Vytlačiť túto stránku
sobota, 01 september 2012 12:29

Peter Mirvaj: Mína Doporučený

Napísal(a) Peter Mirvaj
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Starý mlynár zodvihol hlavu, ktorú si schovával v mozoľnatých dlaniach. Vstal. Stiahol knôt začadenej petrolejky a pristúpil k oknu. Tma. Hustá čierňava  ako oko studne priľahla okolie. Hlboké ticho rušil iba melodický špľachot vody v mlynskom náhone. Mlynské koleso stálo, stroje odpočívali.
Do ticha sa ozvali pridusené hlasy, tlmené kroky v mäkkom snehu ticho šuchotali, splývali s čľapotom vody.
Mlynár odskočil od okna, prudkým pohybom nervóznych prstov zhasil petrolejku. Tma  vkĺzla oblokom, zaplavila miestnosť ako havranie krídlo.
Popamäti, opatrne nastupujúc na špičky, vrátil  sa mlynár k oknu, nos pritlačil na zamúčenú obločnú tabuľku. Rozšírenými očami snažil sa

preniknúť cez hustú tmu, čo drepela nad krajom.
Hlasy neutíchali. Ozývali sa stále v nepravidelných intervaloch. K nim sa  pridali nové zvuky: kovový cvengot, nárazy, štrkotanie. Mlynár nedýchal. Pritláčal tvár tuhšie k oknu. Líca mu zbeleli, prsty zaseknuté do rámov stŕpli vo vzrušenom očakávaní.
Tmu preťal lúč lampy ako čerstvá vráska. V jeho záblesku, zachytenom na zlomok sekundy, spoznal starý mlynár hostí, čo sa motali okolo mlyna, hundrali, štrkotali a rachotili kovovými taniermi, ktoré vyberali z debien a ukladali pozdĺž potoka, kde bol brod.
Hádam to bol ten lúč svetla, čo rozsvietil poznanie v mysli starého. Myšlienky cválali, hnali sa ako divé žrebce, narážali jedna o druhú krížili sa a vybuchovali nemým zmyslom. V jasnom, oslnivom výbuchu poznania na pozadí vedomia rozsvietila sa biela obálka s úradným tlačivom, podľa ktorého Jano, jeho jediný syn, padol hrdinskou smrťou v boji proti židoboľševizmu na východnom fronte. Obálka svietila do tmy a starý vedel, kto sú  temné postavy, motajúce sa okolo jeho mlyna, kto sú tí hostia, čo tu chcú, čo robia, a nebolo ťažké domyslieť si, na čo sa chystajú. Medzitým hlasy zamreli, odišli so svojimi majiteľmi, bodaj sa už viac nikdy nevrátili. Veď tu nemajú čo hľadať, psi prašiví. Starý zhlboka dýcha, čelo mu rosia kvapky potu, trasie sa na celom tele. Preberá sa z polosna, čo ho opantal , keď prišla biela obálka. Vtedy  zavrel zrešetené dvere, sadol si za stôl, položil šedivú hlavu do mozoľnatých dlaní  a sedel...
Ale teraz, vláda sa mu vracia  do roztrasených  nôh, telo nadobúda silu a svaly istotu. Starý ožíva, ožíva hroznou nenávisťou k špinavozeleným uniformám, k čiernej reverende a rozškľabeným ústam, plným Boha a národa, ktorým sprvu uveril a ktoré potom zabili jeho syna, čo zabili aj jeho dušu v starom zrobenom tele.
A starý už vie, čo treba urobiť. Už to vie naisto. Chytá lampáš a zapaľuje v ňom sviecu. O chvíľu začne svitať Tak rýchlo!
Vychádza na dvor, mieri k potoku. Posvieti, prstami ohmatá rozorvaný breh, opatrne, veď ide o život – odhrabáva, odkrýva povrchné maskovanie, vyberá kovové taniere, dychčiac námahou a vzrušením, odnáša ich do opustenej mlynice. Tak. Už neublížite nikomu. Tu ticho ležte!  Nahlas hundre, aby  prehlušil napätie. Znovu a znovu sa vracia k potoku. Horúčkovito hľadá. Aha, ešte jedna! Poď, potvora,  poď, aby ťa porantalo!
Dnes už nik nezistí, prečo sa vtedy  nepozvaní hostia vrátili späť k mlynu. Jedno, že sa vrátili, je však isté. Isté je aj, že nadránom, keď  sa zabeleli nad obzorom  prvé zore a na hranici chotára zarachotili ruské tanky a autá, ležal starý mlynár pri brode povyše náhona. Ležal,  hornú časť tela mu obmývala kalná voda z topiaceho sa snehu, a už nežil. Život mu ušiel z prestrelenej hrude dolu potokom.
Tak ho aj našli. Pochovali ho spolu s dvomi ruskými vojakmi, čo  ich doviezli strašne dorantaných zo susednej dediny.
Starého mlynára pochoval  hrobár. Poslednú mínu mútna voda, práve tam, kde našli starého. Kým sa voda vyčistila od kalu a bahna, mínu prikryli drobné kamienky a zrnká piesku.
Tam driemala ako sýta šelma a čakala.... 

