pousmiala sa teta Gitka a hrdo pohladila čerstvo uháčkovanú dečku na poklope záchoda.
Pondelkové predpoludnia bývali v miestnej predajni potravín s obsluhou vždy rušné. Aj teta Gitka prikvitla vždy už o pol ôsmej, kúpila si pol kila zrnkovej kávy, a kým sa káva mlela v elektrickom mlynčeku na podokenici, dozvedela sa všetko, čo sa v dedine cez víkend udialo. V pondelok dopoludnia sa v obchode stretávali všetky miestne celebrity, stratené existencie a zástupcovia verejných inštitúcií. Len zárobkovo činných a školopovinných obyvateľov bývalo vždy pomenej, ale aj tí mali svojich informátorov.
A tak ich v ten pamätný pondelok uvideli a privítali takmer všetci. Geológov. Dorazili na dvoch terénnych a jednom nákladnom aute a zaparkovali rovno na štrkovom námestíčku pred obchodom. Ešte sa ani nestihli opýtať na cestu k termálnemu vrtu, a už pán starosta s teplým rožkom v ruke naskakoval do kabíny. Posádka druhého terénneho vozidla také šťastie nemala, nanominoval sa k nim Joži z Kopca so svojimi teplými raňajkami – bielym krabicovým.
Geológovia neboli v dedine ničím nezvyčajným. Od šesťdesiatych rokov sa objavovali v dedine pravidelne. Asi tak raz za dekádu. Hoci sa to nezdá, pod lesnou hnedozemou v dedine sa skrývali ložiská železa, striebra a mastenca. A okrem toho termálne pramene. Každá nová generácia zlatokopov si od moderných ťažobných technológií sľubovala nesmierne bohatstvo. Pán starosta dúfal aspoň v niekoľko nových pracovných miest pre svoju hospodársky zaostalú obec. A v novú kanalizáciu. Zatiaľ všetky plány stroskotali na rentabilite, ale ktovie? Čo ak by geológovia tentokrát naozaj objavili teplú vodu?
Taký významný objav si teta Gitka a ostatní dedinčania nemohli nechať ujsť, rýchlo nakúpili v obchode proviant, zabehli domov po skladacie rybárske stoličky, štamperlíky a hruškovicu a „hybajho za polo!“ Geológovia označili miesto prác červeno-bielou pruhovanou páskou, poskladali vrtné súpravy a pustili sa do práce. Prvé dni sa nedialo nič, čo by staršie generácie dedinčanov ešte nevideli. Geológovia si priviezli prastarú mobilnú vrtnú súpravu na podvozku Tatra 815, ktorá mala z hĺby 600 metrov vytiahnuť na svetlo božie vzorky hornín. Tie sa potom mali preskúmať v laboratóriu a pán starosta mal o pár týždňov dostať doporučený list s oznamom, že vzhľadom na aktuálne ťažobné technológie a výšku potrebných investičných nákladov je výnosnosť prítomnej železnej rudy nedostatočná. A sny pána starostu o rozkvete ťažobného priemyslu v jeho dedinke sa na najbližších jedenásť rokov mali rozplynúť ako dym z dubového dreva v otvorenej udiarni.
Ale kým sa tak stalo, to pole za koľajnicami, neorané a vrtmi rozorvané, sa na jeden pracovný týždeň malo stať dejiskom najvýznamnejších spoločenských udalostí roka. Hneď v pondelok po skočení pracovnej smeny pohostili občania obce prítomných geológov domácou hruškovicou, drienkovicou a pálenkou zo všetkých ostatných druhov ovocia, ktoré sa v dedine urodili a nehodili sa na koláče, kompóty či lekváre. A tak ich Joži z Kopca spolu s kamarátmi z osady pozbieral, nechal vykvasiť spolu so skysnutými kompótmi a detskými výživami, a keď nadišiel správny čas, táto opojná zmes sa vypálila (vraj v pálenici v strediskovej obci, ale najskôr asi v Jožiho stodole).
Teta Gitka už dávno vedela, že takýto lahodý destilát je zaťažkávacou skúškou aj pre odolnejšie organizmy ako mestských inžinerov, a tak preventívne napiekla na zajedanie oškvarkové pagáčiky z troch dávok múky, ale len z dvoch dávok oškvarkov, lebo veď kto šetrí, má za tri a zasa dedinský človek sa nemusí hneď s každým mestským geológom bratríčkovať. Popri pečení dala teta Gitka vyluftovať dve periny a tri vankúše, ktoré mala vždy nachystané na diváne v kuchyni pre nečakaných hostí. Poznala veru ona dobre účinky tej kompótovice.
