sobota, 04 marec 2017 12:32

Zuzana Široká: Gemerská detektívka - Archelogický nález (5)

Napísal(a) Zuzana Široká
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Teta Gitka, oblečená v cudnej flanelovej nočnej košeli, ktorú si nedávno ušila z obliečky na perinu, s láskou načúvala šumeniu vody v splachovači novučičkej toalety. To vám je fajnová vecička, takto na večer. Niežeby drevený domček, diskrétne ukrytý za bazovým kríkom na konci dvora, nemal svoje výhody: „Šlovek tam má furt šerstvý luft a výhled na hviazdy, ale ta artritída je artritída. A za to šicko dekujemo najmené oblúbenymu šloveku z dedyny. A ťjaž Európe, pravdažek,“

pousmiala sa teta Gitka a hrdo pohladila čerstvo uháčkovanú dečku na poklope záchoda.

Pondelkové predpoludnia bývali v miestnej predajni potravín s obsluhou vždy rušné. Aj teta Gitka prikvitla vždy už o pol ôsmej, kúpila si pol kila zrnkovej kávy, a kým sa káva mlela v elektrickom mlynčeku na podokenici, dozvedela sa všetko, čo sa v dedine cez víkend udialo. V pondelok dopoludnia sa v obchode stretávali všetky miestne celebrity, stratené existencie a zástupcovia verejných inštitúcií. Len zárobkovo činných a školopovinných obyvateľov bývalo vždy pomenej, ale aj tí mali svojich informátorov.
A tak ich v ten pamätný pondelok uvideli a privítali takmer všetci. Geológov. Dorazili na dvoch terénnych a jednom nákladnom aute a zaparkovali rovno na štrkovom námestíčku pred obchodom. Ešte sa ani nestihli opýtať na cestu k termálnemu vrtu, a už pán starosta s teplým rožkom v ruke naskakoval do kabíny. Posádka druhého terénneho vozidla také šťastie nemala, nanominoval sa k nim Joži z Kopca so svojimi teplými raňajkami – bielym krabicovým.

Geológovia neboli v dedine ničím nezvyčajným. Od šesťdesiatych rokov sa objavovali v dedine pravidelne. Asi tak raz za dekádu. Hoci sa to nezdá, pod lesnou hnedozemou v dedine sa skrývali ložiská železa, striebra a mastenca. A okrem toho termálne pramene. Každá nová generácia zlatokopov si od moderných ťažobných technológií sľubovala nesmierne bohatstvo. Pán starosta dúfal aspoň v niekoľko nových pracovných miest pre svoju hospodársky zaostalú obec. A v novú kanalizáciu. Zatiaľ všetky plány stroskotali na rentabilite, ale ktovie? Čo ak by geológovia tentokrát naozaj objavili teplú vodu?

Taký významný objav si teta Gitka a ostatní dedinčania nemohli nechať ujsť, rýchlo nakúpili v obchode proviant, zabehli domov po skladacie rybárske stoličky, štamperlíky a hruškovicu a „hybajho za polo!“ Geológovia označili miesto prác červeno-bielou pruhovanou páskou, poskladali vrtné súpravy a pustili sa do práce. Prvé dni sa nedialo nič, čo by staršie generácie dedinčanov ešte nevideli. Geológovia si priviezli prastarú mobilnú vrtnú súpravu na podvozku Tatra 815, ktorá mala z hĺby 600 metrov vytiahnuť na svetlo božie vzorky hornín. Tie sa potom mali preskúmať v laboratóriu a pán starosta mal o pár týždňov dostať doporučený list s oznamom, že vzhľadom na aktuálne ťažobné technológie a výšku potrebných investičných nákladov je výnosnosť prítomnej železnej rudy nedostatočná. A sny pána starostu o rozkvete ťažobného priemyslu v jeho dedinke sa na najbližších jedenásť rokov mali rozplynúť ako dym z dubového dreva v otvorenej udiarni.

Ale kým sa tak stalo, to pole za koľajnicami, neorané a vrtmi rozorvané, sa na jeden pracovný týždeň malo stať dejiskom najvýznamnejších spoločenských udalostí roka. Hneď v pondelok po skočení pracovnej smeny pohostili občania obce prítomných geológov domácou hruškovicou, drienkovicou a pálenkou zo všetkých ostatných druhov ovocia, ktoré sa v dedine urodili a nehodili sa na koláče, kompóty či lekváre. A tak ich Joži z Kopca spolu s kamarátmi z osady pozbieral, nechal vykvasiť spolu so skysnutými kompótmi a detskými výživami, a keď nadišiel správny čas, táto opojná zmes sa vypálila (vraj v pálenici v strediskovej obci, ale najskôr asi v Jožiho stodole).

