piatok, 16 november 2018 09:33

O nevšedných záľubách a aktívnom živote potápača, zberateľa, inštruktora Petra Ferdinandyho z Revúcej Doporučený

Napísal(a) Vladimír Oravec
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

V tomto roku sa významného životného jubilea dožíva jeden zo zaujímavých ľudí, žijúci v našom meste, v Revúcej – Peter Ferdinandy. Potápač, zberateľ, inštruktor. Vlastní najväčšiu zbierku potápačskej techniky, fototechniky a potápačských hodiniek na Slovensku, ktorá sa nedávno dostala do Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a pripravuje sa pre ňu stála expozícia. O nevšedných záľubách a aktívnom živote Petra Ferdinandyho sa s ním rozprával Vladimír Oravec.

  • Zaujalo ma, že si sa vlastne nenarodil v Revúcej, hoci tvoja rodina je spojená s mestom.

Nie, narodil som sa v roku 1948 v Žiline, ale celý život som prežil v Revúcej, kde moja rodina žije už niekoľko storočí.

 

  •  Základné vzdelanie si už absolvoval v Revúcej. Kadiaľ sa vinul tvoj život ďalej?

Po absolvovaní základnej školy v Revúcej som študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej vo Svite. Po jej skončení v roku 1967 som sa zamestnal v Slovenských magnezitových závodoch Jelšava, kde som pracoval až do odchodu na dôchodok.

  • Práca je práca, ale koníček po práci je niečo iné, tak si sa vrhol do vody. Ako si odštartoval svoju potápačskú kariéru?

Pred 42 rokmi, koncom roka 1976 Janko Fiťma, Tóno Kvasnička, Vašek Lipavský, Zdeno Šmid, Ľubo Trombitáš a ja sme založili samostatný Klub športového potápania Vega pri Slovenských magnezitových závodoch, n. p. Lubeník, kde sme vďaka niekoľkým ľuďom od Protipožiarneho zboru pri závode, ktorí nám fandili, rozbehli činnosť klubu. Neskôr sa k nám pridali ďalší nadšenci, ako bratia Jaro a Fero Krivdovci a Tóno Profant. I napriek tomu, že sme vždy boli, povedal by som „mimo hlavného toku záujmu nadriadených orgánov“, naše prvotné nadšenie sme nestratili, ale všetci sme sa snažili zvýšiť svoje potápačské kvalifikácie. Od začiatku, spolu s Jankom Fiťmom, sme sa začali venovať inštruktorskej činnosti.

  • Ako ti v hlave skrsla myšlienka, že sa ideš potápať?

Keďže som neinklinoval ku kolektívnym športom, humorne by sa dalo povedať, že som sa začal potápať vďaka Archimedovmu zákonu – „čím väčšie teleso ponoríš do kvapaliny, tým je viac nadľahčované“, ten výrok som rád používal, najmä keď sa ma elévi potápania pýtali na dôvod, prečo som sa začal potápať.

Skutočnosť je trocha obsiahlejšia. „Blcháreň“ bola prezývka kina vo veľkej sále mestského hostinca Kohút v Revúcej, kde som ako 10-ročný chlapec spolu s kamarátmi videl film H. Hassa „Výprava Xarifa“ o ceste potápačskej jachty okolo sveta. Prvé zážitky som prežil vo vode po kolená (a to som mal samozrejme kratšie nohy) v potoku Muránka a dodnes mám pred očami vždy dva rovnaké kamene, dve rovnaké rybky - hrúziky, či dva rovnako sa pohybujúce larvy potočníka. Cez zorníky nemeckej plynovej masky, pozostatok vojny, vybavenej „vypožičanou“ hadicou zo susedinho vysávača, jediného na ulici, prilepenej leukoplastom, sa ináč ako dvojmo ani nedalo vidieť.

Druhý podnet v mojej kariére potápača vyvolala omnoho neskôr, až na chemickej priemyslovke vo Svite, kniha „Potápěči“ od F. Bobka z roku 1966, ktorú som vymenil za stravné lístky. Kamarát mal jednu z prvých potápačských masiek, výrobok MĽR, s ktorou sme na striedačku skúšali na nádych preplávať bazén. Dodnes mi kdesi v zákutiach podvedomia ostali obdivuhodné pohľady zo dna bazéna, na ladné krivky našich rovesníčok puberťáčiek, ktoré sa dali pod vodou tak dokonale obdivovať len s potápačskou maskou.

ra ferdinandy 1977 2 2Potom pár rokov nič... Až v roku 1976, ako zrelého muža, otca rodiny (to som už mal dvoch potomkov), ma oslovil bývalý spolužiak Janko Fiťma. Nakoľko na doline postavili vodnú nádrž, zásobáreň vody pre potreby rozširovaných magnezitových závodov, tak pri Klube masovo-branných športov Zväzarmu v magnezitke v Lubeníku vznikol krúžok potápačov (vraj ako protipovodňová jednotka). Na začiatok sa nás tam zišlo zopár záujemcov, včítane všadebolov, čo si len robili meno pred dievčatami – „ja som potápač“, no a postupne ostalo len zdravé jadro vážnych záujemcov.

