„A to šicko zásluhó Mirky Potočnej,“ pousmiala sa teta Gitka, a hrdo pohladila čerstvo uháčkovanú dečku na poklope toalety.
Mirku Potočnú poznal v dedine každý. Bola najkrajšou z troch dcér Antona a Mariky Potočných, ktorí v dedine žili síce v novom, ale donedávna neomietnutom dome zo sivých kvádrov. Mirka v dedine prežila celý život. S výnimkou troch rokov. Keď mala osemnásť, odcestovala na leto „aupairkovať“ do Anglicka. Chcela vidieť svet, naučiť sa jazyk, zarobiť trochu peňazí, niečo zažiť. Po troch mesiacoch sa plánovala vrátiť domov, čakali ju nielen rodičia, štúdium na pedagogickej fakulte, ale aj Marcel, chlapec, s ktorým chodila už od šestnástich, a ktorého nadovšetko milovala.
Z troch mesiacov sa stali tri roky. Mirka sa vrátila domov s tromi kuframi a veľkým bruchom. Z brucha sa narodil počerný okatý tmavovlasý chlapček s mihalnicami ako teliatko tety Gitky, ktoré si zamladi chovala. Na blonďavého kučeravého Marcela sa nepodobal ani náhodou. Ale Marcel už na Mirku aj tak dávno nečakal, stal sa otcom dvojičiek a do rodnej dediny sa vracal už len ako šofér autobusovej linky z okresného mesta. Mirkini rodičia sa dcére, vnúčatku aj novej omietke ako darčeku veľmi potešili. S pýchou vodili malého vnúčika do škôlky, a beda, aby niekto naznačil, že malý Jacob (Kubko) sa podobá skôr na Winnetoua ako na Jánošíka. Mirka tú pedagogickú nakoniec študovala diaľkovo a popritom učila v miestnej základnej škole angličtinu.
Teta Gitka bola s Mirkou a s rodinou Potočných spokojná. Boli to porädní ludé. Ešte keby sa pre tú Mirku nejaký ženích našiel!
„Ba možná se už aj najšól,“ dumala vtedy teta Gitka. Dedinský pán starosta mal veľké plány, a tak sa začal učiť po anglicky. Dvakrát do týždňa k nemu Mirka chodila na úrad a doučovala ho. Aj teta Gitka sa popri starostlivom polievaní kvetov v zasadačke a zametaní kancelárie vďaka načúvaciemu strojčeku všeličo naučila. „Verinajs,“ pomyslela si, keď spoza opony v kultúrnom dome zazrela, ako pán starosta dáva po skončení lekcie Mirke nanuky pre malého Kubka.
A keby to s tým pánom starostom nevyšlo, veď predsa len už nie je najmladší, bol by tu ešte Igor. Trochu zvláštny chlapec, žil sám na samote, ale porédný. A študovaný. Pracoval v meste s počítačmi, každý deň pešoval od svojho domu na samote pod lesom dva kilometre na autobusovú zastávku. A zdalo sa, že odkedy Mirka doučovala na úrade, aj on tam stále musel riešiť súrne počítačové problémy. A končil vždy práve včas, aby ju stihol odprevadiť pred bránu jej rodičovského domu. „Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka zakaždým, keď leštila sklo na telefónnej búdke pred obecným úradom.
Potom nadišiel deň, keď starosta miestnym rozhlasom oznámil svoje plány. Obec sa uchádza o získanie grantu na výstavbu kanalizácie. O tri týždne by mala prísť na prehliadku obce delegácia z Európskej únie. A možno aj televízia a nejakí ministri z Bruselu. Starosta preto poprosil občanov o spoluprácu pri skrášlení dediny. Bolo potrebné upratať okolie miestneho pohostinstva, pokosiť okolo potoka, vyzametať námestíčko. Milí spoluobčania by sa mali postarať o svoje predzáhradky a a aspoň toho šestnásteho júla nepúšťat na dedinu psy a sliepky. Starosta a predstavitelia obce by sa potešili aj kvetinovej výzdobe na verejných priestranstvách obce.
„Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka pri klepaní kobercov zo zasadačky. „Teráz už vjam, preš se tot náš pán starosta kcel ušit po anglicky. Pre nás! Pre našo dobro! Zmo prece porädná dedina a jediňa, ša nám chýbá, je kanalizácia. Azdaj ho tá Mirka porädne naušila“.
Šestnásteho júla prišla delegácia. Traja chlapíci v rifliach a tričkách a jedna pekná tlmočníčka v kostýmčeku. Privítal ich ľudový súbor, v zasadačke obložené chlebíčky a domáci makovník. Starosta predložil projekt kanalizácie spolu s návrhom na jeho financovanie. Delegáti vysvetlili podmienky udelenia grantu. Medzitým dobehla zo školy Mirka, ktorú starosta zavolal, aby im pri prehliadke obce robila spoločnosť. Niežeby tej peknej tlmočníčke nedôveroval, ale ale našinec je našinec, mohla by tých ministrov nejako presvedčiť, že práve ich dedina ten grant potrebuje viac ako iné.
„Verinajs,“ pomyslela si teta Gitka pri prehliadke obce. „Ta taktok vyzerajú Európané? Tot blonďavý se volal Jerzy Kwasinski, ako hen spoza Tatroch každý druhý. Ten bledý s kostró na trišku bol Holanďan, a ten tretí, počerný, ktože via, skéd se nabral.“
„To je britský občan pakistanského pôvodu,“ povedal vtedy Igor, ktorý ktovie prečo tiež sprevádzal európsku delegáciu.
