utorok, 09 október 2012 16:31

Peter Mirvaj: Odplata Doporučený

Napísal(a) Peter Mirvaj
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Z dediny Nemci utekali svinským krokom. Utekali tak rýchlo, že sa nestačili ani pomstiť dedinčanom, nestihli zapáliť ani jeden dom. Za hranicou chotára už totiž duneli ruské kanóny a kaťuše, čo naháňali údesný strach smrtihlavom.
Dedina leží v slepej doline. Cesty ďalej nevedú, len vysoké hory obklopujú dolinu ako čierna mohutná obruč. Cez ne úzke lesné cesty, závozy a chodníky, vyšliapané zverou. Po nich utekali pešiaci. Hnal ich

strach. Ale zbraní sa nevzdali. Ťahali so sebou dokonca aj mínomety s muníciou.
Viedol ich poručík, ešte mladý, s hladko vyholenou tvárou a mútnymi modrými očami. Viedol ich a zúril. V duchu vymýšľal nevídané kliatby a nadávky. Čo ho tak hnevalo? Môj Bože! To partizánske hniezdo. Ten všivavý brloh plný partizánskej hávede. Do psej matere! To predsa nemôže tak nechať, voľačo musí vymyslieť! 
Obzrel sa dozadu. Dedinu vidieť nebolo, hoci nebola ďaleko. Zakrýval ju chrbát nevysokého kopca, husto porasteného smrečinou. A vtom ho napadla vynikajúca myšlienka. Sám sa čudoval, že na ňu skôr neprišiel. Veď má mínomety! A kopu munície! Míny vystrieľa tam, na tú prašivú dedinu. Mínomety bez mín sú nanič, tu ich nechá, aspoň sa im bude ľahšie utekať. To je nápad!
Hneď vydal potrebné rozkazy. Vojaci zastali, zhodili zo seba ťažký náklad, rozostavili mínomety, chystali strelivo.
„Fritz, vrátiš sa späť na hrebeň. Vystrelíme pokusnú salvu. Sleduj, kde dopadnú míny a podaj hlásenie,“ povedal poručík.
„Rozkaz!“ povedal Fritz a zrazil opätky.
Pustil sa zasneženou stráňou k hranici lesa. Prikrčený bežal, šmýkal sa a nadával. Nadával na poručíka, čo ho preháňa, nadával na celý svet, na Hitlera, čo začal túto všivavú vojnu.
Fritz stúpal do svahu, kde bol strmší, pomáhal si rukami. Les sa pomaly blížil, hradba stromov rástla, približovala sa. Na dlhých konároch smrekov a jedlí visela snehová vata. Pri prudšom náraze vetra sa sypali dolu snehové iskričky, ligotali sa v zapadajúcom slnku  a lenivo si líhali na zem.
Fritz vošiel do lesa. Hrebeň bol neďaleko, pomedzi hrubé kmene stromov videl modré nebo za čiarou hrebeňa. V lese bolo snehu málo, šlo sa ľahšie, iba čo suché konáre sem-tam zachytávali maskovací plášť a škrípavo švihali po sivozelenej prilbe.
Fritz sa predral pomedzi stromy a zastal na  malej čistinke. Pod ním, hlboko v doline, učupená medzi vrchmi, pokojne ležala dedina. Domce ako štyri rady bielych pátričiek ležali okolo zamrznutého potoka. Uprostred mierila prstom do neba vežička kostola. Za dedinou cigánska osada, poväčšine drevené zruby, ale i múranice. Dlhšia budova uprostred dediny – to je škola. Hej, škola, - ale aj partizánska nemocnica...
Fritz vedel, že dedina je partizánskym hniezdom. Veľmi im to zdôrazňoval poručík, keď sa v dedine usadili. Partizáni – banditi, zabíjajú od chrbta, nešetria nikoho, rabujú, zbíjajú, znásilňujú... A predsa im dedinčania  pomáhali. Zo strachu? Všetci? Tak ako to vlastne je?  Fritz rozmýšľa, díva sa na dedinu, na dymové stuhy vinúce sa z komínov, na drobné ľudské postavičky, vlečúce sa po zasnežených cestách. Partizánske hniezdo!
A naraz Fritz pochopil, prečo dedinčania kryli partizánov, prečo im pomáhali. Boli to ich ľudia. Ich blízki! A oni, Nemci, boli cudzí, nik ich nevolal, sami prišli... Čo prišli! Nasilu vtrhli a ešte chceli, aby ich miestni obyvatelia vítali...!
Ale poručík kázal zničiť, rozstrieľať, rozbiť! Keď rozbiť, tak rozbiť...! Veď aj nemecké mestá rozbíjajú bomby spojencov!
Fritz vytiahol signálnu pištoľ a vystrelil. Červená raketa s dymiacim chvostom kľučkujúc syčala vzduchom.
Ale títo ľudia vojnu nezačali, oni ju nechceli, oni sú doma a čakajú na slobodu a my ich ideme pobiť...
Nad Fritzovou hlavou zasvišťali tri mínometné strely. Poručík mieril dobre. Prvá mína spadla na ulicu pred kostolom. Druhá strhla časť školskej strechy, tretia vybuchla v cigánskej osade...
V dedine nastal zmätok. Fritz videl, ako ľudia pobehujú, ako sa bezmocne hemžia, sem-tam, hore-dolu, do domov, von... Strach.
Strach! Fritz sa v okamihu otočil, rozbehol sa lesom, potom dolu stráňou. Padal do snehu, kotúľal sa, zase vstával a bežal. Keď sa blížil k palebnému postaveniu, zúrivo kýval rukami. Poručík pomaly spustil napnutú ruku, ktorou chcel dať povel na ďalšiu salvu.
„Pán poručík, počkajte!“ vyjachtal Fritz.
„Zle ste zamerali. Míny spadli poniže dediny. Musíme strieľať vyššie!“ doložil a pevne sa díval  poručíkovi do vodnatých modrých očí.
Na ostreľovanie dediny doplatil iba mladý chlapec, ktorému pred kostolom výbuch odtrhol obe chodidlá. Zakrátko vykrvácal a zomrel.
Ostatné míny spadli na lúku nad dedinou. Lúka sa volá Gažovka. V lete tu dozrievajú šťavnaté jablká, lebo orať sa nedá... V zime sa tu veselo sánkujú a lyžujú deti a už ani nevedia, prečo je Gažovka taká zvláštna - samá jama a samý hrboľ... 

Podľa skutočnej udalosti napísal Peter Mirvaj

{jcomments on}
 

 

Čítať 1904 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:35

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Vinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.xVinaora Nivo Slider 3.x