Vytlačiť túto stránku
štvrtok, 23 december 2010 20:03

Mamele Daniely Hroncovej-Faklovej sa objavuje na webstránke Maj Gemer v dvadsiatich pokračovaniach

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Od dnes na stránke Maj Gemer budeme spoločne sledovať udalosti opísané v literárnej práci PhDr. Daniely Hroncovej – Faklovej pod názvom MAMELE. Autorka sa už na stránke Maj Gemer predstavila krátkou poviedkou, opisujúcou udalosť z jej detstva prežitého v rodnej Ratkovej. Mala krátky názov NEDEĽA, ale veľkú odozvu. S potešením som preto prijal návrh autorky oboznámiť našich návštevníkov s jej čerstvou prácou majúcou taktiež krátky názov - Mamele. Ako sa mi autorka zdôverila,  námet  na  knihu nevyhľadávala,  námet  si  našiel  ju.  A  ako to  teda na začiatku bolo? Keď začali deportácie židov z  východného  Slovenska,  starí  rodičia autorky  žijúci  v  Prešove 

zachránili  dvoch židovských mladých mužov  –  zlatníckych učňov. Autorkin starý otec Ondrej Maradík bol policajný úradník a  toto ho určitý čas „ochránilo“ pred domovými prehliadkami. Po čase mladých mužov Maradíkovci skryli na  iné miesto, a tak   sa mladých mužov podarilo zachrániť. Záchranca však skončil v koncentračnom  tábore Belsen-Bergen, kde na úplnom prahu mieru, v apríli 1945 zahynul  od  vysilenia.  Stopy  po  mladých mužoch sa stratili kdesi v Izraeli, neskôr sa jeden z nich usadil v USA, druhý – Ján Kohol – sa dostal až do Brazílie a odtiaľ začal písať listy do svojej rodnej vlasti. V jednom z nich opísal časť svojho životného príbehu –  niekedy  z  dvadsiatych  rokov  minulého storočia. Jeho životný príbeh je úzko spätý s mamele – čo v jazyku jidiš znamená mamička. 
V  liste  bolo  o  tom  napísané  pár  riadkov, ale autorku  to zaujalo  tak, že sa  rozhodla okolnosti preskúmať podrobnejšie. Dala si dohromady aj historické, národnostné a náboženské okolnosti či súvislosti a začal v nej príbeh "kvasiť", až z toho vznikla novela Mamele. Je to dojímavý skutočný príbeh, v ktorom stoja oproti sebe dva svety: kresťanský a židovský. Odohral sa v roku 1923 v dedinke Chmelnica (bývalý Hobgárd) na severovýchode Slovenska.
S udalosťami opísanými Danielou Hroncovou – Faklovou sa budeme stretávať vo vyše 20 pokračovaniach. Verím, že si ich prečítate pozorne všetky. Dnes preto začíname s uverejnením prvej časti knihy Mamele.

Daniela Faklová – Hroncová:

                      M A M E L E

Motto:

Neboj sa, veď som s tebou,
                                   neobzeraj sa,
veď ja som tvoj Boh,  
                                posilním ťa
a určite ti pomôžem,
veď ťa podopieram spravodlivou pravicou. 

Hľa,  zahanbia sa a na posmech vyjdú všetci,
čo sa zlostia na teba
a v ničotu  sa obrátia
a zahynú tí, čo majú s tebou spor.
Budeš ich hľadať, ale nenájdeš tých,
čo sa s tebou hádajú,
v ničotu a márnosť sa premenia tí, čo broja proti tebe.

Ja som Hospodin, tvoj Boh,
ktorý ťa drží za pravicu a hovorí ti:
Neboj sa, ja ti pomáham.

                                                           (Izaiáš, 41, 10 -13)

Dedikácia:
Môjmu, mnou už nepoznanému, starému otcovi Ondrejovi Maradíkovi, ktorý v nemeckom koncentračnom tábore nedobrovoľne skončil svoj štyridsaťsedemročný život aj  preto, aby hrdina tohto príbehu, Johan  – a nielen on – mohol žiť.
(Danina, vnučka)