  • A na tomto poli, alebo lepšie povedané, v týchto vodách si dosiahol výrazné úspechy. Ako sa táto tvoja kariéra vyvíjala?

Postupne rokmi som sa vypracoval až na kvalifikáciu inštruktora s tromi hviezdami C.M.A.S. – Svetovej federácie potápačských organizácií. Patril som tak, svojho času, medzi ôsmich inštruktorov s najvyššou potápačskou kvalifikáciou na Slovensku. Ako člen Prezídia Zväzu potápačov Slovenska som bol v novembri 1993 členom slovenskej delegácie na Svetovom kongrese C.M.A.S. v Nikózii na Cypre, kde sa ZPS stal členom tejto organizácie.

Som držiteľom nasledovných potápačských kvalifikácií:
C.M.A.S. THREE STAR INSTRUCTOR – ZPS Inštruktor potápania *** CMAS ( tri hviezdy )
C.M.A.S. THREE STAR DIVER - ZPS Potápač *** CMAS
C.M.A.S. INSTRUCTOR HIGH PRESSURE COMPRESSOR - ZPS Inštruktor pre vysokotlaký kompresor
C.M.A.S. INSTRUCTOR DECOMPRESSION CHAMBER - ZPS Inštruktor pre dekompresné komory
C.M.A.S. INSTRUCTOR OXYGEN PROVIDER - ZPS Inštruktor pre oživovanie s O2
C.M.A.S. NITROX DIVER BASIC - ZPS Potápač s nitroxom
LEADER OF MOTORIZED VESSELS – ZONE „ A „ INTERNATIONAL CERTIFICATE
Medzinárodný vodca motorového plavidla pre more zóny „ A „

  • Vráťme sa na chvíľu k tvojmu inštruktorstvu. Kde si pôsobil?

Samozrejme, okrem pôsobenia v materskom klube, som pôsobil najprv ako inštruktor, neskôr ako vedúci inštruktor vo Východoslovenskom krajskom výcvikovom stredisku potápačov bývalého Zväzarmu v Košiciach. A neskôr v novovzniknutom Potápačskom centre Zväzu potápačov Slovenska - Vega Lubeník, ktoré som po roku 1993 viedol až do ukončenia jeho činnosti. Žiaľ, po odchode vojenskej posádky v Jelšave, kde bolo mnoho mladých so záujmom o potápanie, sa náš klub, de facto, rozpadol a po čase, keďže mládež v Revúcej a okolí neostávala, ale hľadala zamestnanie inde, som musel zrušiť aj potápačské centrum. Nuž a dnes sa v Revúcej, okrem mňa, ako viem, potápa súkromne na dovolenkách pár ľudí niekoľkokrát do roka. Poniektorí z nich boli pred rokmi členmi nášho klubu.

  • Takže pod tvojím vedením prešlo nemalé množstvo začínajúcich potápačov. Za tie roky ich počet nedokážeš ani odhadnúť?

Podieľal som sa na výchove niekoľko stovák kvalifikovaných potápačov, hlavne v rámci východného Slovenska. V základných školách v Revúcej a Lubeníku som sa spolu s Jankom Fiťmom venoval práci s deťmi, najmä tréningom plutvového plávania a samozrejme aj potápačskému výcviku.

  • K čomu skutočne zaujímavému a možno aj nebezpečnému si sa dostal počas svojej kariéry?

Roky činnosti mi priniesli rôzne aktivity, venoval som sa aj pracovnej činnosti pod vodou a v rámci môjho širokého záujmu o potápanie, krátky čas aj speleopotápaniu a fotografovaniu pod vodou, či windsurfingu. Čo sa týka nebezpečenstva pod vodou, snažil som sa vždy dodržiavať maximálnu bezpečnosť a vedel som odhadnúť pokiaľ sú hranice možností danej partie počas potápania. Bol som povestný tým, že keď sa počas ponoru niečo udialo, čo ho mohlo ohroziť, vedel som ho i predčasne, no bezpečne ukončiť a vrátiť sa na hladinu. V tom čase každý „naháňal“ časy a hĺbky ponorov. Na ilustráciu, môj najhlbší ponor bol do hĺbky 48 metrov na vraku trajektu Zenobia na Cypre a časovo najdlhší som uskutočnil pri čistení vodojemu pod hladinou, kde som v plytkej a relatívne teplej vode (bol to vratný vodojem pre chladiacu vodu) strávil 2,5 hodiny.

