Hlasy neutíchali. Ozývali sa stále v nepravidelných intervaloch. K nim sa pridali nové zvuky: kovový cvengot, nárazy, štrkotanie. Mlynár nedýchal. Pritláčal tvár tuhšie k oknu. Líca mu zbeleli, prsty zaseknuté do rámov stŕpli vo vzrušenom očakávaní.
Tmu preťal lúč lampy ako čerstvá vráska. V jeho záblesku, zachytenom na zlomok sekundy, spoznal starý mlynár hostí, čo sa motali okolo mlyna, hundrali, štrkotali a rachotili kovovými taniermi, ktoré vyberali z debien a ukladali pozdĺž potoka, kde bol brod.
Hádam to bol ten lúč svetla, čo rozsvietil poznanie v mysli starého. Myšlienky cválali, hnali sa ako divé žrebce, narážali jedna o druhú krížili sa a vybuchovali nemým zmyslom. V jasnom, oslnivom výbuchu poznania na pozadí vedomia rozsvietila sa biela obálka s úradným tlačivom, podľa ktorého Jano, jeho jediný syn, padol hrdinskou smrťou v boji proti židoboľševizmu na východnom fronte. Obálka svietila do tmy a starý vedel, kto sú temné postavy, motajúce sa okolo jeho mlyna, kto sú tí hostia, čo tu chcú, čo robia, a nebolo ťažké domyslieť si, na čo sa chystajú. Medzitým hlasy zamreli, odišli so svojimi majiteľmi, bodaj sa už viac nikdy nevrátili. Veď tu nemajú čo hľadať, psi prašiví. Starý zhlboka dýcha, čelo mu rosia kvapky potu, trasie sa na celom tele. Preberá sa z polosna, čo ho opantal , keď prišla biela obálka. Vtedy zavrel zrešetené dvere, sadol si za stôl, položil šedivú hlavu do mozoľnatých dlaní a sedel...
Ale teraz, vláda sa mu vracia do roztrasených nôh, telo nadobúda silu a svaly istotu. Starý ožíva, ožíva hroznou nenávisťou k špinavozeleným uniformám, k čiernej reverende a rozškľabeným ústam, plným Boha a národa, ktorým sprvu uveril a ktoré potom zabili jeho syna, čo zabili aj jeho dušu v starom zrobenom tele.
A starý už vie, čo treba urobiť. Už to vie naisto. Chytá lampáš a zapaľuje v ňom sviecu. O chvíľu začne svitať Tak rýchlo!
Vychádza na dvor, mieri k potoku. Posvieti, prstami ohmatá rozorvaný breh, opatrne, veď ide o život – odhrabáva, odkrýva povrchné maskovanie, vyberá kovové taniere, dychčiac námahou a vzrušením, odnáša ich do opustenej mlynice. Tak. Už neublížite nikomu. Tu ticho ležte! Nahlas hundre, aby prehlušil napätie. Znovu a znovu sa vracia k potoku. Horúčkovito hľadá. Aha, ešte jedna! Poď, potvora, poď, aby ťa porantalo!
Dnes už nik nezistí, prečo sa vtedy nepozvaní hostia vrátili späť k mlynu. Jedno, že sa vrátili, je však isté. Isté je aj, že nadránom, keď sa zabeleli nad obzorom prvé zore a na hranici chotára zarachotili ruské tanky a autá, ležal starý mlynár pri brode povyše náhona. Ležal, hornú časť tela mu obmývala kalná voda z topiaceho sa snehu, a už nežil. Život mu ušiel z prestrelenej hrude dolu potokom.
Tak ho aj našli. Pochovali ho spolu s dvomi ruskými vojakmi, čo ich doviezli strašne dorantaných zo susednej dediny.
Starého mlynára pochoval hrobár. Poslednú mínu mútna voda, práve tam, kde našli starého. Kým sa voda vyčistila od kalu a bahna, mínu prikryli drobné kamienky a zrnká piesku.
Tam driemala ako sýta šelma a čakala....
Oooooooooo
Pri starom mlyne, obklopenom húšťavou ovocných stromov a smutných vŕb, sa odjakživa hrávali chlapci. Vábila ich atmosféra tohto miesta, zaváňajúca trocha dobrodružstvom, trocha tajomstvom. Starý mlynár bol už dávno mŕtvy, mlyn opustený, lebo mladý mlynár Jano sa nevrátil z východného frontu, a tak mlyn pustol, chradol, pomaly sa rozpadával. Jedinými jeho obyvateľmi boli veľké potkany, ktoré sa s pišťaním rozutekali do dier, len čo počuli podozrivý zvuk.
A tak si dedinskí chlapci opustený mlyn privlastnili. Dovnútra sa vkrádali cez dieru pri hriadeli obrovského mlynského kolesa, ktoré smutne stálo, obrastalo machom a hnilo. Pod ním, v hustej, zapáchajúcej vode, plnej zelených rias, smutne kŕkali veľké žaby.