1. časť

Namiesto prológu

            Cintorín driemkal, či dokonca spal, ... v tej úmornej horúčave letného dňa. Iba dlhé steblá čerstvej, vyhúknutej trávy akoby sa hojdali v bokoch. To ich pokúšal slabulinký vlažný vánok, ktorý z prvej väčšej júlovej páľavy napokon vykúzlil celkom svieže odpoludnie.             
           Ťažká železná brána nepríjemne vrzla. Neviditeľným tlakom, ktorý prichádzal  vonkajšieho sveta, sa kus po kuse otvárala a čoraz viac škripotala. V istej polohe zastala a zároveň stíchla. Cez odchýlené dvere do cintorína nazrel muž. Vysoký, šľachovito mocný,
s bujnými vlasmi sčesanými dozadu. Napriek vzpriamenému držaniu tela i rozhodným pohybom bolo jasné, že už má svoj vek. Ešte raz zatlačil do masívnej, priam umelecky tvarovanej železnej kľučky a brána zase trošičku povolila. Pomalým pohybom ju viac a viac otváral, pridŕžajúc sa ťažkopádneho kovu, ktorý akonáhle muž vošiel,  ťarchou vlastnej váhy a mohutnosťou rozmeru zatváral okružie ticha i pietneho pokoja, chrániac ho pred ostatným, ešte živým svetom.
           Porozhliadol sa a bez dlhého uvažovania zabočil na prvú vyšliapanú cestičku, ktorá  sa ledva- ledva v náznakoch hadila pomedzi staré zanedbané hroby. Keď sa zastavil, pri nohách mu čupeli pováľané a machom obrastené náhrobné kamene a spráchnivené drevené kríže. Poniektoré akoby mali dlhé korene. Pribúdajúci čas, jedni i druhé, vťahoval do hĺbky zeme. Bujnejúca tráva všetko spoľahlivo kryla.
          Pokojný pohľad mužových očú blúdil po roztrúsených pomníkoch. Sem-tam urobil krok vo vysokej tráve a keď sa občas sklonil, veľkými mocnými rukami sa natiahol za  najbližšími kameňmi. Ohmatával, netrpezlivými trasľavými prstami akoby kriesil čo i len mená známych, neznámych, v póroch kameňa ošuchoval dobre zakorenený mach. Keď sa doslova prebrodil až ku cintorínskemu múru, pri druhom pomníku skraja znenazdania zastal. Meno bolo sotva viditeľné. Nervózne, s nepochybným napätím v celom tele, odkmasol hustý chumáč sviežej, šťavnatej trávy a nedočkavo drel drsný pórovitý kameň dovtedy, kým písmená nenadobudli zreteľnejší tvar a obrysy.
Michal Stanko,“ vyslovil potichu a váhavo. V okamihu si však bol istý: rozmliaždený trávnatý otep bezmyšlienkovite zahodil a zelené stopy v drsnom povrchu  kameňa poutieral čistou bielou vreckovkou. Potom ju -  vyzerala, že matériou bola hádam aj hodvábna – dokrkvanú, potrhanú a špinavozelenú natlačil do vrecka svetlých letných nohavíc, ktoré - na miestne pomery - mali nevídanú kvalitu.
           Celý bol biely. Vlasy, fajnová košeľa, plátenné nohavice... Iba obličaj sa mu začervenal napätím, alebo žeby horel vzrušením...?!
            Placho rozpačitý, ale najvnútornejším vnútrom ticho uzmierený, pomalým pohybom zosúval dlhé telo do vysokých stebiel. Mocný chrbát a neskôr i  temeno hlavy oprel o náhrobný kameň. Dýchal priam nečujne, ale srdce poriadne trepotalo. A v očiach? Pocítil čosi  slané a horúce, a tak rýchlo privrel viečka. Zafúľané veľké dlane pritlačil na rozhorúčenú tvár.

           „Mamele...,“  s hlbokým výdychom zašepkal do veľkých stareckých dlaní.
           Do jeho vyše osemdesiatročnej duše spadol pokoj.
           Rovno z  bezoblačného hobgárdskeho neba.