Utorkové ráno začínalo neskoro. Pre geológov. Teta Gitka sa zobudila ako vždy päť minút pred svojím červeným kohútom, dopriala si rannú hygienu vyzlečená do pol pása nad lavórom na podstienku, aj rannú toaletu v kadibudke za bazovým kríkom (to bolo rok predtým, ako do dediny zaviedli vodovod a kanalizáciu), natočila si vlasy na stránky vytrhnuté z časopisu Slovenka a uvarila praženicu z desiatich vajec a čerstvej pažítky. Až potom zobudila svojich nočných hostí. Jeden z tých dvoch mladých geológov chrápal na drevenej lavičke na podstienku s kocúrom pod hlavou a pracovnými gumákmi na nohách. Ten druhý tíško driemkal na diváne v kuchyni, prikrytý páperovou duchnou a pod ňou nahý ako ho pánboh stvoril. O tom sa teta Gitka na vlastné oči pre istotu hneď presvedčila. No dobre, možno tak trikrát nadvihla rožtek tej periny „lem tak lehuško, calkom potychu“. Jeho montérky, tielko a všetky ostané súčasti geologického outfitu, poznačené kompótovicou Jožiho z Kopca, sa máčali v koryte pri studni. Filip sa volal, tento pekný kus muža. A bol aj „inžinýr“. Ten chrápač bol Jaro. Pán starosta ubytoval Mareka, pani Marika Patrika. Kde spal ten posledný, Marcel, nevedel nikto. Teta Gitka tipovala na mladú Martinku Juráňovú. Videla ich preliezať za železničný násyp. „Ta ale do toho nikoho nyšt nyje,“ teta Gitka si to pre istotu aj tak zapísala do denníka.
Či to mala na svedomí Jožiho kompótovica, praženica alebo Martinka Juráňová, utorková pracovná zmena začala až napoludnie. Letné slnko už bolo tak vysoko, že všetko v dedine vyzeralo žeravé a biele. Vzduch nad nepoužívanými koľajnicami sa mihal od horúčavy, trom z piatich geológov sa trochu triasli ruky a všetci bez výnimky mali na čele kvapky potu. Len stará vrtná súprava, teta Gitka, pán starosta, Joži z Kopca a ostatých devätnásť prítomných dedinčanov vyzerali a fungovali ako po revitalizačnej kúre.
Keby nie tety Gitky, ktorá s pomocou svojej hliníkovej francúzskej barly svižne podliezla červeno-bielu pásku, aby tým chudákom chlapcom podala krčiažtek čapovaného, nikto by si tú malú bielu kostičku nevšimol. Bola vtlačená do valčeka so vzorkami horniny, čo vytiahla vrtná súprava. Bola to obyčajná hnedozem s prímesou hliny, aká sa v lokálnom podloží nachádza do hĺbky približne dvoch metrov. Tá kostička vlisovaná do utlačenej pôdy sa veľmi ponášala na ľudskú ruku. Miniatúrnu ľudskú ručičku. Vlastne tých kostičiek bolo viac, držali spolu vďaka kompaktnej zemine. Zopár prstových a zápästných článkov chýbalo, ale nebolo pochýb. „Ta to vera nyje lem dáká liška, ani divák ani zimória.“ V tom sa dedinčania vyznali.
„STOP!“ zakričal pán starosta duchaprítomne. „Zastaviť mašinu! Je to archeologické nálezisko.“
Súkromné kino pána starostu mu na pozadí zavretých očných viečok promptne premietlo film o náleze stredovekého pokladu či novej Moravianskej Venuše a hordách turistov, ktorí sa do dediny pohrnú. Turisti prinesú peniaze. Za peniaze bude kanalizácia.
„Do ... !“ uľavil si mladý inžinier geológie Filip a razom stratil všetky sympatie tety Gitky.
Zastavili vrtnú súpravu, zastavili geologický výskum. Utorkový večer sa niesol v znamení veľmi umierneného konzumu destilátov a oškvarkových pagáčikov.
V stredu prišli archeológovia. Pomocou škrabiek, kefiek a štetčekov vyhrabali celú kostričku. Bola zabalená v ružovej polyetylénovej deke so slniečkami a vedľa nej ležala nahá plastová bábika. Archeológovia vylúčili možnosť, že starí Slovania alebo nebodaj Kelti pochovávali svojich mŕtvych v prikrývkach s visačkou Made in China a odišli. Ani len na guláš a pálenku nepočkali.