  • Takže pod zem aj pod vodu. Ešte sa tomu venuješ?

Aktívne speleopotápaniu už nie, ale doteraz spolupracujem so speleológmi pri akciách zameraných na prieskum zaplavených jaskynných chodieb v Tisoveckom a Muránskom krase. No a ako znalec problematiky potápania som spolupracoval na vydaní niekoľkých kníh a médií so zameraním na potápanie vo všeobecnosti i v speleológii.

  • Hlboko v zatopenej jaskyni, kde je tma, nevidno ani na piaď, aký je to pocit, čo ťa tam viedlo?

V rokoch, keď sme začínali s potápaním, nebolo také striktné delenie záujmov pri potápaní, ako je dnes. Zaujímalo nás všetko spojené s potápaním a životom pod vodou, a tak nás záujmy našich priateľov potápačov z Košíc doviedli až k speleopotápaniu. V podstate sa vtedy, s tým istým skromným výstrojom, robili všetky potápačské aktivity. I naše potápanie v jaskyni Teplica pri Tisovci. Ale musím podotknúť, že po mojom nepríjemnom zážitku pri druhom ponore v jaskyni, v mútnej vode za nulovej viditeľnosti som sa zasekol medzi skalami. Po skončení ponoru a uvedomení si všetkých okolností, najmä zodpovednosti k rodine, som prestal s aktivitami pod vodou v jaskyniach. Proste, dokázal som si priznať, že na to nemám a dávam prednosť iným prioritám.

ra ferdinandy 1977 Ukážka na kúpalisku Revúca

  • Mal si niekedy naozaj strach, kedy ti išlo, takpovediac, o život?

Mám roky názor, že neboja sa a nemajú strach len deti a blázni, lebo nevedia, čo činia. Vždy som do vody vchádzal a dodnes vstupujem s rešpektom, uvedomujúc si, že je to prostredie cudzie pre ľudský organizmus. Avšak, celý život sa učím a oboznamujem so všetkým, čo k potápaniu patrí a čo tam čaká môj organizmus, či psychiku. Vedomý si súvislostí pri potápaní, som si aj v pár krízových situáciách, ktoré som prežil, zachoval zdravý rozum a vďaka znalostiam, ktoré som o súvislostiach v potápaní mal, som dokázal ukončiť ponor bez ujmy. Platia tu pravidlá: Stoj, Dýchaj, Rozmýšľaj, Uvedom si a až potom Čiň. Ale spomínam si aj na situáciu, keď som z danej poučky nemohol použiť Dýchaj, no vďaka tomu, že som si uvedomil, čo v danom okamihu môžem a čo musím urobiť, som ponor síce nie pohodovo, ale šťastne ukončil. A tak teraz môžem priznať, že strach prišiel, ale až po uskutočnení všetkého, čo som v danom okamihu mal urobiť a šťastne sa vynoriť.

  • Nikdy som sa nepotápal, preto si len ťažko predstavujem všetky aspekty tohto hobby. V čom tkvie krása potápania?

Tu v prvom rade treba rešpektovať, ako som spomínal, že celé potápanie je vlastne o uvedomovaní si toho, čo viem a čo v danom okamihu môžem urobiť, čo dokážem a ako to prežívam. Všetko ostatné je vecou používanej techniky, dnes relatívne bezpečnejšej ako kedysi, a samozrejme kvalitného výcviku. Osobne som nikdy nebral potápanie ako adrenalínový šport, i keď v niektorých okamihoch sa tak prejavuje. Pre mňa potápanie nebolo len samotné zanorenie sa, ale stalo sa súčasťou môjho života, naučilo ma pokore a bral som ho ako činnosť, ktorá ma zaujíma, obohacuje a ktorá mi prináša uspokojenie z dosiahnutého. Musím povedať, že mi prinieslo aj množstvo zážitkov a celoživotných priateľov. No a krása je pojem veľmi relatívny, takže potápanie každému niečo prinesie, niekedy sú to síce len maličkosti, no potešia. Spomínam si, ako som na štrkovisku pri Miškolci trávil čas pod vodou spolu so samčekom slnečnice pestrej, ktorý si chystal hniezdo na neresenie pre samičku. Prv ma útočne odháňal, no potom sa upokojil a naďalej čistil priestor a nosil farebné skalky do hniezda. Celú hodinu!

ra ferdinandy 1998 Štrb.pleso

  • Často spomínaš svojich priateľov a stretnutia, ale čo tvoja manželka? Nikdy sa o teba nebála?