Mamele

           ten deň sa slnku svietiť nechcelo. Ako na just!  Iba čo poslalo denné svetlo, ktoré iba z povinnosti zalialo štvorcové námestie navidomoči mĺkveho mestečka.
            Mestečká zvyknú onemieť. Obyčajne po tom, ako nimi zalomcujú udalosti. Spravidla ťaživé, skľučujúce. Potom - po takom, či onakom  virvare - odrazu  zostane pokoj. Nenormálne ticho, v ktorom  počuť vari i svedomie. Hej, veru. Práve ono by malo dostať šancu spamätať sa.
            Pred meštianskym domom na rohu driemal konský záprah. Žiadna pánska drožka, iba čosi lepšie ako dedinský voz. Pohoniča nebolo a trpezlivé zvieratá poslušne niesli ťarchu svojho večného záprahu. Sem-tam zaerdžali a hustými chvostmi odháňali množstvá bezočivých, dotieravých múch. Tie v okamihu akoby na povel vzlietli, ale po chvíľke chaotického poletovania znovu zosadli na mocné konské chrbty. Priťahoval ich pach veľkých zvieracích tiel, ktoré čakali na známy povel svojho pána. Onedlho sa pohnú, aby donekonečna ťahali naložený voz.
            Zo skríň, ktoré ešte nedávno vlastnili, zostala tá menšia a dve stoličky zatlačené  jedna do druhej. Vykrútenými nohami hrozili nebu…, malý štvorcový stôl a ešte dva-tri kusy nevyhnutného nábytku, tučný batoh s perinou a menší so šatstvom. V pletenom koši nedokonalo zabalené zvyšky kuchynskej výbavy. To bolo všetko. Ukážka nemajetnej domácnosti, z ktorej tá väčšia časť padla za obeť.
            Herta držala chlapca tuho za ruku. Pokiaľ nevyšli na chodník ku vozu, neprehovorila. Od rána tíško fňukala a čím viac sa blížil čas odchodu, tým bola málovravnejšia. Hrôza, ktorá ňou ešte pred pár hodinami lomcovala sa s pribúdajúcimi hodinami zvláštne vytratila. Predsa len, obava bola už našťastie iba minulosťou. Ďalší nepokoj vyzeral vari  zbytočný. Z malého obchodu na rohu námestia totižto nezostalo celkom nič. Nič, čo by pripomínalo pestrosť sortimentu, úslužnosť majiteľky, či spokojnosť kupujúcich. 
„Johanku,“  jej reč od prvého nádychu a prvej slabiky mala intonáciu tamojšieho nárečia.
„Nezabudni že na mňa!“ to bolo jediné čo sa jej vydralo zo stiahnutého hrdla. A odŕhala, aby potlačila plač. I to až dovtedy, kým nezbadala krivkajúceho pohoniča. Ten ľahostajne prešiel popri koníkoch, jedného i druhého majetnícky potľapkal po širokom zadku, a ľahostajne prestupoval pri voze.         
           Stáli vedľa seba bez pohnutia: stará dobrá Herta oblečená vo svojej šedivej garderóbe sedliačky a Johan,  čosi viac  ako desaťročný, vyobliekaný v tom najlepšom čo im zostalo. A  zvýšilo sa toho, veruže, veľmi málo. Chlapca si pritúlila na svoju prepadnutú hruď, ktorá sa jej triasla rozrušením. Aj ruky sa chveli vážnosťou nekompromisného okamžiku. O to láskavejšie pohládzala Johanovu hlavu a vyzeralo to tak, že napriek slovám rozlúčky ho z istoty toho jej sveta nikdy nepustí.
           Kočiš chlapca priam vytrhol z Hertinho tuhého zovretia. Johan prekvapením z náhlej zmeny iba vytreštil oči, vyľakane naprázdno preglgol, hláska však nevydal. Chlap ho chmatol popod pazuchy a dieťa  sa ani nenazdalo  a už   sedelo na veľkom batohu hneď vedľa dreveného kozlíka, na ktorom sa práve uvelebil veľký krívajúci chlapina. Miesto pri kočišovi čakalo na chlapcovu matku.
            Z domu vyšla posledná. Zahaľoval ju smútok od hlavy až po päty. Skľúčený bol ešte i pohľad sivých, akoby predčasne vyblednutých očí. V ich  výraze sa miešal strach so zármutkom. Zronenou ju navyše robili i ľahulinké čierne šaty s úzkym bielym golierom, ktorý lemovala tmavá hodvábna stužka. Na nohách mala čierne jemné pančuchy, obuté kožené topánky s remienkami cez priehlavok a veľkou ozdobnou kovovou prackou na boku. Vysoká, štíhla, ba až vychudnutá a – zronená. Pred domom sa vystrašene porozhliadala napravo i naľavo. Pohľad sa jej upokojil a priam zmäkol iba vtedy, keď očami zastala na uplakanej starej Herte, ktorá ešte stále smutne, či aj ustarostene stála pri naloženom voze. Zvráskavené chudé ruky stareny sa jej viditeľne triasli, keď dieťa – a teraz už naozaj naposledy – načahujúc sa za ním do voza, láskala.
„Zbohom Herta, a ďakujem. Za Johana, za seba, i za Jákoba.“  Ženy sa objali. Viac nepovedali ani jediného  slova. Kto by však vedel čítať v očiach zaliatych poslednou slzou, prečítal by.