Teta Gitka už dávno vedela, že takýto lahodý destilát je zaťažkávacou skúškou aj pre odolnejšie organizmy ako mestských inžinerov, a tak preventívne napiekla na zajedanie oškvarkové pagáčiky z troch dávok múky, ale len z dvoch dávok oškvarkov, lebo veď kto šetrí, má za tri a zasa dedinský človek sa nemusí hneď s každým mestským geológom bratríčkovať. Popri pečení dala teta Gitka vyluftovať dve periny a tri vankúše, ktoré mala vždy nachystané na diváne v kuchyni pre nečakaných hostí. Poznala veru ona dobre účinky tej kompótovice.

Utorkové ráno začínalo neskoro. Pre geológov. Teta Gitka sa zobudila ako vždy päť minút pred svojím červeným kohútom, dopriala si rannú hygienu vyzlečená do pol pása nad lavórom na podstienku, aj rannú toaletu v kadibudke za bazovým kríkom (to bolo rok predtým, ako do dediny zaviedli vodovod a kanalizáciu), natočila si vlasy na stránky vytrhnuté z časopisu Slovenka a uvarila praženicu z desiatich vajec a čerstvej pažítky. Až potom zobudila svojich nočných hostí. Jeden z tých dvoch mladých geológov chrápal na drevenej lavičke na podstienku s kocúrom pod hlavou a pracovnými gumákmi na nohách. Ten druhý tíško driemkal na diváne v kuchyni, prikrytý páperovou duchnou a pod ňou nahý ako ho pánboh stvoril. O tom sa teta Gitka na vlastné oči pre istotu hneď presvedčila. No dobre, možno tak trikrát nadvihla rožtek tej periny „lem tak lehuško, calkom potychu“. Jeho montérky, tielko a všetky ostané súčasti geologického outfitu, poznačené kompótovicou Jožiho z Kopca, sa máčali v koryte pri studni. Filip sa volal, tento pekný kus muža. A bol aj „inžinýr“. Ten chrápač bol Jaro. Pán starosta ubytoval Mareka, pani Marika Patrika. Kde spal ten posledný, Marcel, nevedel nikto. Teta Gitka tipovala na mladú Martinku Juráňovú. Videla ich preliezať za železničný násyp. „Ta ale do toho nikoho nyšt nyje,“ teta Gitka si to pre istotu aj tak zapísala do denníka.

Či to mala na svedomí Jožiho kompótovica, praženica alebo Martinka Juráňová, utorková pracovná zmena začala až napoludnie. Letné slnko už bolo tak vysoko, že všetko v dedine vyzeralo žeravé a biele. Vzduch nad nepoužívanými koľajnicami sa mihal od horúčavy, trom z piatich geológov sa trochu triasli ruky a všetci bez výnimky mali na čele kvapky potu. Len stará vrtná súprava, teta Gitka, pán starosta, Joži z Kopca a ostatých devätnásť prítomných dedinčanov vyzerali a fungovali ako po revitalizačnej kúre.
Keby nie tety Gitky, ktorá s pomocou svojej hliníkovej francúzskej barly svižne podliezla červeno-bielu pásku, aby tým chudákom chlapcom podala krčiažtek čapovaného, nikto by si tú malú bielu kostičku nevšimol. Bola vtlačená do valčeka so vzorkami horniny, čo vytiahla vrtná súprava. Bola to obyčajná hnedozem s prímesou hliny, aká sa v lokálnom podloží nachádza do hĺbky približne dvoch metrov. Tá kostička vlisovaná do utlačenej pôdy sa veľmi ponášala na ľudskú ruku. Miniatúrnu ľudskú ručičku. Vlastne tých kostičiek bolo viac, držali spolu vďaka kompaktnej zemine. Zopár prstových a zápästných článkov chýbalo, ale nebolo pochýb. „Ta to vera nyje lem dáká liška, ani divák ani zimória.“ V tom sa dedinčania vyznali.

„STOP!“ zakričal pán starosta duchaprítomne. „Zastaviť mašinu! Je to archeologické nálezisko.“
Súkromné kino pána starostu mu na pozadí zavretých očných viečok promptne premietlo film o náleze stredovekého pokladu či novej Moravianskej Venuše a hordách turistov, ktorí sa do dediny pohrnú. Turisti prinesú peniaze. Za peniaze bude kanalizácia.
„Do ... !“ uľavil si mladý inžinier geológie Filip a razom stratil všetky sympatie tety Gitky.

