sobota, 08 január 2011 10:11

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 5. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

5. časť.
      Jar bola vtedy akási sychravá, nie a nie sa otepliť. Maličká Karolína plakala v jediných perinách, ktoré Stankovci mali. Zúfalstvo a bezmocnosť sa dala krájať. Bolo jej plný dom. Vyhúknutého, chudorľavého Michala v opačnom kúte ich jedinej izby lomcovala zimnica. Sedel učupený v kúte pri chladnúcej peci. Celé noci kašľal do starého vlniaka. Všetci vedeli, že do učenia ku  šustrovi nepôjde. Nevládal.
       „Treba mu doktora! Babské lieky už nepomáhajú,“  usúdil otec a  zapriahol. Aspoň žeby mal čisté svedomie. Zaplatí posledným čo mali, a

potom poručeno Pánu Bohu. Hrkotali na starom rebriniaku po zablatenej hradskej až do tretej dediny.
       „Dajte sa mu v prvom rade poriadne najesť, chýba mu zdravá strava a čerstvý vzduch,“ zahrmel nevľúdny tučný doktor spoza ošúchaného stola. Ani len nevstal, ani zblízka nepozrel. Iba nervózne hundral.
       „Tak  sa mi vidí, že ste prišli neskoro. Ja mu už pomôcť nepomôžem. Aspoň sa modlite, aby chlapča dlho netrpelo,“ a dal otcovi akýsi biely prášok proti horúčke. Nebolo ho veľa, možno na dvakrát. Veď napokon, načo?! Vyšli von. Iba sa tak triasli. Chlapec zimnicou a otec bezmocnosťou.
       „Skúste ešte zájsť k židovi..., dobre vám radím,“ potľapkala zúfalého otca po chrbte akási zvláštna telnatá panička práve vtedy, keď, načisto zúfalý, vykladal na voz slabulinkého Michala. Žena mala na sebe mestské oblečenie. Ošúchané, veruže nie najčistejšie, ale mestské. A v rukavičkách. Bez prstov. S lacnou kabelkou neurčitej matérie prehodenou cez predlaktie ľavej ruky, v druhej obrovský papundeklový kufor. Poriadne ťažký. Pri tej jej predstieranej elegancii ho načisto netrebne a vôbec nie spôsobne takmer ťahala za sebou. Alebo žeby to ťažké  kufrisko vláčilo ju...?!  Do dedinského prostredia nepasovala.
       „Jasné, priekupníčka,“ pomyslel si otec. „Tá už tomu len rozumie...,“ polohlasne zadudral, ale napokon ju predsa len  poslúchol.  Bez dlhého uvažovania zamierili do blízkeho mestečka. Nepoháňala ho nádej. Iba snaha spraviť pre chudáčika syna to posledné. Bez viery v zázraky.
       Lekára Emanuela Löwiho nebolo ťažké nájsť. Kto by už len v malom mestečku nepoznal vysokánskeho poľského žida, ktorý akoby odjakživa nerobil nič inšie, iba liečil miestnu chudobu. Chudobu liečil a chudobným zostal. V tmavom byte, ktorý slúžil i za ordináciu, robil všetko. Vlastne, čo všetko?! Veď iba liečil tých, ktorí v neho vkladali poslednú úfnosť. Lebo imanie nemal, ak práve nie je majetkom tá najlepšia povesť, ktorá sa dávno a veľmi rýchlo rozniesla nielen po meste, ale i po celom širokom okolí. S málokým viedol rozhovory. Začínali i končili radou a naordinovanou medicínou. Vo väčšine prípadov všetko grátis. Aj Michalovi Stankovi a jeho už malomyseľnému  otcovi iba zahundral:
       „... Ty mi to raz vrátiš, chlapče,“ zamrmlal. Potom vstal, a že ich vyprevadí. Zatváril sa akoby bol jasnovidcom, no  pravdepodobne ani on sám netušil kedy a ako. Ba ktovie či sa v tej svojej veľkej duši zaslúženou odplatou niekedy zaoberal?! Nebolo času. Zúfalých neborákov pred dverami doktora Löwiho bolo vždy neúrekom.
       Emanuel Löwi. Do mestečka prišiel pred mnohými rokmi a iba on sám vedel odkiaľ. Priviedol si mladú a krásnu Rivku i ešte drobučkého Daniela. Vari ešte v perinke. Mladý, celkom neznámy doktor a v cudzom meste?! Málokto mu dôveroval. Dvere skromnej ošetrovne, ktorú zariadil v jednej z izieb ich neveľmi slnečného  bytu, sa nesmelo otvárali trasľavými rukami nemajetných. Je pravdou, tých pribúdalo. Neúrekom. Najmä vtedy, keď sa krajom, mesto nevynímajúc, preháňali nákazy jedna za druhou. Pomáhal ako vládal, staral sa, ako kázalo svedomie. A  to odvoľakadiaľ, z toho veľkého, hranatého a vôbec nie pekného tela, ...alebo žeby z tej jeho pridobrej, ušľachtilej duše - dávalo povely: zachraňovať, pomáhať za každú cenu! Zachránených pribúdalo, imania pomenej. Teda, okrem tej dobrej povesti..., ak by  dobrá povesť imaním skutočne bola  bývala!
       V tmavom byte Emanuela Löwiho ešte potemnelo. V jedno predjarné ráno, keď hrozba nákazy už našťastie ustupovala, poslednýkrát vydýchla jeho krásna Rivka. O dva dni po nej aj maličký Daniel. Zvyšky neduhov, ktoré spolu s veľkou nádejou na vyliečenie prinášali neboráci zo širokého ďalekého okolia, zostali v ich skromnom  príbytku. Morová nákaza zabila i Löwiho poklady. Nevedel im pomôcť.
        Tak ako kázali obyčaje ich vierovyznania, zabalil dve milované telá do plátenných plachiet a pochoval v najpokojnejšom kúte miestneho židovského cmitera.
       Ťažoba bezmocnosti zápasila s neopísateľným a nevysvetliteľným previnením. Dom zostal plný smútku.
       Löwi sa ocitol celkom sám. Iba so svojou chudobou, so svojím svedomím a ešte väčším úsilím pomáhať. Aspoň iným...!