Jedno z mojich životných šťastí, i keď to znie pateticky, je moja manželka, ktorá je zároveň aj mojím najlepším priateľom. Na začiatku môjho potápania sa mu začínala venovať i ona a viedli sme k tomu aj naše deti. Celý môj potápačský život ma podporuje a vie, že sa tomu venujem dôkladne. Snažil som sa to odovzdať aj mojim absolventom v kurzoch, ktoré som ako inštruktor viedol. Pre zaujímavosť, keď neboli priestory na uskutočnenie kurzov, tak som teoretické prednášky robil u nás doma, takže mala vždy prehľad o tom, čo potápanie obnáša, čo a ako prebieha pri ponore a na čo kladiem dôraz. Vždy bolo povedané: Správny potápač sa má toľkokrát bezpečne vynoriť, koľkokrát sa ponorí. A potom, keď sa pre zhoršený zdravotný stav nemohla venovať potápaniu aktívne, chodievala so mnou na akcie s poznámkou: „Daj si pozor!“ Nuž a po každom úspešnom ponore som si zase ja s potešením neodpustil šťastnú poznámku: „A zase sme sa všetci vynorili.“ Svojím spôsobom je to dodnes náš spoločný rituál. Mohol som to, našťastie, povedať po všetkých ponoroch, ktoré som za tie roky absolvoval.

Bol som aj nepriamym svedkom jedného tragického ponoru, zhodou okolností v Tornali, pričom môj ponor mal nasledovať až po skončení ponoru prvej samostatnej skupiny. No môj ponor sa už neuskutočnil, pretože po náhlom nekontrolovanom vynorení sa jedného potápača z prvej skupiny na hladinu, nastali iné problémy, ktoré som musel riešiť. Skončilo to pre daného potápača veľmi tragicky, na povrchu sa mu už nedalo pomôcť. Žiaľ.

ra ferdinandy 1989 Japonské more Záliv P.Veľkého

  • Máš nejaké svoje obľúbené miesto, kam ťa to stále ťahá?

V 70. rokoch 20. storočia som bol jedným zo zakladateľov potápania v regióne Gemer-Malohont, takže aj obľúbené miesto sa nachádza v tomto regióne. Špeciálne Morské oko pri Tornali s hĺbkou 38 metrov (tzv. Kráter - bývalé Šafárikovo), kde som od roku 1977 absolvoval niekoľko stoviek ponorov a kam sa chodím potápať do dnešných dní. Odtiaľ mám veľmi zaujímavé fotografie.

  • Potápanie má ale jednu zaujímavú rovinu. Cestovanie. Kde všade si kvôli potápaniu vycestoval?

V roku 1989, ako jeden z mála Európanov v tom čase, som sa potápal v Japonskom mori, pri viacerých ostrovoch v zálive Petra Veľkého. V rámci expedície po stopách stredomorskej formy tuleňa – Expedícia Biševo, ktorú som v roku 1998 zorganizoval, som sa potápal v Modrej jaskyni na ostrove Biševo v Jadrane. Tých ponorov samozrejme bolo viac a na viacerých lokalitách v Európe. Počas rokov svojich potápačských aktivít som navštívil potápačské lokality v Červenom, Čiernom, Egejskom, Jadranskom, Japonskom a Stredozemnom mori. Navštívil som i horské jazerá v rakúskych Alpách a množstvo lokalít na Slovensku. Častými boli i ponory v zimnom období pod ľadom, v plesách Vysokých Tatier, včítane chráneného Morského oka na poľskej strane Tatier.

  • V tvojom živote bolo veľa takých ponorov, kedy si bol učiteľom. Ale kedy je to pre teba iba záľuba, inými slovami, kedy sa úprimne tešíš do vody?

Za najväčšiu relaxáciu považujem ponory na štrkoviskách u svojich priateľov neďaleko maďarského mesta Miškolc, či pri Senci, počas neresenia rybky slnečnice pestrej. Hĺbka a dĺžka ponorov nie sú pre mňa hlavným meradlom, skôr dám prednosť dobrej partii pri potápaní, i keď so začínajúcimi potápačmi, ktorých som školil. No a každý ponor bol a je dodnes pre mňa, i napriek vyššiemu veku, potešením.

ra ferdinandy 1978 Revúca ukážka

  • Ak porovnávaš potápanie vtedy a dnes, ako vnímaš ten vývoj?

V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že potápanie v tých časoch, keď sme začínali, bola záujmová činnosť svojím spôsobom riadená a podporovaná štátom. Či už teoreticky, finančne alebo technicky. Robila to skupina ľudí, ktorú nebolo možné teoreticky zaradiť medzi športy, tak to bolo zastrešené organizáciou Zväzarm (vtedajší Zväz pre spoluprácu s armádou). Samozrejme, okrem aktívnych potápačov tam bolo množstvo profesionálnych administratívnych pracovníkov Zväzarmu, ktorí vydávali príkazy, zákazy a nariadenia. Nuž a my sme sa chtiac-nechtiac museli podriadiť, nakoľko potápačská technika bola prideľovaná administratívou. Nedala sa bežne zakúpiť v obchode, v podstate bola rovnaká pre všetkých a museli sa dodržiavať aj regule zjednoteného výcviku. Svojím spôsobom to malo niečo do seba, bol jednotný systém výcviku, kde sa v teoretickej časti vysvetľovalo všetko, čo je s potápaním spojené, a ver mi, že je toho dosť, nielen hup do vody. Takže, kto mal hlboký záujem, tak si to naozaj mohol v priebehu výcviku dôkladne naštudovať. Na druhej strane nebola to komerčná záležitosť a nadriadené orgány sa snažili o masovosť, čo sa, samozrejme, nie vždy darilo.

