Teta Gitka mala návštevu, neter z hlavného mesta. Priviezla svojho štvorročného synčeka a nedávno narodené bábätko. Chcela deťom dopriať porciu čistého, dedinského vzduchu. A sebe samej trochu spánku pod šumiacou čerešňou v záhrade tety Gitky. A posúchy tety Gitky. Jej mäkučké páperové duchny. Jej láskavé pohladenia a štipľavé poznámky.
„A, ša se lem telo vypytujete, ša sú toto za otázky?! Ša to tá popórodná depresia má but?“ Jej neter netrpela žiadnou duševnou poruchou. Bol to proste normálny júlový štvrtok. Teta Gitka mala dopoludnia akési neodkladné povinnosti v Klube dôchodcov, a tak sa Silvia, jej neter, vybrala s dieťatkom na výlet.
Do auta naložila ruksak s nápojmi, celozrnné keksy a minerálku. Potom kočík a nakoniec Filipkov bicykel. Pripútala deti do sedačiek a odviezli sa na lesné parkovisko. Vystúpili, preložila Lindušku do kočíka a pobrali sa na tajné miesto v lese. Nebolo zasa až také tajné, na parkovisku je tabuľa s turistickou mapou, môže sa tam dostať každý, kto pôjde od parkoviska popri potoku.
Tak prečo je to miesto tajné?
„Ta, lebo každý malý chlapec potrebuje takia miasto v lese.“ Je to vlastne priehlbinka v brale na opačnom brehu potoka. Treba tam preskackať po kameňoch, ktoré trčia z vody. Je to Filipova tajná jaskyňa, jej dno je porastené mäkkým vlhkým machom a je akurát taká veľká, aby sa do nej zmestil malý chlapec a dlane jeho mamy. Raz tam našli kačacie pierka.
Nie, cestou nestretli nikoho podozrivého, nikto sa im neprihovoril.
Tá lesná cestička je krásna, vedie tesne popri potoku, je celá posypaná mäkkým opadaným lístím z minulej jesene, príjemne sa po nej kráča, dá sa po nej ľahko tlačiť kočík, a keď si dávate pozor na vytŕčajúce korene stromov, môžete ísť po nej aj bicyklom.
Bábätko spalo v kočíku, to jemné natriasanie ho ukolísalo k spánku. Filipko šliapal do pedálov, podchvíľou zastal a zdvihol nejakú šišku, kamienok či pierko, ktoré si odložil do vrecka. Cez koruny stromov presvitali lúče slnka a vytvárali miniatúrne dúhy nad potokom.
Po tej ceste išli asi tridsať minút, možno trochu dlhšie, to tajné miesto sa nachádza asi tak kilometer od parkoviska. Neponáhľali sa a často zastávali, aby mohli pozorovať vtáky pijúce vodu z potoka, skupinky farebných divých húb a také veci. Teta Gitka zatiaľ organizovala dôchodcovské referundum o tom, či v klube potebujú novú varnú kanvicu, alebo či si vystačia s tou po nebohej pani Málike.
Bábätko celý čas pokojne spalo v kočíku.
Silvia s deťmi prišla k miestu, kde treba prejsť po kameňoch na druhý breh. Zaparkovala kočík pod strom, Filipko zosadol z bicykla a pevnejšie si zatiahol suchý zips na teniskách. Raz sa už pošmykol a skĺzol jednou nohou do vody.Prešli na druhú stranu.
Áno, kočík s bábätkom nechali na brehu pri cestičke. Nebola tam žiadna zákruta, ani prekážka. Silvia ho mala stále na očiach. Teda, okrem tých pár sekúnd, kým preskákali na druhú stranu. Skontrolovala jaskyňu, či v nej nie sú nejaké črepiny alebo striekačky, človek nikdy nevie. Nebolo tam nič, tak sa vrátila na druhú stranu, pretože kvôli hučaniu potoka nepočula zvuky z kočíka. Bolo tam však ticho. Na rozdiel od vzrušenej debaty v klube dôchodkýň.
Silvia si sadla na kameň a pozorovala Filipka, ako leží v jaskynke, ruky ponorené do vody, a vyťahuje pestré kamienky na machový vankúš.
Nie, nepozrela sa do kočíka. Až neskôr.
Bol prázdny.
Bol prázdny!
Prázdny!
PRÁZDNY.
PRÁZDNY!
...
Kočík bol… prázdny.
Nemohla tomu uveriť. Zdvihla deku, potom matrac, vyhádzala všetko na mäkké, suché lístie. Nazrela do košíka pod kočíkom, do ruksaka. Nič. Ako by mohlo trojmesačné dieťa vojsť do piknikového ruksaka?
Pobehla po cestičke dopredu a potom späť, nebol tam nikto, široko ďaleko len stromy, chodník, potok, nikde ani živej duše, nikde miesto, kde by sa mohlo za minútu schovať malé dieťa.
