz.
Paholok vtiahol hlavu medzi plecia a zahundral:
„Ako poviete, pán farár!“ Bol jún, brieždilo sa po štvrtej, ale  všetko nasvedčovalo tomu, že práve v tento deň slnko páliť nebude.
„Nič to,“ pomyslel si Hanzi.
„Pod mrakom sa pôjde lepšie,“ a poslúchol. Skoro, veľmi skoro ráno, ešte takmer za tmy vyrazil.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}

Čítať 1659 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.