Dnešní záujemcovia o túto činnosť majú možnosť výberu rôznych potápačských výcvikových systémov na komerčnej báze, v ktorých si zaplatíš rôzne výcvikové kurzy, mimochodom, kvôli zisku je dnes systém výcviku rozdelený do viacerých kurzov. Nehovoriac o používaní potápačskej techniky, ktorá sa dnes delí už aj podľa náročnosti ponoru, či už rekreačného alebo technického. Kedysi, ako som spomenul, to tak nebolo. A keďže je to vo výcviku a výstroji dosť úzko špecializované, prinášajú usporiadateľom kurzov aj zisk. Na druhej strane ti umožňujú cestovať za potápaním, kam si to zaplatíš, včítane potápačského sprievodu v danej lokalite. My sme to všetko museli riešiť sami. Naložiť do áut celý potápačský výstroj, nafukovací čln s prívesným motorom, kompresor na plnenie potápačských fliaš, a tak vycestovať k najbližšiemu moru – Jadranu. Devízy na zaplatenie služieb spojených s potápaním nebolo, tak sme to riešili takto. Nuž, každé obdobia života potápača niečo pridá a niečo uberie.

  • Naspäť k tej histórii. Potápania, samozrejme. Ako si sa dostal k takejto činnosti?

Už v priebehu aktívnej potápačskej a inštruktorskej činnosti som sa venoval zbierkovým aktivitám historického a súčasného potápačského výstroja. Exponáty mojej zbierky predstavujú najmä potápačskú techniku používanú pri výcviku potápačov v bývalom Československu a v armáde bývalej ČSSR. No záber zbierky je oveľa širší, v podstate sú tam exponáty z celého sveta. Pretože som mal vždy záujem zistiť aj detaily tej-ktorej časti zbierky, automaticky z toho vyplynul aj záujem o históriu všetkého okolo zbierky, ľudí i činnosti pri tom načo, kedy a komu slúžili. Nuž, a to bola história, ku ktorej som sa takto postupne dostal.

  • Viem, že tá zbierka je rozsiahla, unikátna a veľmi špecifická. Povedz mi o nej viac.

Zozbieral som ju za roky svojej činnosti, prípadne získal vďaka svojmu záujmu a dobrým stykom v potápačskej verejnosti doma i v zahraničí. Zbierka je najväčšou prezentáciou takéhoto typu na Slovensku, možno i v rámci Európy, pokrývajúca bežne používanú potápačskú techniku v priebehu uplynulých rokov a dneška, ale i niektoré rarity, ktoré sa pri potápačskom výcviku na Slovensku bežne nevyskytovali. Je rozdelená do niekoľkých tematických celkov, predstavujúcich kompletný výstroj potápačov z jednotlivých období, či už klasicky zásobovaných vzduchom z hladiny hadicami, počínajúc rokom 1964, cez výstroj potápačov s dýchacími prístrojmi umožňujúcimi nezávislý pohyb pod vodou s vlastnou zásobou vzduchu v tlakových fľašiach, až po techniku dnešných potápačov. Ojedinelou časťou mojej zbierky je časť, ktorá sa venuje fotografovaniu a filmovaniu pod vodou, obsahujúca 28 amatérsky vyrobených foto a filmových boxov, ktorá je snáď najväčšou zbierkou takéhoto zamerania v strednej Európe. Okrem toho je tu cca 26 vodotesných fotoaparátov od rôznych firiem sveta. Samozrejme, nedokáže obsiahnuť a pokryť celý vývoj potápania na Slovensku, no v kocke ukazuje to najzaujímavejšie, čo sa u nás pri potápaní používalo a používa i dnes.

  • Predpokladám, že si svoju zbierku nenechávaš iba pre seba. Vystavoval si ju v priebehu rokov niekde?