Oooooooooo

Pri starom mlyne, obklopenom  húšťavou ovocných stromov a smutných vŕb, sa odjakživa hrávali chlapci. Vábila ich atmosféra tohto miesta, zaváňajúca trocha dobrodružstvom, trocha tajomstvom. Starý mlynár bol už dávno mŕtvy, mlyn opustený, lebo mladý mlynár Jano sa nevrátil z východného frontu, a tak mlyn pustol, chradol,  pomaly sa rozpadával. Jedinými jeho obyvateľmi boli veľké potkany, ktoré sa s pišťaním rozutekali do dier, len čo počuli podozrivý zvuk.
A tak si dedinskí chlapci opustený mlyn privlastnili. Dovnútra sa vkrádali  cez dieru pri hriadeli obrovského mlynského kolesa, ktoré smutne stálo, obrastalo machom a hnilo. Pod ním, v hustej, zapáchajúcej vode, plnej zelených rias, smutne kŕkali veľké žaby.
Vo vnútri všetko ostalo tak, ako to nechal starý, nebohý mlynár. Zariadenie – ešte použiteľné – stálo zahalené do obrovských pavučinových sietí, ktoré sa zdali byť pospletané z neuveriteľne hrubých vláken, lebo na ne nasadal jemný múčny prach. Po zemi sa povaľovalo staré haraburdie, v ktorom sa chlapci s obľubou hrabali. A keď ich už omrzelo zakrádať sa  po tajomných zákutiach v mlyne, hrávali sa pri brode povyše náhona.. Zbierali biele žabice a hádzali ich po hladine vody, púšťali drevené halúzky a triesky , ktoré sa v ich fantázii menili na zaoceánske parníky, bojové torpédoborce a krížniky. Tak to bolo aj v onen slnečný a teplý deň.
Slnko pripekalo už dlhšiu dobu, voda v potoku klesla, dno vystrčilo spod hladiny svoju tvár, posiatu bielymi okruhliakmi a drobným štrkom.  V malej, teplej vode čľapotali chlapci bosými nohami.
- Fagani, vodu vychlípali ryby a šli sa opaľovať, - vrieskal Ondrej a plieskal nohami v teplej mláke vedľa hlavného prúdu.
- Bojová flotila nemôže vyplávať.
-   Ale, čoby, len sa musí tej vody trocha nazháňať, - s vážnymi tvárami sa radili starší Dušan a Mišo. Len Lacko stál neďaleko a vŕbovým prútom  dráždil malú žabku, ktorej z mláky vytŕčali len vystrašené oči.
Od slov k činom nebolo ďaleko. O chvíľu sa nad náhonom belela hrádza  z okrúhleho kamenia, ktoré  chlapci naznášali z koryta potoka. Škáry pozapchávali trsmi trávy a hlinou z jeho brehu. Voda sa zakrútila, zažblnkotala  a začala napĺňať hrádzu.. Pod ňou sa ukázalo dno, pokryté bahnom a pieskom.
- Ešte jednu navrch a bude to, – povedal Ondrej a hmatkajúc v kalnej vode, hľadal niečo väčšieho, tľapkavejšieho na spevnenie prostriedku hrádze. Ostatní, zabraní do rozhovoru a zodpovednej  roboty, si ho veľmi nevšímali.