Zastavili vrtnú súpravu, zastavili geologický výskum. Utorkový večer sa niesol v znamení veľmi umierneného konzumu destilátov a oškvarkových pagáčikov.
V stredu prišli archeológovia. Pomocou škrabiek, kefiek a štetčekov vyhrabali celú kostričku. Bola zabalená v ružovej polyetylénovej deke so slniečkami a vedľa nej ležala nahá plastová bábika. Archeológovia vylúčili možnosť, že starí Slovania alebo nebodaj Kelti pochovávali svojich mŕtvych v prikrývkach s visačkou Made in China a odišli. Ani len na guláš a pálenku nepočkali.

Stredajší večer a časť noci strávila teta Gitka v drevenom domčeku za bazovým kríkom. Jeho steny boli zvnútra oblepené plagátovými kalendármi - od roku 1966 až po súčasnosť. Hneď nad držiakom toaletného papiera na pravej stene mala teta Gitka guľôčkové pero priviazané motúzikom prichyteným teraz už hrdzavým pripináčikom o drevenú stenu. Tým si zapisovala do kalendárov dôležité udalosti. Významné dátumy boli zakrúžkované a od niektorých viedli šípky cez niekoľko od slnka nazelenalých plagátov k ďalším pamätným dňom na iných kalendároch na opačnej stene. V tú stredu si to odniesol kalendár so Sagvanom Tofim. Teta Gitka na ňom pri svetle baterky písala, počítala, škrtala a prešktnuté naslineným prstom znovu gumovala. A kým kosáčik mesiaca prešiel od Dubiny k Smrečine, teta Gitka záhadu kostričky v ružovej deke vyriešila. V záujme dediny by si priala väčšiu senzáciu, ale „ta ša už narobímo.“

Vo štvrtok prišli kriminológovia. Miesto geologického prieskumu, archeologické nálezisko a teraz miesto činu označili čierno-žltou páskou a všetkých prítomných občanov obce vykázali za koľajnice. Čerstvé čapované ani zohriaty guláš zo stredy ich neobmäkčili, a tak sa všetci zvedavci presťahovali na bývalé železničné nástupisko a postup vyšetrovania sledovali odtiaľ.

„Vražda! Zas! Vyzerá to na dyte, neborétko. Tato svet nevydel. Bars plania veci se tu déjú. Hnusota. Zas to budú písat v novinoch. Ozdaj aj na Maj Gemer to dajú. Sláva! Prídú do nás novinári. A ozdaj aj dáký turisty. A ktožeho via možná si dachto kúpí ednú z tych velé opustenych chyžoch a prestaví jú na penzión alebo víkendovú chalupu,“ pán starosta už videl, ako sa z dediny stáva exkluzívna víkendová destinácia slovenskej smotánky. Budú platiť pozemkovú daň, budú potrebovať stavebných robotníkov a možno aj upratovačky a záhradníkov. Smotánka prinesie peniaze. Za peniaze bude kanalizácia.
„Nyšt nebude!“ prerušila jeho myšlienky teta Gitka. „Vóbec nyšt, ša se aj po... Nebula to vražda. Alebo ta, možná aj bula, ale zo svete neznesli žédnia dyte, chvála Pánu,“ teta Gitka prešľapovala vo svojich šmrncovných ortopedických sandálkach na rozpálenom betónovom nástupišti. Len čo uvidela tú deku a tú bábiku, hneď vedela, koľká bije. Len musela skotrolovať dátumy. Žiadne keltské opidum, ani len stredoveké pohrebisko. A ani vražda nevinného novorodenca. „Velé kriku pre nyšt.“ Dedina sa zasa nedostane ďalej ako do regionálej tlače.