V rôznych múzeách a pri rôznych príležitostiach, spolu 28-krát. Návštevníci ju mali možnosť vidieť niekoľkokrát nielen v mieste bydliska, v Revúcej, ale aj v rôznych múzeách, napríklad v Slovenskom technickom a Východoslovenskom múzeu v Košiciach, Brezne, Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici, v Spišskej Novej Vsi, Levoči, Rimavskej Sobote a na rôznych potápačských akciách v Bratislave, Jelšave, Nitre, Senci, Svite, Tisovci, Zuberci a niekoľkokrát na Medzinárodnom festivale potápačských filmov na rôznych miestach Vysokých Tatier. Najrozsiahlejšou prezentáciou zbierky bola výstava s názvom „Potápanie včera a dnes“ v Múzeu a Kultúrnom centre južného Zemplína v Trebišove v roku 2013, kde som si na výstavu pozval spoločne vystavovať aj svojho priateľa Lázsló Czáka, jedného z najznámejších maďarských potápačov uplynulých rokov, so synom Adamom – vlastníkov potápačskej firmy Czákó buvár KFT z Debrecína.

  • A kde je tvoja zbierka dnes? Môže ju verejnosť niekde navštíviť?

Zbierka, po výstavách v rôznych mestách, v roku 2016 nakoniec definitívne zakotvila v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, vďaka záujmu a iniciatíve vedenia múzea. Zároveň za rok 2016 zbierka získala výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá v kategórii Akvizície, udeľovanú ministrom kultúry SR. Momentálne ju odborne spracovávajú, no verím, že raz vznikne i jej stála expozícia.

  • Pamätám si, ako si mi s iskrením v očiach ukazoval jedny potápačské hodinky, očividne je to pre teba vášeň.

Keď sa mi konečne po dvanástich rokoch snaženia splnilo predsavzatie, umiestniť moju zbierku historickej potápačskej techniky do múzea, rozhodol som sa niečo si ponechať. Treba si uvedomiť, že zbierka obsahuje viac než 600 kusov rôzneho historického potápačského výstroja, váži niečo cez 3,5 tony a poskladaná v prenajatej miestnosti zaberala objem asi 20-25 metrov kubických. Nuž, čo si má človek z toho nechať doma? Nakoľko som v zbierke mal, mimo tých 600 kusov výstroja, aj ďalších niekoľko desiatok kusov potápačských hodiniek, používaných rôznymi potápačmi z celého sveta, tak som si ich ako najskladnejšiu časť zbierky ponechal. No a dnes moja zbierka potápačských hodiniek obsahuje oveľa viac kusov z celého sveta, od klasicky mechanicky naťahovaných zo 60-tych rokov, cez moderné automatické až po quartzové, vybavené aj funkciami na sledovanie ponoru. Tak preto tá radosť v očiach, ešte stále ma drží zberateľská vášeň.

  • Existuje dokonca dokument o tebe a je dosť úspešný.

ra ferdinandy 1996 N.Štrbské pleso čisté vodyNaozaj existuje videodokument o mojich potápačských aktivitách, spracovaný mojím priateľom Paľom Kráľom zo Štátnych lesov TANAP-u, (mimochodom naše priateľstvo začalo, keď som ho pred rokmi na potápačských skúškach, ako eléva potápania skúšal), s názvom „Ferdyš“ (to je moja prezývka medzi potápačmi). Bol prezentovaný na viacerých prehliadkach videotvorby na Slovensku i v Čechách. Okrem pozitívnych ohlasov medzi divákmi, získal aj druhú cenu a Cenu diváka na 40-tom ročníku Brnenskej žabky – prehliadke potápačských filmov a Cenu diváka na Medzinárodnom festivale potápačských filmov Vysoké Tatry. Film postúpil až do celoslovenského finále amatérskej filmovej tvorby – CINEAMA Nitra 2018.

  • Ale tebe ani to nestačilo a prepojil si potápanie a históriu. Počul som, že okrem zbierania techniky, sa venuješ aj iným aktivitám zahrňujúcim históriu potápania. Povedz mi akým?

Patrím medzi zakladajúcich členov Společnosti pro historii potápění České republiky (HDS CZ), ktorá sa zaoberá zdokumentovaním histórie potápania v Čechách a na Slovensku a spolupracuje s významnými historikmi potápania nielen v rámci Slovenska.

Popri svojich záujmoch rozširovania zbierky, som spracoval a prezentoval viaceré materiály týkajúce sa histórie potápania. Mnou spracované CD a DVD prezentácie sa týkajú histórie speleopotápania na Slovensku, histórie čs. potápačských hodiniek Prim Sport, histórii merania času pri potápaní, histórie potápania vo Vysokých Tatrách, histórii a vývoju prvej dýchacej automatiky pre potápanie – Mistrál, či histórii vývoja klasických potápačských prílb. Venoval som sa aj histórii fotografovania pod vodnou hladinou, ako aj histórii vývoja vodotesných foto a kino puzdier, kde sa mi podarilo podchytiť obrazom i textom okolo 2000 takýchto puzdier z celého sveta, samozrejme aj amatérsky vyrábaných potápačmi bývalej ČSSR. Jednu zo svojich prezentácií som venoval svojej obľúbenej lokalite – Morskému oku v Tornali, kam sa chodím potápať už od roku 1977.