Stredajší večer a časť noci strávila teta Gitka v drevenom domčeku za bazovým kríkom. Jeho steny boli zvnútra oblepené plagátovými kalendármi - od roku 1966 až po súčasnosť. Hneď nad držiakom toaletného papiera na pravej stene mala teta Gitka guľôčkové pero priviazané motúzikom prichyteným teraz už hrdzavým pripináčikom o drevenú stenu. Tým si zapisovala do kalendárov dôležité udalosti. Významné dátumy boli zakrúžkované a od niektorých viedli šípky cez niekoľko od slnka nazelenalých plagátov k ďalším pamätným dňom na iných kalendároch na opačnej stene. V tú stredu si to odniesol kalendár so Sagvanom Tofim. Teta Gitka na ňom pri svetle baterky písala, počítala, škrtala a prešktnuté naslineným prstom znovu gumovala. A kým kosáčik mesiaca prešiel od Dubiny k Smrečine, teta Gitka záhadu kostričky v ružovej deke vyriešila. V záujme dediny by si priala väčšiu senzáciu, ale „ta ša už narobímo.“
Vo štvrtok prišli kriminológovia. Miesto geologického prieskumu, archeologické nálezisko a teraz miesto činu označili čierno-žltou páskou a všetkých prítomných občanov obce vykázali za koľajnice. Čerstvé čapované ani zohriaty guláš zo stredy ich neobmäkčili, a tak sa všetci zvedavci presťahovali na bývalé železničné nástupisko a postup vyšetrovania sledovali odtiaľ.
„Vražda! Zas! Vyzerá to na dyte, neborétko. Tato svet nevydel. Bars plania veci se tu déjú. Hnusota. Zas to budú písat v novinoch. Ozdaj aj na Maj Gemer to dajú. Sláva! Prídú do nás novinári. A ozdaj aj dáký turisty. A ktožeho via možná si dachto kúpí ednú z tych velé opustenych chyžoch a prestaví jú na penzión alebo víkendovú chalupu,“ pán starosta už videl, ako sa z dediny stáva exkluzívna víkendová destinácia slovenskej smotánky. Budú platiť pozemkovú daň, budú potrebovať stavebných robotníkov a možno aj upratovačky a záhradníkov. Smotánka prinesie peniaze. Za peniaze bude kanalizácia.
„Nyšt nebude!“ prerušila jeho myšlienky teta Gitka. „Vóbec nyšt, ša se aj po... Nebula to vražda. Alebo ta, možná aj bula, ale zo svete neznesli žédnia dyte, chvála Pánu,“ teta Gitka prešľapovala vo svojich šmrncovných ortopedických sandálkach na rozpálenom betónovom nástupišti. Len čo uvidela tú deku a tú bábiku, hneď vedela, koľká bije. Len musela skotrolovať dátumy. Žiadne keltské opidum, ani len stredoveké pohrebisko. A ani vražda nevinného novorodenca. „Velé kriku pre nyšt.“ Dedina sa zasa nedostane ďalej ako do regionálej tlače.
„Vy viate, kto to je?“ spýtal sa starosta možno až príliš nahlas. Hneď sa okolo neho a tety Gitky zhrčili všetci dedinskí obsmŕdači.
„Viam, ale tu vám to nepódám,“ stíšila hlas teta Gitka. „Ešte by to tí detektívi zašúli a hnedkaj by se zbalili a odéšli do okresnyho mesta. Nak lem pekne ostanú aspon do vešera, nak si lem šicko foté a dokumentujú. Azdaj potom pajdú gu Magduške do sklepa alebo gu Pepovi do kršmy a pusté dákú tú korunku.“
„Euro, teta Gitka, euro,“ opravil ju pán starosta láskavo. „Ta podmo do kultúrnyho domu, otvorímo zasadačku a šicko nám porešujete. Bo jä naskrze neviam, oš tu dneská ide.“
„Aleba, viate, pán starosta, viate, hnetkaj si spomnete.“
Ako na povel opustil vzorne zoradený hlúčik dedinčanov v montérkach a zásterách opustenú železničnú stanicu a pobral sa krížom cez Bertovu záhradu na obecný úrad. Ak si to aj vyšetrovatelia všimli, svoju úľavu najavo nedali. Aspoň ich už z toľkých orlích pohľadov nemrazilo na šiji.