Odrazu sa Ondrovi ruka skĺzla po niečom  hladkom a ploskom.
Odhrabal rukami piesok a bahno, nie, to nie je kameň. Iste to bude nejaký starý lavór, zavlečený búrkou z dediny. Zaťal prsty do výčnelku a ťahá, ťahá... Nad  vodou sa  objavila horná časť kovového taniera. Jeho povrch matne svietil, pokrývali ho vlisované  sústredené kruhy a z prostriedku vyčnieval nejaký výčnelok – akási rúročka. Žiarila  matným červenkastým leskom.
- Aha, fagani, čo som našiel – volal Ondrej a chytil nález za držadlá, ktoré vyčnievali na oboch stranách, teperil ho na suché miesto. Chlapci sa zhŕkli okolo Ondreja  a prekrikujúc sa hádali, čo to môže byť.
- Nože, skúsme to otvoriť, možno je v tom nejaký poklad – mudroval Mišo a už zháňal vhodný nástroj
- Nie! Ja! Ja som to našiel, ja to otvorím, - volal Ondrej.
Chytil do rúk kameň a dal sa predmet otĺkať po obvode. Plech sa trocha skrivil, ale nepovolil. No ani Ondrej sa nevzdával.
- Dušan, Dušan, - ozvalo sa volanie spoza ohybu cesty, čo sa krútila okolo mlynskej záhrady.
- Och, mama, - preľakol sa Dušan.
- Dušan, obedovať!
Mama sa vynorila spoza zákruty.
- A poďte aj vy, chlapci, aspoň mu bude lepšie chutiť.
Len že chlapci mali  inú, zaujímavejšiu robotu, ako upokojovať škŕkajúci žalúdok.
- Poď aspoň ty, Lacko, veď sa len dozvieme, čo je v tom, keď sa vrátime.  No nie? - zaprosil Dušan.
- Nedbám, poďme!
Zašli za ohyb cesty.
Odrazu zadunelo.
Mohutná detonácia rozkývala konáre stromov, nebo stemnelo špinavým mrakom. Voda zovrela a vystrekla do výšky, na starom mlyne sa vysypali z rámov zvyšky okenných tabúľ.
Kamene spŕchli, ozvena doznela.
Znova zaspievali vtáci.
Vystrašená, napoly omráčená žena sa rozbehla k potoku.
Na mieste, kde sa predtým hrali chlapci, zívala plytká, široká jama. Na jej okraji dolu tvárou ležal Mišo, spod neho vytekala červená mláka spenenej krvi.
Ondreja po kúskoch  pozbierali ľudia z dediny po okolí.
Mišo umrel o tri dni v nemocnici. Pred smrťou sa prebral z bezvedomia a pýtal si kyslého mlieka. Napil sa a skonal.
Boli to posledné obete vojny v dedine. Päť rokov po jej skončení. Chlapcov zabila mína, ktorú starý mlynár nestihol ukryť v mlyne a ktorú prikryl svojím mŕtvym telom povyše brodu.
Chlapcov pochovali po oboch stranách mlynárovho hrobu, do hrobov zasadili biele kríže. Svietia tam dodnes a žalujú... Načo prišli? Čo tu chceli?... 


{jcomments on}

Čítať 3101 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:35