Dedinský mäsiar a vášnivý poľovník Peter od Petríka postupoval od dvora k dvoru, presne podľa harmonogramu, na ktorom sa s dedinským spoločenstvom dohodli už na júnovej hrabačke. Každú sobotu od prvého novembra do polovice decembra boli na rade tri prasatá, pekne dvor po dvore, od horného konca po dolný.
Peter od Petríka bol profesionál, bravčovú eutanáziu vykonával vysokoodborne, bez bolesti a bez mihnutia oka. Svoju výslužku (pät kilá šistyho mäsa, dva páry klbásy, dva páry hurkoch, pár jedrdnycí, hrnok juchy, bóšik na paprikovú, kvašky a kosty do košonyny) si naozaj zaslúžil. Nikto sa nikdy nesťažoval. Nebulo preš.
Až raz. Bola to posledná zabíjačka toho roku, rádio zavesené na kuracom rebríku oznamovalo, že Vánoce, Vánoce přicházejí a přátelé zhromaždení na dvore vyspevovali, čo im hrdlo stačilo. Len Mišo v chlieve, vzorovo vykŕmený exemplár z rodu sus scrofa domestica, bol akosi podozrivo ticho.
Ženám pracujúcim na dvore už zachádzal mráz za nechty a muži veru mali čo robiť, aby ich popri brúsení nožov stihli pomocou pálenyho udržiavať v prevádzkovej teplote.
„Ta, lude, dobrý den, idemo na to!“ zavelil Peter od Petríka a z vrecka na košeli vytiahol náboj. Starostlivo nabil guľovnicu a pracujúce obecenstvo vytvorilo kruh okolo chlieva. „Pošleme Miša do vešnyho grúlovyho pola a mäso do klbásoch.“
Cez otvor na kŕmenie priložil pušku na čelo dôverčivého bravka, potiahol kohútik a bolo. Mišova duša sa odporúčala do nekonečného zemiakového poľa a kým chlapi vytiahli jeho telesné pozostatky na svetlo božie, Peter od Petríka hodil flintu do žita a vymenil ju za ostro nabrúsený, tenký nôž.
Napriahol sa, zacielil na krk, napriahol ruku... a netrafil. Mišo sa v zlomku sekundy reinkarnoval na pretekárskeho chrta v svinskom kostýme, vzal paprčne na pliecka a pustil sa vnohy. Rovno pomedzi dav pomocníkov s transfúznym a depilačným náradím, cez zadný dvor, cez predný dvor, cez prednú záhradku, na cestu a do skleníka tety Gitky. Možno by prebehol aj tým, keby ho nezastavila lahodná aróma ružičkového kelu.
- „Nestrialejte!“ spľasla teta Gitka rukami, keď spolu s davom zabíjačov a obsmŕdačov dorazila k prasaťu. „Ved mi sklenýk skántrýte, ša je vécéj, prase ši šerstvý šalát v marcu a uhorky bez plesny v júlu?“
„Prase!“ odvetil dav jednohlasne.
„Blázny nevzdelaný,“ zahromžila teta Gita. „V mojé zahrade se strialet nebude!“
„Ved ani nemám patrony,“ upokojoval ju Peter od Petríka. „Zakaždym si berem lem edon, doteráz mi stašil. Nerozumiam, ša se stálo.“
„No ša, netrefil si,“ zamračil sa Dežo-Béžo, právoplatný majiteľ ošípanej, pochutnávajúcej si na ružičkovom keli. „Akurát mojú svinu si netrefil.“
„Dvacet inych svinoch za ostatnia dvacet roky som ty furt trefil, naporcoval aj do klbásoch natlašil,“ obraňoval sa Peter od Petríka. „A krem toho, úršite som trefil, ved som mu tú flintu na kvažu položil, calkom blízko.“
„No hlecmo, hlecmo,“ teta Gitka sa pretalčila davom a vošla do skleníka. Poškrabkala svinského labužníka za ušami, ponúkla mu kúsok zhnitého kelerábu, čo sa povaľoval v zazimovanom záhone a dôkladne si pozrela prasačiu hlavu. „Veraže si trefil, Petrík, kukaj, tuto, vera any jä som nevedela, že aj prasetá mažú mat modriny.“
„Akželem modrina?“ Peter od Petríka si kľakol vedľa prasaťa. „Ved taký patron calú leben prerazí, vera aj dva razy a vynde vonkát.“
„No nyšt se nedá robit,“ teta Gitka si oprášila kolená, odlomila z kríčka niekoľko hlavičiek ružičkového kelu a ponúkla ich slintajúcemu bravovi. „Tiato budú jeho posledná vešera, vylákámo ho zas do dvora ku Dežovi-Béžovi a tam djalo dokonámo,“ odtiahla ruku a prasa sa pohlo smerom k neodolateľnej lahôdke.