       Jedno bolo isté, chorľavý chlapec  si mrmlanie židovského lekára veľmi dobre zapamätal.
       „Chodieval som k nemu často. A rád!“ S láskou i patričnou úctou v hlase, i v pohľade skonštatoval farár Michal Stanko. „Týždne, mesiace zvláštnej liečby. A viete, že ma uzdravil? Nikdy zo mňa nebol neviemaký chlap, ale bol som zdravý,“ hovoril to tak presvedčivo, akoby chcel všetkých vo farskej hosťovskej izbe presvedčiť o nepopierateľných zásluhách lekára. Na radosť Michalovho otca a na jeho obrovskú vôľu čo najskôr poslať chlapca k šustrovi do učenia, Emanuel Löwi, vysokánsky, kostnatý poľský žid s nebovomodrými, vyblednutými očami a riedkou  ryšavou šticou, s plachosťou dieťaťa vyriekol jediné:
       „Žiadne remeslo! Pôjde do škôl!“  Povedal rozhodne.
       „Tak, ako by bol do škôl išiel môj syn Daniel...,“  to si už ale iba pomyslel.
       Stalo sa! Starnúci samotársky židovský doktor poslal do škôl kresťanského chlapca.

       Paulo. Človečia, či vlastne ešte len detská karikatúra, ktorá  nevyvolávala  úsmev, skôr poľutovanie. Jeho návraty domov, ba či možno nazvať domovom spustnutý domec, z ktorého sa dymilo naozaj málokedy, bývali zvláštne. Niekedy dennodenne takmer po tme, inokedy ledva sa vlečúc, nadránom. Z kúpeľov do dediny bolo najviac päť kilometrov, ustatému ešte ani nie mládenčekovi i to stačilo. Do svojho nehostinného domova vliekol chudorľavé tielko, aby sa aspoň prevalilo na špinavý slamník. O jedle sa mu mohlo v túžobne očakávanom spánku iba tak snívať. Ak sa mu neušlo v kúpeľoch v niektorej z kuchýň liečebných domov, istota  núteného pôstu bola zaručená. Boleli ho chudé ramená končiace, na dieťa neprirodzenými, neprimeranými dlaňami veľkými ako lopaty. Bolel ho celý krk i chrbát, predčasne ohýbaný pod ťarchou vlhkého, ba mokrého nákladu. Veľké plechové taniere plné mazľavého čierneho bahna vláčil ako živá príšera pomedzi pavilóniky liečebných domov. Zo vzácneho bahna kvapkala teplá voda a cícerkami zatekala Paulovi takmer pod kožu. Bahno mu ťažobou smrdelo a ani vedomie, že čierna mazľavina dopomáha ku zdraviu, nepresvedčili nedospelého neboráka.
       „Komu ku zdraviu, komu nie...,“ hovorieval poväčšine sám pre seba.
       „Zbytočne sa ponáhľaš,“ uštipačne pokrikovala za Paulom dolná suseda práve vtedy, keď ustatý chlapec už-už míňal jej bráničku. „Mater ti práve odviezli pánkovia z mesta. A veruže, veselí pánkovia...!“ Zachechtala sa  ponad plot. „Už je to len za matku, čo dieťaťu ani najesť nedá, ba ani nevie kde sa jej chlapec túla,“ kričala viacmenej posmešne, aby počul nielen Paulo, ale aby začuli aspoň do druhého, tretieho dvora.