Vo vnútri všetko ostalo tak, ako to nechal starý, nebohý mlynár. Zariadenie – ešte použiteľné – stálo zahalené do obrovských pavučinových sietí, ktoré sa zdali byť pospletané z neuveriteľne hrubých vláken, lebo na ne nasadal jemný múčny prach. Po zemi sa povaľovalo staré haraburdie, v ktorom sa chlapci s obľubou hrabali. A keď ich už omrzelo zakrádať sa po tajomných zákutiach v mlyne, hrávali sa pri brode povyše náhona.. Zbierali biele žabice a hádzali ich po hladine vody, púšťali drevené halúzky a triesky , ktoré sa v ich fantázii menili na zaoceánske parníky, bojové torpédoborce a krížniky. Tak to bolo aj v onen slnečný a teplý deň.
Slnko pripekalo už dlhšiu dobu, voda v potoku klesla, dno vystrčilo spod hladiny svoju tvár, posiatu bielymi okruhliakmi a drobným štrkom. V malej, teplej vode čľapotali chlapci bosými nohami.
- Fagani, vodu vychlípali ryby a šli sa opaľovať, - vrieskal Ondrej a plieskal nohami v teplej mláke vedľa hlavného prúdu.
- Bojová flotila nemôže vyplávať.
- Ale, čoby, len sa musí tej vody trocha nazháňať, - s vážnymi tvárami sa radili starší Dušan a Mišo. Len Lacko stál neďaleko a vŕbovým prútom dráždil malú žabku, ktorej z mláky vytŕčali len vystrašené oči.
Od slov k činom nebolo ďaleko. O chvíľu sa nad náhonom belela hrádza z okrúhleho kamenia, ktoré chlapci naznášali z koryta potoka. Škáry pozapchávali trsmi trávy a hlinou z jeho brehu. Voda sa zakrútila, zažblnkotala a začala napĺňať hrádzu.. Pod ňou sa ukázalo dno, pokryté bahnom a pieskom.
- Ešte jednu navrch a bude to, – povedal Ondrej a hmatkajúc v kalnej vode, hľadal niečo väčšieho, tľapkavejšieho na spevnenie prostriedku hrádze. Ostatní, zabraní do rozhovoru a zodpovednej roboty, si ho veľmi nevšímali.
Odrazu sa Ondrovi ruka skĺzla po niečom hladkom a ploskom.
Odhrabal rukami piesok a bahno, nie, to nie je kameň. Iste to bude nejaký starý lavór, zavlečený búrkou z dediny. Zaťal prsty do výčnelku a ťahá, ťahá... Nad vodou sa objavila horná časť kovového taniera. Jeho povrch matne svietil, pokrývali ho vlisované sústredené kruhy a z prostriedku vyčnieval nejaký výčnelok – akási rúročka. Žiarila matným červenkastým leskom.
- Aha, fagani, čo som našiel – volal Ondrej a chytil nález za držadlá, ktoré vyčnievali na oboch stranách, teperil ho na suché miesto. Chlapci sa zhŕkli okolo Ondreja a prekrikujúc sa hádali, čo to môže byť.
- Nože, skúsme to otvoriť, možno je v tom nejaký poklad – mudroval Mišo a už zháňal vhodný nástroj
- Nie! Ja! Ja som to našiel, ja to otvorím, - volal Ondrej.
Chytil do rúk kameň a dal sa predmet otĺkať po obvode. Plech sa trocha skrivil, ale nepovolil. No ani Ondrej sa nevzdával.
- Dušan, Dušan, - ozvalo sa volanie spoza ohybu cesty, čo sa krútila okolo mlynskej záhrady.
- Och, mama, - preľakol sa Dušan.
- Dušan, obedovať!
Mama sa vynorila spoza zákruty.
- A poďte aj vy, chlapci, aspoň mu bude lepšie chutiť.
Len že chlapci mali inú, zaujímavejšiu robotu, ako upokojovať škŕkajúci žalúdok.
- Poď aspoň ty, Lacko, veď sa len dozvieme, čo je v tom, keď sa vrátime. No nie? - zaprosil Dušan.
- Nedbám, poďme!
Zašli za ohyb cesty.
Odrazu zadunelo.
Mohutná detonácia rozkývala konáre stromov, nebo stemnelo špinavým mrakom. Voda zovrela a vystrekla do výšky, na starom mlyne sa vysypali z rámov zvyšky okenných tabúľ.
Kamene spŕchli, ozvena doznela.
Znova zaspievali vtáci.
Vystrašená, napoly omráčená žena sa rozbehla k potoku.
Na mieste, kde sa predtým hrali chlapci, zívala plytká, široká jama. Na jej okraji dolu tvárou ležal Mišo, spod neho vytekala červená mláka spenenej krvi.
Ondreja po kúskoch pozbierali ľudia z dediny po okolí.
Mišo umrel o tri dni v nemocnici. Pred smrťou sa prebral z bezvedomia a pýtal si kyslého mlieka. Napil sa a skonal.
Boli to posledné obete vojny v dedine. Päť rokov po jej skončení. Chlapcov zabila mína, ktorú starý mlynár nestihol ukryť v mlyne a ktorú prikryl svojím mŕtvym telom povyše brodu.
Chlapcov pochovali po oboch stranách mlynárovho hrobu, do hrobov zasadili biele kríže. Svietia tam dodnes a žalujú... Načo prišli? Čo tu chceli?...
{jcomments on}

































__________________________________________________

noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-