za kultúrne otvorenie aktívu a okrem hostí privítal 114 ocenených dobrovoľných bezplatných darcov krvi.
Pani primárka HTO nemocnice v Rimavskej Sobote MUDr. Anna Kučáková oboznámila prítomných s históriou bezplatného darcovsta krvi v našej vlasti.
Po jej príhovore nasledoval akt odovzdávania vyznamenaní. Plaketu Dr. Kňazovického za 80 a viac odberov obdržala pani Eva Szepešiová a pán Dušan Kubík za 100 a viac odberov (obaja z Rimavskej Soboty). Diamantová plaketa MUDr. Jana Janského bola udelená Františkovi Beňušovi z Veľkých Teriakoviec, Ondrejovi Jurčákovi z Orávky, Ladislavovi Bódimu z Rimavskej Seče, Pavlovi Križovi z Hrnčiarských Zalužian, Ondrejovi Kubišovi z Rim. Soboty, Františkovi Zvozilovi z Klenovca, Jánovi Žabkovi z Hnúšte, Vladimírovi Bystrianskému z Teplého Vrchu a Ivanovi Vrábeľovi z Utekáča. Zlaté plakety boli udelé 13 darcom, strieborné 34 darcom a bronzové 56 darcom krvi.
Prvé transfúzie sa v Československej republike uskutočnili po prvej svetovej vojne a praktikovali sa priame prevody krvi od príbuzného alebo personálu nemocnice. Až po druhej svetovej vojne v roku 1948 ministerstvo zdravotníctva začalo pripravovať transfúzne stanice plošne po celej republike.
Československý červený kríž bol poverený propagáciou darcovstva, náborom a oceňovaním darcov krvi.
Dňa 7. 12. 1948 (práve je 68. výročie) vláda ČSR vydala nariadenie o zriadení Národnej transfúznej služby za účelom zabezpečenia dostatočného množsta darcov krvi tak, aby bola pokrytá potreba krvi na požiadavky zdravotníctva.
Vzhľadom k povojnovému nedostatku potravín, darcovia krvi dostávali po odbere potravinové lístky a od roku 1952 dostávali darcovia krvi po odbere príspevok na zlepšenie stravovania vo výške 200 Kčs. Mnohí darcovia však potravinové balíčky a potom peniaze z morálných dôvodov odmietali prevziať.
V rámci Slovenska bolo v roku 1960 zaevidovaných 900 bezpríspevkových darcov krvi. O rok neskôr už 1.500 a v roku 1963 už 50.000 dobrovoľníkov darovalo krv zdrama.
V okrese Rimavská Sobota bolo prvé transfúzne oddelenie otvorené v roku 1955 v Hnúšti. Zo začiatku sa vykonávalo 20 – 25 odberov, vo väčšine za stravný príplatok 200 Kčs. V tomto období sa uskutočňovali aj hromadný výjazdové odbery krvi, najmä vo fabrikách. Od roku 1973 sa odbery uskutočňovali už iba na transfúznej stanici v Hnúšti, kde autobusmi dochádzali aj darcovia krvi z Rimavskej Soboty.
V Rimavskej Sobote bolo Odberové stredisko otvorené v roku 1977 a odbery sa uskutočňovali raz v týždni. Odbery zabezpečovali pracovníci z transfúznej stanice z nemocnice v Hnúšti.
V roku 1988 bolo otvorené súčasné HTO v nemocnici v Rimavskej Sobote a odbery sa v súčasnosti vykonájú dvakrát v týždni (utorok a piatok).
Po roku 1993 vznikla na Slovensku Národná transfúzna služba so svojimi pracoviskami v krajských mestách, ktorá robí výjazdové odbery v rámci kraja.
S rozvojom bezpríspevkového darcovstva krvi bolo zavedené aj oceňovanie za mnohonásobné bezplatné darovanie krvi. Boli zavedené plakety MUDr. Jana Janského, objaviteľa štyroch základných krvných skupín A, B, AB a 0. Neskôr rozpoznal, že každá krvá skupina má štyri podskupiny. Boli vypracované kritériá na udeľovanie plakiet, podľa počtu odberov sa udeľovala bronzová plaketa za 10 odberov, strieborná za 20 odberov a zlatá za 40 bezplatných odberov. Prvým držiteľom zlatej plakety Dr. Jana Jánskeho V ČSFR bol ostravský baník Adolf Šťastný. V našom okrese bol prvým držiteľom zlatej plakety MUDr. Janského Ondrej Sýkora zo Sušian.
V hodnotenom roku prišlo krv darovať na HTO v Rimavskej Sobote 1969 ochotných darcov, z ktorých bolo zo zdravotných dôvodov vyradených 189, z toho traja darcovia boli vyradení trvale. Odobratá krv bola teda 1780 darcom, z ktorých 111 bolo darovať krv po prvýkrát.
Vzľadom k obrovskému nárastu darcov krvi, ktorí absolvovali viac ako 40 - 50 bezplatných odberov krvi, bolo po roku 1993 na Slovensku zavedené vyznamenanie Diamantová plaketa MUDr. Jana Janského.
SČK na návrh Klubov darcov krvi SČK prijal nové započítavanie počtu odberov pre darkyne ženy, vzhľadom k poslaniu žien, materstvo a biologické odlišnosti žien, bolo započítavanie u darkýň žien zmenené pri udeľovaní Zlatej plakety MUDr. Janského za 30 odberov (u mužov ostalo 40), pri Diamantovej plakete za 60 odberov (u mužov ostalo 80 odberov) a neskôr zavedené ocenenie Kňazovického medaila u žien za 80 odberov a u mužov za 100 odberov.
JUDr. Jozef Pupala

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-