       „Kde by som sa túlal. Iba v kúpeľoch. Vláčim bahno, veď predsa viete, že treba zarobiť, aby sme tu vyžili,“ vykoktal Paulo nielen na vysvetlenie svojich akože túlačiek, ale i na nepriame ospravedlnenie matky, ktorá od prvej chvíle svojím svojráznym životom poburovala celú dedinu. Jej počínanie nemohol prehliadnuť, či poodpúšťať nik, okrem jej syna.  Paulo za každú cenu hľadal dôvody matkinho počínania a zo zlej, nezodpovednej matere, ako ju hodnotilo ich okolie,   v jeho očiach zostávala v prvom rade jeho mamou! 
       Róza Talbert a honosné spoločnosti užívajúcich si kúpeľníkov..., začínali v sladkom likérovom opojení, ktoré prechádzalo stavmi jedinečnosti, úžasných nezabudnuteľných dobrodružstiev, ba i chvíľkových milostných avantúr. A  končili? Spravidla zúfalstvom, opovrhnutím a krutým vytriezvením. Nestačila jedna, druhá skúsenosť – všetko sa opakovalo mnoho, mnohokrát, až sa napokon ich život skladal z matkiných ľahkomyseľných a nahlas nevysvetľovaných jeden i viacdňových, či skôr nočných pobytov v  spoločnosti oddychujúcich a najmä užívajúcich si kúpeľných hostí a  Paulovej driny. Jednoducho: matka hýrila, Paulo - ešte predsa len dieťa - dennodenne nakladal plné plechové taniere bahna, aby ich potom na hlave, pridŕžajúc ich hoci detskými, tými rukami veľkými ako lopaty, vláčil tam, kde bahno zaručovalo zdravie. Matka priotrávená cigaretovým dymom, alkoholmi všetkého možného druhu i bujarou zábavou, ktorú neraz nadránom privážali na bričke až do dediny, pred dom, padala nielen únavou, ale i vytriezvením, ktoré jej ukázalo pravú tvár života, ktorý žili.
       Chlapec, pokiaľ bol doma, vtieral sa jej svojskou úslužnosťou. Nemohla si to nevšimnúť. Nemotornú chlapčenskú lásku prejavoval naozaj osobite. Nebolo pre neho nič nemožné. Ešte doteraz vždy sa postaral o smradľavé, ušpinené a i mľandravé telo veruže ešte mladej  ženy, ktoré bola jeho matkou. Tá sa mnohokrát zmohla iba na zachrípnuté vrieskanie, ktoré malo byť jedným z mála prejavov rodičovskej výchovy:
       „Paulo, nech ťa nevidím vstúpiť do židovkinho domu! Aj s tým jej chlapčiskom si daj pokoj. Nás tak učili – židia, to je háveď. Pochytajú cudzie deti, potom ich podrežú a pijú ich krv...! Ďaleko od nich; najlepšie by bolo, keby odtiaľto zmizli. Preč s nimi!“ 
       Paulo nerozumel, ale ani sa nezamýšľal. Vídaval peknú, ba podľa neho krásnu frau Evu  Raubner, ako v tmavých bodkovaných šatách sedí na Hanziho voze a okolo pliec objíma svojho malého syna Johana. Nič krvilačného sa mu na tej žene nezdalo. Práve naopak. Johanova mama bola pôvabná, hoci neustále smutná. Johanova matka bola láskavá, bola starostlivá, a bola stále doma..., so svojím synom.
       Lenže tá jeho, Paulova, bola mu raz povedala, čo povedala: „... zberba, chamrať, pohroma!“ A čo raz tvrdila jeho mama, to bolo sväté. A bolo po obdive.
(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová-Faklová

{jcomments on}

Čítať 2589 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!