Vo svojom archíve som mal okolo 340 kníh s potápačskou tematikou a niekoľko desiatok historických a dokumentárnych filmov o potápaní. Viaceré z nich sú z hľadiska dokumentačnej hodnoty unikátmi. Samozrejme, aj takmer všetky potápačské časopisy, ktoré v Československu vyšli, ako aj množstvo výstrižkov a dokumentov vzťahujúcich sa k potápaniu. Všetko to skončilo v múzeu, no dodnes mám na disku počítača uložených cca 3000 fotografií s témou potápanie a jeho história.

  • Určite za tie roky potápania sa udialo množstvo rôznych príhod, či už dramatickejších alebo humorných. Mohol by si nám o niektorej z nich porozprávať?

ra ferdinandy duhovy lesZa tie roky mojich aktivít sa naozaj toho odohralo dosť. Boli to ponory i dramatické i emotívne aj, povedal by som, priam nádherné. Medzi moje nádherné patrili dva - jeden pri nočnom ponore v Japonskom mori, kedy som sa potápal uprostred svietiaceho planktónu a každá vydychovaná bublinka vyvolávala rozsvietenie planktónu. A tak, ležiac na dne, som pozeral na svietiace balóniky, ktoré sa postupným vynáraním na hladinu zväčšovali a prasknutím na hladine vyvolali priam efekt svetelnej explózie. Druhým bol ponor s priateľmi v deň mojich 50-tych narodenín v Modrej jaskyni na ostrove Biševo, kde sa človek nachádzal ponorený v nádherne modrom prostredí. Snáď ešte taká trocha nostalgická humorná príhoda z našich každoročných silvestrovských ponorov v Morskom oku. Keďže zhodou okolností som bol v časovom strese, pri prípravách na ponor som si neskontroloval výstroj, ktorý som mával zbalený vo veľkej taške, schytil som tašku, strčil do auta a šiel. Ako vždy sme sa tam zišli väčšia partia, zvítali sa, porozprávali a začali sa chystať na ponor. Nuž, a prekvapenie na mojej strane. Otvorím tašku a... potápačský oblek ostal visieť v sušiarni, kde sa sušil po poslednom ponore. Avšak, čo by to bol za Silvester, keby som sa neponoril? Tak naľahko (vonku bolo nejakých -8 °C) v požičaných teplákoch, poďme do vody. Takže môj ponor v Morskom oku sa uskutočnil a v denníku ra ferdinandy 1981 Jaskyňa Teplica P.Ferdinandy KŠP Vega Lubeník príprava 1potápača sa objavil zápis: Dátum - 31.12.; miesto – Kráter Šafárikovo; hĺbka ponoru – 3 metre; čas ponoru – 30 sekúnd; a poznámka – tri nádychy v teplákoch.

A nedá mi nespomenúť jeden z najemotívnejšich ponorov môjho života. Snom každého vnútrozemského potápača bolo vždy potápanie na koralovom útese. Moje prvé sa udialo pred pár rokmi v Egypte, kde som bol s manželkou a vnúčatami. Nakoľko mám priateľov aj tam, oslovil som jedného z nich, ktorý tam niekoľko rokov pôsobí, aby mi pomohol splniť jeden z mojich dlhoročných potápačských snov. Spolu sme vybrali veľmi peknú koralovú lokalitu – útes Gota Abu Ramada, a podarilo sa. Jedného krásneho rána sme sa nalodili s manželkou a vnúčatami na potápačskú loď a odplávali na lokalitu. Manželka, ktorá bola už niekoľko rokov odkázaná na invalidný vozík, netušila, čo už pár mesiacov chystám. Dozvedela sa to až predvečer ponoru, keď jej do hotela prišiel povedať môj priateľ Mirko Rybka, že ju na druhý deň čaká potápanie na koralovom útese. Ako som už spomínal, začínala s potápaním spolu so mnou, tak jej nerobil problém používanie potápačského prístroja. Za pomoci Mirka som ju dostal do vody a vďaka modernému výstroju sme jej spolu umožnili pod hladinou prežiť v ten deň dva 40 minútové ponory v krásnom prostredí koralového útesu. Bol to vlastne aj môj prvý ponor na koralovom útese, a to s človekom mne najbližším a ktorého si nesmierne vážim – mojou manželkou. Ten ponor, vďaka natočenému videozáznamu prežívame znova a znova spolu dodnes.

Snáď by môj život s potápaním vydal aj na knižku, no spomienky pomaly blednú a nikdy som si nenašiel čas dať to dohromady, len občas, pri stretnutiach s priateľmi potápačmi, sa vynárajú aj tie, na ktoré som časom pozabudol.

