(A odliať trochu fazuľovej polievky do kanvičky.) Mladý pán farár, po mesiaci na dedine už oveľa menej zapálený a výrečný, videl, že ani u najvzornejšej občianky obce nepochodí. Ostávalo mu len modliť sa k pánbožkovi, nech tým nevedomým, zvnútra konzervovaným ovečkám ukáže správnu cestu.
No pánbožko, len on sám vie prečo, nemal veľkú chuť do pradávneho poriadku vecí zasiahnuť. Farárik kázal, ako mu svedomie kázalo, no každú nedeľu bolo obsadených menej kostolných lavíc.
Raz v zime, keď polovica dediny celú noc poctivo bdela pri Jožiho destilátore v záhradnom domčeku, prišla na nedeľnú omšu iba sama jediná teta Gitka. Včera si potiahla najlepší los a službu v pálenici si odslúžila už skoro popoludní. A tak bola v nedeľu ráno svieža, dobre naladená a pripravená na farárove kázne.
„Pánboh pozdravuj,“ zaželala prekvapenému farárovi. „Dneskaj krem mne nychto nepríde. Zojdite dló z toho kancla a hybajte gu mne na poliavku.“
Pán farár sa nedal dlho prosiť. Posilnený polievkou pokúsil sa načať starú známu litániu: „Viete, vy a vaši spoluobčania máte vážny problém,“ opáčil. „Rád by som vám, vám osobne aj vašim spoluobčanom pomohol dostať ho pod kontrolu. Problémy s alkoholom netreba brať na ľahkú váhu....“
„Ba vera nemámo, šicko je zas ak má bud, problém búl do vešera, šicko zmo už popili. Ale už to mámo sami pod kontroló. Napálili zmo ozdaj aj pecto litre, dos bude pre šickych.“
A bolo po probléme.
Mladý farár ostal napriek neúpechu v dedine: „Taký kšeft zmo dohodli – ak prestane kázat o pálenke, jä mu každú nedelu donesem pät až deset ludý do kostela,“ rozprávala neskôr teta Gitka farárovi číslo dvanásť. „A šicko by dobre bulo, koby lem tú sochu neukradnúl.“
Farárik si postupne zvykol na všeličo – na nočné služby jeho ovečiek v pálenici, na branie mena Božieho nadarmo, keď im nechcel naskočiť motor na traktore, alebo keď sa sivá zajäšica nemala k čiernemu zajäcovi, aj nad permanentným porušovaním šiesteho prikázania sa dokázal povzniesť a obe oči prižmúriť, keď prechádzal popri niektorých dvoroch. Len jedna vec mu nedala spávať. Svätý Patrik. Nielenže bol z lacného, dutého plastu, ktorý v noci zelenkasto svetielkoval a každú chvíľu sa mu vybíjali batérie schované pod vrchnáčikom s nápisom Made in China, navyše mal hlúpy zvyk vyspevovať írske krčmové pesničky, nahraté na akejsi páske zabudovanej v jeho plastových útrobách. A bolo mu jedno, či farár práve leštil kalichy, prednášal modlitbu Pánovu alebo zadumane hútal nad témou novej kázne.
Počas prvých týždňov v dedine sochu jednoducho odniesol z oltárneho priestoru do kostolnej pivnice a vybral jej batérie. Na druhý deň však opäť stála na svojom mieste, pripravená spustiť jednu zo svojich odrhovačiek.
„Veď pochopte, ľudia Boží, všetci sme tu evanjelici, nemôžeme si vystaviť na oltár írskeho plastového svätca!“
„Ša by zmo nemohli,“ rozhorčovali sa tetky farníčky. „Má pre nás, ak se to lem povia … morálnú hodnotu.“
„Doniasol ho Petrík od Petríka, kod išól do Írska,“ spomínala Marika spoza kostola.
„Za prvia zarobenie doláre ho kúpil,“ pridal sa Joži z kopca.
„Ale veď v Írsku nemajú doláre,“ namietal chabo farár.
„No a kod ho potom tot kamión prejšól, pán farár šislo sedem bars pekne o nom rešoval tutok v kostele, aj tú sošku vystavil na oltár, ta ši by smo my mali to srco vyšmariť jú do pivnici?“ lamentovala teta Gitka.
Farár číslo jedenásť to srdce mal. Deň čo deň si vymýšľal rafinované skrýše pre gýčovú katolícku haraburdu. Raz dokonca nalial víno do priehradky pre batérie, aby zničil elektrické obvody, ale nič nepomohlo – starostlivé tetky farníčky svätého Patricka vždy vypátrali, očistili, opravili a vystavili na fialový obrúsok pri oltári.
Až raz, po vyše roku pôsobenia nového farára v dedine, soška nadobro zmizla. Nebola ani v skrini s modlitebnými knižkami, ani pod podnožkou zadnej lavice, nebola ani v pivnici v starej truhle plnej moľami prežratých obrusov.
„V kostele nyje,“ vyhlásila teta Gitka. „To znaší, že jú tot pajäcik nepreložil, ale ukradnúl. A chto kradne, porušuje…“
„…siadmia Božé Prikázané!“ doplnila Zuza od Cinteríma.
„…a nemaže u nás farárovat,“ ukončila stará Katrena. „Aj tak už príliš dlúho proti našé pálenke kázal.“
„A furt kukal na toho Ďura zo Zuzó, ag by najväší hriašnýci na svete buli. A to lem preto, že Zuzin muž odejšól do Čechoch a nahal jú samú aj z detmí.“
„No dobre, takyho farára, ša nám nerozumia a navyše ešte aj kradne, nám v dedyne netreba, lem mu to musíme dokázat, rozumiate, bez dókazu niš nezmažemo,“ teta Gitka zhrnula situáciu a hneď aj zorganizovala pátraciu akciu. Zúčastnili sa jej všetci, čo sa delili o služby v pálenici, aj smilníci Ďuro so Zuzou, aj traktoristi, čo si občas potrebovali od srdca uľaviť. Aj pán starosta diskrétne podporil svojich spoluobčnov.
Svätý Patrik sa nakoniec nechal nájsť sám. V kontajneri na odpadky za sklepom veselo vyspevoval svoje krčmové pesničky. Zachránili mu život – do hodiny by sa mu vybili batérie a zasypaného suchým lístím a konzervami od pečeňovej nátierky by ho už nikdy nikto neobjavil.
Socha sa teda našla, len farár sa hneď na druhý deň vytratil. Na bráne kostola ešte dlho svietil kriedový nápis – NEPOKRADNEŠ!
(POKRAČOVANIE)
Píše Zuzana Široká


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-