„A ty, Petrík, hybaj domó pre nový patron.“
„Nejdem jä tam dneskát už, kukajú na mne ag na vraha,“ ošíval sa mäsiar.
„Akože nyžeby zmo ti plano kceli, ale ta ozdaj aj si,“ pokrčila plecom Málika od Petríka, mäsiarova krstná. „Strialéš tja svine, jelene aj diváky na mraky. No ale my se nehnevámo, my klbásky rady mámo.“
„Vy hé, ale tja mojo ženy modernia se dali na vegetaránstvo. Nejedé mäso, klbásy, any lem tlašenku.“
„To je teráz móda,“ pritakali dedinčania. Vytvorili pozdĺž cesty živú reťaz a z dlane do dlane si podávali kelové ružičky. Prasa sa nechalo viesť lahodnou arómou a každým krôčikom sa posúvalo čoraz bližšie k svojmu popravisku. „Sú takí ludé, vo velkych mestoch, ša nejedé mäso. Že akože z humanitárnych dóvodoch. Bledý sú šicé ag steny a nervózný ag draky z toho.“
„Prázdnia, šicky patrony sú prázdnia!“ vbehol do dvora Peter od Petríka. „Hned najtro ich pajdem reklamovat do Róžnavy. Kuknite lem, akia sú lefkia. Oklamali me v tom obchode.“
„A teráz ša?“ pýtal sa nervózne Dežo-Béžo. Úspešne vlákal sviňu do rodného chlieva. „Šická voda z kotla už vyvrela. My musímo zabíjät.“
„Jä už dneská domó nepajdem, žena varí dákia tófu s brokolicó ši akú máriu a diavky revú na dyváne, že ša to lem majú za krvilašnyho, bezbožnyho, nekultyvovanyho otca.“
„Mne je jedno, ši tia tvojo diavky študovania na tebe kriminálku pošlú, my zmo se dohodli, že se dneská bude zabíjät, ta aj se bude!“ Dežo-Béžo nalial do rozpáleného kotla vedro studenej vody a stratil sa v oblaku pary.
„Nerozumiaš, že me okradli v obchode? Tu už mám lem prázdnia patrony. A domó gu tym vegeriánskym strigom už nepajdem.“
„Sabotáž!“ vykríkla teta Gitka s potešením. „Neokradli te v obchode, ale doma.“
„Ale vedže netárejte, doma mámo šicko naporädku, nyšt nám nechýbí.“
„Ba veraže chýbí,“ začali sa pochechtávať okolostojaci dedinčania. „Zdravý rozum!“
Peter od Petríka sa bezradne poškrabkával za uchom. Asi mu prasa stálo na kábli alebo sa mu bez ostrého náboja otupilo myslenie, kým pochopil. „Sabotáž... vo vlastnom dome... diavky vegetariánky a zastrelenia prase se napchává kelom v chliave...“
„Nahaj teráz tak,“ chlácholila ho teta Gitka, keď schytil veľkú plechovú naberačku od kotla a hotoval sa domov, narobiť poriadky. „Any tofu z brokolicó se neja takia horúcia ak se navarí. Ulap nožík a zaklaj to prase klasickým spósobom. A potom, kod se večer vrátýš domó s výslužkó, polož šerstvia škvarky vedle toho tofu na stval. A jä ty garantujem, že do rana zmiznú a do pondelka se aj plnia patrony najdú. Ešte se taký vegetarián nenarodyl, ša by si na šerstvych škvarkoch nepochutil.“
Zuzana Široká


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-