           Vtedy kone zaerdžali a nervózne mykli celým nákladom.
          „Mamele!“ vykríkol chlapec a už-už vstával z batoha. Kočiš duchaprítomne potiahol i pridržal opraty a druhou rukou Johana vtisol na miesto, kde  ho už bol ako-tak usadil. Potom podal ruku žene. Tá mu vystrela tú svoju, vychudnutú, ktorá sa doslova stratila v ťažkej labe pohoniča. Potom sa ľahučko odrazila  od chodníka a ani sa nestačila spamätať a zaraz sedela vedľa kočiša. Na kolenách jej ležala drobná kabelka z mäkučkej kože a veľký neznámy predmet nepravidelného tvaru zakrútený do bieleho plátenného obrusa. Pod bradou si pridŕžala popolavý šifónový šál, ktorý si pred cestou prehodila cez husté čierne vlasy. Padal jej na plecia, ba fajnovosťou materiálu sa skĺzol až na chrbát. Prikryl ju – a popravde, nepasovala mu iná farba ako práve tá  šedivá  - akoby doslova zahaľoval jej doterajší život. Na  svoj ostatný príbytok v rade mestských domov tunajšieho námestíčka, na rozbité dvere kývajúce sa iba na jednom pánte, na doskami pozatĺkaný výklad, do ktorého tak či tak bude fučať, ba ani na starú Hertu sa mladá žena ani len nepozrela. Máličko sa pootočila a ticho, ale odhodlane ponad plece prehovorila:
„Neboj sa, Johanko, veď som s tebou. Stále budem s tebou. Všade. Všade budeme spolu,“ dokončila viac-menej pre seba. Potom, akoby sa spamätala, celkom iným tónom hlasu zavelila: „Hanzi, môžeme ísť!“
            Drevený kozlík, na ktorom sedela vedľa Hanziho – lebo takto pohoniča volali a napokon i poznali v širokom, ďalekom okolí -  hádam nemohol byť ani tvrdší. Meravo vystretá, ale bez akýchkoľvek známok vnútorného napätia, či nebodaj, smútku - vôbec sa nenamáhala sledovať čas, ktorý ich vo voze zapriahnutom v obyčajnom konskom záprahu, vzďaľoval od mestečka. Kto by sa už len staral o čas?! Minulý najradšej zabudnúť, a o budúcom nerozmýšľať. V okolnostiach, ktorým sa jednoducho museli prispôsobovať, bol najdôležitejší akurát tak okamih.
           Cesta bola hrboľatá a letnými dňami bez dažďa, prašná. Najskôr opúšťala posledné mestské domy s  dielňami remeselníkov a obchodíkmi veľkými ako dve dlane. Ku kraju mestečka minula poslednú krčmu nosatého žida Nátana a potom hradská zmizla medzi nepokosenými lúkami. Tým nebolo konca kraja. Začínali v zaprášených priekopách vedľa cesty, ktorú každoročne vymyli letné lejaky a končili ktohovie kde. Hrbaté polianky sa namáhavo driapali až ku hrubým kmeňom obrovských smrekov. No a tie  stromiská? Nebodaj rástli a rástli priam do nebies. Ale to už v skutočnosti bola hora, ktorá žila iný život, a s cestou, vzďaľujúcim sa mestečkom, či s hrkotajúcim  zvláštnym záprahom na ceste nemala nič spoločné.        
           Tma. Tma? Nie, iba som zavrela oči. Poriadne tuho pritlačené viečka..., až ma zaboleli. Bude žiaduce podržať ich v pevnom zovretí, aby sa,  nedajbože, nerozlepili.
           Niekoľko okamihov  prázdneho nekonečna, z ktorého  sa mi začínajú vynárať bezpočetné pestrofarebné sklíčka a emaily gombičiek všemožných tvarov a veľkostí. Vyskakujú z nekonečného množstva drevených zásuviek s bielymi porcelánovými úchytkami, ktoré v jedinečnej, dokonalej pravidelnosti vytvárajú veľký  regál pozdĺž celej steny môjho útulného obchodu.
           
Gombíky, špendlíky, ihly, cverny, pamuky, vlna i priadze..., starostlivo poukladané pradená prvotriednej akosti a nevídaných farieb, stužky i mašle rozmanitých vzorov, úzke,  širšie, aj tie najširšie pentle, parádne šnúrky, čipky, ozdobné  vitráže z plátna,  predkreslené krajinky, aj romantické zátišia, ktoré sa iba  veľmi slabo -  celkom nesmelo -  črtajú na plátnach a panamách budúcich obrázkov. Iba v predstavách a pamäti, celkom navrchu môjho vedomia, každopádne však vo svojej prapôvodnej nádhernej pestrosti, defilujú už iba za mojimi zavretými viečkami. Všetko toto – až na  neuverenie - vypovedalo poslušnosť  môjmu precíznemu poriadku .
          
Zvonček nad sklenenými dverami obchodu mi v ušiach  zvoní, vycengúva…
           Posledný raz.
           Veziem sa...,  a odvážam zvyšky môjho sveta. Ale iba toľké, čo sa ľahko zmestia na jeden obyčajný dedinský voz.

24.december 2010
(Pokračovanie)

{jcomments on}

Čítať 2793 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:26