  • Pre tých, ktorí by sa chceli venovať potápaniu, ale možno nevedia, čo všetko to obnáša, čo by si im poradil?

Ako hovoria Záhoráci: „A včil buc múdry!“ Až do dnešných dní som ochotný tým, ktorí ma oslovia, poradiť a pomôcť. No vždy je to individuálna záležitosť. Niekto má záujem len o rekreačné dovolenkové potápanie, ktoré dnes praktizujú v jednotlivých prímorských strediskách, tu by som doporučil pred dovolenkou sa trocha viac informovať už doma v potápačských školách či strediskách, alebo u nejakého skúseného potápača, čo to vlastne obnáša, čo človek smie a čo nie pri ponore. Pokiaľ si chce urobiť len jeden ponor s prístrojom so sprievodom, myslím si, že pokiaľ natrafí na poctivého inštruktora, dá sa to zvládnuť. Pokiaľ sa chce venovať potápaniu seriózne, jednoznačne to chce dobrú potápačskú školu alebo centrum a postupne pridávať jednotlivé vyššie kvalifikácie, ktoré jednotlivé systémy ponúkajú. Ináč existuje na internete prístup ku informáciám o jednotlivých prevádzkovateľoch a tiež je možnosť získať informácie na Facebooku a na rôznych internetových potápačských fórach. Čo sa týka výstroja, to už je odpoveď na viac otázok, ktoré, žiaľ, okrem ceny dnes ovplyvňuje jednotlivých výrobcov potápačskej techniky či výcvikových systémov, i keď je to neuveriteľné, “módny trend“.

  • A čo na záver? Oslávil si životné jubileum, čo ti prinieslo ?

Vždy som sa snažil o priateľský prístup s partnermi pri potápaní, nuž a v deň mojich jubilejných narodenín sa mi to vrátilo. Absolvoval som ponor v Morskom oku v Tornali, kde som si urobil ponor 70 metrov vodného stĺpca! Každý si kladie otázku: „A to už ako, keď je tam len 38 metrová hĺbka?“ Nuž 35 dole a 35 hore, spolu 70. Ale neuveriteľné prekvapenie ma čakalo po mojom výstupe na hladinu, kde ma vítalo 14 dlhoročných priateľov potápačov, z Bratislavy, Trnavy, Liptovského Mikuláša, Brezna, Štrbského Plesa, Popradu, Levoče, Spišskej Novej Vsi a Košíc, aby mi popriali ďalšie úspešné roky a ponory. Ja som o tom, čo ma čaká, ani len netušil, pretože ponor som naplánoval s tromi priateľmi len pár dní predtým. Nuž, ako som hovoril, potápanie mi prinieslo aj celoživotných priateľov. I to je o vzťahoch, ktoré vznikajú pri potápaní, kde si človek obzvlášť uvedomí potrebu toho druhého.

Vladimír Oravec

 

Čítať 652 krát Naposledy zmenené utorok, 27 november 2018 11:25

4 komentáre

  • Odkaz na komentáre Peter Ferdinandy nedeľa, 25 november 2018 14:17 Napísal(a) Peter Ferdinandy

    Odkazy pre záujemcov o podrobnejšie informácie o výstavách:

    Trebišov 2013
    https://photos.app.goo.gl/J4GwJqDtf6mHZZEq2

    Rimavská Sobota 2017
    https://photos.app.goo.gl/Tz8xO5867pfuexYm1

  • Odkaz na komentáre ondrej sobota, 24 november 2018 20:57 Napísal(a) ondrej

    Upozorňujem na komentár Ing. Josefa Dvořáčka z Ostravy k článku o Petrovi Ferdinandyho z Revúcej a jeho gratuláciu k narodeninám. Komentár je uverejnený na konci článku.

  • Odkaz na komentáre ing. Josef Dvořáček piatok, 23 november 2018 19:08 Napísal(a) ing. Josef Dvořáček

    Velmi se mně to vyprávění líbilo! I já se připojuji ke gratulaci! Peter naplnil potápěním celý život a jeho sbírka potápěčské techniky má evropský rozměr! Doufám, že se nám podaří jednou tuto instalovat i u nás v České republice. Moc bych si to přál!!
    Zdravím jak Tebe tak Tvou ženu a hlavně pevné zdraví!
    Pepa Dvořáček, Ostrava

  • Odkaz na komentáre František Binder utorok, 20 november 2018 19:13 Napísal(a) František Binder

    ...dodatečně gratuluji Ferdyšovi k životníu jubileu - jeho zkráceně podaný příběh by mohl být vzorem všem mladým a začínajícím potápěčům,aby si uvědomili ,že začátky potápěčské zábavy nebyly tak jednoduché,jak je to dnes některými současnými machry s despektem prezentováno...Díky za velmi zajímavé interview - s pozdravem Franta Binder z KP Česká Lípa!

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.