Teta Gitka medzitým spočítala hlasovacie lístočky a oznámila radostnú novinu. Šesť z jedenástich hlasujúcich bola za kúpu kanvice. „Ta davajte peneze, každý pet evrá, ša se zvýší bude na kávu.“
Silvia behala po lese, nazerala za stromy, vošla do potoka, voda jej siahala ani nie do pol lýtok, bola čistá a priezračná, na dne nebolo bahno, iba kamene. Prebehla po vode k tajnej jaskynke, schytila Filipa do náručia a preniesla ho ku kočíku. Vrieskal, nechcel ešte odísť. Možno sa aj bál. Možno sa jej strach o Lindušku preniesol aj na neho. Možno sa bál tety Gitky. Neviem, ako vyzerala, či plakala, kričala, triasla sa, neviem. Hučalo jej v hlave, zatmievalo sa jej pred očami. Podlamovali sa jej kolená.
Premočená, s Filipkom v náručí, kľačala medzi vecami povyhadzovanými z kočíka. Snažila sa vysvetliť Filipovi, čo sa stalo.
Vlastne ani nevedela, čo sa stalo.
Linduška bola preč, jej kočík bol prázdny.
Filip pochopil a začal ju hľadať na rovnakých miestach ako ona predtým. Nebola to pre neho hra, bál sa, nekoordinovane pobehoval po cestičke hore dolu, oči mal otvorené dokorán.
Teta Gitka zatiaľ vyzbierala mince, starostlivo ich zabalila do vreckovky a zauzlila. „Hybajmo domó, ženy, treba nám deti nachovat.“
Silvia konečne začala realisticky premýšľať a z mobilného telefónu zavola políciu. A z náhleho popudu zavola aj na obecný úrad. Pán starosta dochytil tetu Gitku pred bráničkou a rýchlo zorganizoval miestneho drevorubača s terénnym autom, ktorý ich doviezol do lesa. Postupne k nim pri svojich bráničkách a plotoch popristupovali ďalšie čiperné dôchodkyne. Aj policajti sľúbili, že hneď prídu.
Netrvalo dlho a usilovné čaty lesníkov a dôchodkýň prehľadávali les. Tretia sa ujala Filipka. Prišla polícia, hneď zavolali posily so psami. Chceli, aby Silvia s tetou Gitkou s nimi išli na policajnú stanicu spísať zápisnicu.
„Ša nemáte deti? Nigdaj ste se o nych nebáli? Nahali by ste ich samotnia v lese?“
Teta Gitka síce deti tiež nemala, ale mala netere a ich deti a susedovské deti a všetky dedinské deti a ich deti... Vyznala sa a hneď narobila poriadky. Policajtov a lesníkov nechala prehľadávať les, aspoň jej nebudú prekážať v pátraní, a spolu s neterou a s kolegyňami dôchodkyňami sa nechala zviezť lesníckym nákladniakom do dediny.
Silvia zavolala manželovi. Nedvíhal. Samozrejme, bol predsa na služobnej ceste. Súkromný telefón si vtedy zapínal vždy iba večer v hotelovej izbe. A niekedy aj nie. Keď nebol na cestách, ale u tej svojej Jarmily. Teta Jarmilka začula minulé Vianoce zvláštny telefónny hovor. Nechcela načúvať, ale nedalo sa inak. Silvinkin muž si ai mysel, že steny jej dreveného hajzlíka sú vzducho- a hluchotesné. No ale nie sú. Neradno viesť medzi nimi tajné hovory s tajnými milenkami.
Teta Gitka tušila, že Silvia z letného pobytu u nej tak skoro neodíde. Ani jej chúďa dievča nemuselo nič hovoriť. „Ale ša se lem s tým dytékom mohlo stát,“ to netušila. Milenky Jarmilky nezvyknú túžiť po milencových zákonitých deťoch. „Chybaj ag by lem... No právdažek!“
Filipko zaspal cestou domov v drevorubačskej vétrieske. Bol to dlhý deň. Opatrne ho preniesli do postele tety Gitky. Teta Gitka počkala, kým sa Silvia, zmorená žiaľom, neuloží k nemu, a ozlomkrky utekala na obecný úrad.
„Musímo pohledat Jarmilu!“ vyhlásila a už aj siahala po telefónnom zozname.
„Akúže Jarmilu, pani zlatá?“ opýtal sa policajt, ktorý prišiel k starostovi podpísať zápisnicu.
„Najdite takú Jarmilu, kotrá nemaže mat dety. Takú ša se za Silvikiným mužom tehá.“
„A nájdeme potom aj to dieťatko?“
„Najdete. Ale najdyte ich skoré ak jä, bo inak za sebe neruším!“
(POKRAČUJEME)
Píše Zuzana Široká


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-