V zasadačke kultúrneho domu si každý zložil drevenú stoličku z dlhého konferenčného stola, a len čo ustalo šramotenie posúvajúcich sa stolov, žblnkanie minerálky, pokašliavanie a pochrchlávanie, teta Gitka vstala, uhladila si čerstvo naondulované vlasy pod vzorovanou šatkou a vyslovila tú osudnú otázku: „Pamätáte na Šútorovú opišku?“ Samozrejme, že všetci sa pamätali. Richard Šútor bol dosť pochybný podnikateľ, ktorý býval v dedine a nikdy sa nepodieľal na jej spoločenskom živote. Asi to bolo aj dobre, nikto nechcel byť neskôr spájaný s jeho nekalými praktikami. Jedného dňa však Richard Šútor priviezol vo svojej bielej dodávke klietku s prvou a poslednou opicou, aká kedy v dedine pobývala. Zrazu mal toľko návštev ako iba pán starosta na úrade.
„Taká malá bula, hnedá, s bialó tváriškó.“
„Vyzerala ak dyte.“
„Ta takia smutnia dyte, opusteňa.“
„Strašne smrdela a furt kvišela.“
„Chudétko tvor Boží!“
„Pamätáte, ak sa furt ihrala s tó bábikó?“
„Ale ta ved to je presne tá bábika, ša s nó všera vyhrebali.“
„Vera, tá to je. Šútor jej dával malinový lekvár medzi nošky a ona tot lekvár lízala tým svojím malým jezýškom a on sa smél ak pominútý.“
„Hnusnia to bulo, veraže, odpornia.“
Každý zúčastnený opičku videl, každý sa bol na ňu pozrieť. A aj ostrieľaným chovateľom hydiny a ošípaných bolo toho smutného tvorčeka s plastovou bábikou ľúto. Jedného dňa audiencie u Šútora skončili. Tvrdil, že zvieratko odniesol do ZOO. Neodniesol. Teraz to už vedeli všetci.
„Takže kanalizácia nebude,“ smutne si povzdychol pán starosta.
„Kanalizácia asi ny, ale nemyslíte, že tot neznaboh by mal bút potrestaný?“ opýtala sa do hustého ticha v zasadačke teta Gitka.
„Ale veď Šútor žédnýho šloveka zo sveta nezniasól,“ skonštatovala pani poštárka očividnú, tak trochu zarmucujúcu skutočnosť.
„Gvóli tomu noviny neprídú,“ pán starosta neskrýval sklamanie. Vražda je pre dedinu vždy skvelá reklama.
„No, mohli by zmo na neho poslat Zelených. Alebo Grínpísákov. Za týraňa zviarét,“ navrhol ktosi.
„To na dedinu vrhne negatívňa svetlo, rašéj ny.“
„Ale ta kod už viamo, ša tot náš podarený podnikatel vykonal, mohli by zmo ho v záujme té opišky a blaha calé dediny precej lem prinútit, aby pustil piaré. Peneze na vybudovaňa obecné kanalizácii a chemické šistišky nemá ani on, ale za to má kontakty na tych správnych mestoch. A isto by nekcel, aby ho šicé tí papaláši ošiarnovali ako tyrana zviarét, sadistu a perverzáka,“ teta Gitka konšpiratívne stíšila hlas a jej spoluobčania sa naklonili bližšie. „Kod potéhne za tia správnia špárgišky v té jeho strane, a kod aj Európa pomaže...“
Šútor pomohol. Pomohla aj vtedy vládnúca politická strana, v ktorej zastával regionálne vysoký post. A pomohla aj Európska únia. A tak do roka a do dňa od nálezu miniatúrnej bielej kostričky pán starosta slávnostne stlačil splachovač na toalete vedľa zasadačky na obecnom úrade, a dedina tety Gitky bola oficiálne napojená na kanalizačný systém neďalekej strediskovej obce.
Splachovacia toaleta a tečúca voda v kúpeľni, to je vám fajnová vec. Ale drevený domček za bazovým kríkom si teta Gitka ponechala. Človek nikdy nevie, kedy ho núdza pritlačí. Ak o desať rokov znovu zavítajú do dediny geológovia, teta Gitka sa s nimi nebude deliť o kúpeľňu! Je precej dáka fajnová dáma.
Píše Zuzana Široká
(POKRAČUJEME)


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-