„Ta taktok vyzerajú Európané?“ opýtala sa vtedy teta Gitka pre istotu ešte raz. Igor jej už neodpovedal, zamyslene hľadel kdesi k lesu.
Delegácia si pozrela dedinu, zbalila nákresy plánovanej kanalizácie, posilnila sa domácou slivovicou, klobáskami a tlačenkou a za sprievodu ľudovej hudby odišla do ďalšej dediny.
Na druhý deň Mirka Potočná zmizla.
Neprišla vyzdvihnúť Kubka zo škôlky. Keď meškala viac ako hodinu, odviedla ho pani učiteľka cez most k starým rodičom. Ani tí nevedeli, kam by mohla Mirka bez toho svojho milovaného tmavookého lapaja odísť. A keď neprišla ani na druhý deň do školy, celá dedina vedela, že je zle. Prišli policajti, každého sa vypytovali a nič nezistili. Chceli počkať ďalších dvadsaťštyri hodín, kým začnú oficiálne pátranie po nezvestnej osobe. Také mladé a pekné dievčatá občas neprídu na noc domov, to sa stáva. „Ale ni našé Mirke,“ povedali si jej rodičia, teta Gitka, Igor, pán starosta aj Marcel. Povedali si to členovia poľovníckeho zväzu aj folklórneho súboru. A začala sa pátracia akcia. Učiteľky zo škôlky žeravili telefónne linky, starosta s poľovníkmi a ich psami prehľadávali okolie dediny, teta Gitka s kamoškami z klubu dôchodcov varili pre všetkých kávu a čaj a nalievali tuhé.
Mirka sa však nenašla. Polícia konečne vyhlásila pátranie po nezvestnej, malého Jakuba neutíšili ani hory sladkostí od dobroprajných dedinčanov.
Dvadsiateho prvého júla sa do dediny vrátila európska delegácia. Vypytovali sa na Mirku, dlho sa rozprávali so starostom, dokonca navštívili aj Mirkiných rodičov. Tentoraz im nikto nevenoval pozornosť, ani koláče. Všetci mali dôležitejšie problémy ako kanalizácia.
Len teta Gitka celú noc presedela v drevenom domčeku za bazovým kríkom, premýšľala, spomínala, vo svetle baterky na plagát so Sagvanom Tofim písala mená a zasa ich škrtala. „Našé Mirke by neublížil nichto. Ju má každý rád. Dachtorí azdaj až vécej ag by se patrilo.“
Dvadsiateho druhého júla ráno zatelefonovala teta Gitka z obecného úradu na políciu a oznámila im miesto pobytu hľadanej osoby.
Dvadsiateho druhého júla večer polícia vyslobodila Mirku zo skalnej pivnice v lese. Pivnica kedysi slúžila na skladovanie a dozrievanie vína. Mirka bola premrznutá na kosť a po piatich dňoch pobytu v tme trochu dezorientovaná, ale živá a zdravá a akosi … šťastná.
Vďaka tete Gitke polícia únoscu zadržala a okrem únosu ho obvinila aj z vydierania a ublíženia na zdraví. Igor sa na svoju samotu so starou vínnou pivnicou vráti najskôr o päť rokov. Ak ho vôbec dedina a teta Gitka prijmú späť.
Dvadsiateho štvrtého júla navštívili tetu Gitku Mirka s Kubkom a počerným mladým mužom z európskej delegácie. Prišli sa jej poďakovať.
„Zachránili ste me, teta Gitka,“ povedala Mirka so slzami v očiach. „Ak ste na to prišli?“
„Myslím, že po pár dňoch by te pustil, mojä. Igor ny je planý chlapec,“ vzdychla si teta Gitka. „Búl do tebe zalúbený a bars žérlil, kod na úrade zistil, že si pošítačuješ s Kubkovým otcom. Že ste obnovili kontakt. A že by si ho kcela predstavit rodine. Zašúla som to náhodó, viaš, kod som uťarala prach v starostové kancelárii a Igor tam práve daš montoval,“ povedala teta Gitka trochu previnilo.
„Ale jé som vóbec nevedela, že Ashok se chystá do našé dediny. Kcel me prekvapit, bol to pre mne šok, kod som ho videla s tó delegáció.“
„Igor videl jeho meno a fotografiu v starostových podkladoch k projektu a potom najšól jeho meno v tvojích imejloch, ši ak se to volá, no a kod ho potom uvidel u nás v dedine a zistil, že te predsaj lem nemaže mat, napadlo mu, že by za tebe aspoň mohol dostať výkupnia, ši daš takia. Odškodné za zlomené srdco. A tak te poškal pred školó, pozval te na návštevu a zvyšok už viaš z prvé ruky,“ zakončila teta Gitka.
„Škoda, že moje prekvapenie nevyšlo tak, ako som si predstavoval,“ povedal mladý počerný muž, ktorému Kubko akoby z oka vypadol. „Ale našťastie sa všetko dobre skončilo, ďakujem vám,“ usmial sa.
„Vy ste lepšé ak stará Marplová,“ preložila Ashokovu vetu Mirka.
„Verinajs,“ odpovedala teta Gitka. „Bars dobre.“
(POKRAČOVANIE)
Zuzana Široká


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-