„Vy viate, kto to je?“ spýtal sa starosta možno až príliš nahlas. Hneď sa okolo neho a tety Gitky zhrčili všetci dedinskí obsmŕdači.
„Viam, ale tu vám to nepódám,“ stíšila hlas teta Gitka. „Ešte by to tí detektívi zašúli a hnedkaj by se zbalili a odéšli do okresnyho mesta. Nak lem pekne ostanú aspon do vešera, nak si lem šicko foté a dokumentujú. Azdaj potom pajdú gu Magduške do sklepa alebo gu Pepovi do kršmy a pusté dákú tú korunku.“
„Euro, teta Gitka, euro,“ opravil ju pán starosta láskavo. „Ta podmo do kultúrnyho domu, otvorímo zasadačku a šicko nám porešujete. Bo jä naskrze neviam, oš tu dneská ide.“
„Aleba, viate, pán starosta, viate, hnetkaj si spomnete.“

Ako na povel opustil vzorne zoradený hlúčik dedinčanov v montérkach a zásterách opustenú železničnú stanicu a pobral sa krížom cez Bertovu záhradu na obecný úrad. Ak si to aj vyšetrovatelia všimli, svoju úľavu najavo nedali. Aspoň ich už z toľkých orlích pohľadov nemrazilo na šiji.

V zasadačke kultúrneho domu si každý zložil drevenú stoličku z dlhého konferenčného stola, a len čo ustalo šramotenie posúvajúcich sa stolov, žblnkanie minerálky, pokašliavanie a pochrchlávanie, teta Gitka vstala, uhladila si čerstvo naondulované vlasy pod vzorovanou šatkou a vyslovila tú osudnú otázku: „Pamätáte na Šútorovú opišku?“ Samozrejme, že všetci sa pamätali. Richard Šútor bol dosť pochybný podnikateľ, ktorý býval v dedine a nikdy sa nepodieľal na jej spoločenskom živote. Asi to bolo aj dobre, nikto nechcel byť neskôr spájaný s jeho nekalými praktikami. Jedného dňa však Richard Šútor priviezol vo svojej bielej dodávke klietku s prvou a poslednou opicou, aká kedy v dedine pobývala. Zrazu mal toľko návštev ako iba pán starosta na úrade.

„Taká malá bula, hnedá, s bialó tváriškó.“
„Vyzerala ak dyte.“
„Ta takia smutnia dyte, opusteňa.“
„Strašne smrdela a furt kvišela.“
„Chudétko tvor Boží!“
„Pamätáte, ak sa furt ihrala s tó bábikó?“
„Ale ta ved to je presne tá bábika, ša s nó všera vyhrebali.“
„Vera, tá to je. Šútor jej dával malinový lekvár medzi nošky a ona tot lekvár lízala tým svojím malým jezýškom a on sa smél ak pominútý.“
„Hnusnia to bulo, veraže, odpornia.“

Každý zúčastnený opičku videl, každý sa bol na ňu pozrieť. A aj ostrieľaným chovateľom hydiny a ošípaných bolo toho smutného tvorčeka s plastovou bábikou ľúto. Jedného dňa audiencie u Šútora skončili. Tvrdil, že zvieratko odniesol do ZOO. Neodniesol. Teraz to už vedeli všetci.

„Takže kanalizácia nebude,“ smutne si povzdychol pán starosta.
„Kanalizácia asi ny, ale nemyslíte, že tot neznaboh by mal bút potrestaný?“ opýtala sa do hustého ticha v zasadačke teta Gitka.
„Ale veď Šútor žédnýho šloveka zo sveta nezniasól,“ skonštatovala pani poštárka očividnú, tak trochu zarmucujúcu skutočnosť.
„Gvóli tomu noviny neprídú,“ pán starosta neskrýval sklamanie. Vražda je pre dedinu vždy skvelá reklama.
„No, mohli by zmo na neho poslat Zelených. Alebo Grínpísákov. Za týraňa zviarét,“ navrhol ktosi.
„To na dedinu vrhne negatívňa svetlo, rašéj ny.“
„Ale ta kod už viamo, ša tot náš podarený podnikatel vykonal, mohli by zmo ho v záujme té opišky a blaha calé dediny precej lem prinútit, aby pustil piaré. Peneze na vybudovaňa obecné kanalizácii a chemické šistišky nemá ani on, ale za to má kontakty na tych správnych mestoch. A isto by nekcel, aby ho šicé tí papaláši ošiarnovali ako tyrana zviarét, sadistu a perverzáka,“ teta Gitka konšpiratívne stíšila hlas a jej spoluobčania sa naklonili bližšie. „Kod potéhne za tia správnia špárgišky v té jeho strane, a kod aj Európa pomaže...“

Šútor pomohol. Pomohla aj vtedy vládnúca politická strana, v ktorej zastával regionálne vysoký post. A pomohla aj Európska únia. A tak do roka a do dňa od nálezu miniatúrnej bielej kostričky pán starosta slávnostne stlačil splachovač na toalete vedľa zasadačky na obecnom úrade, a dedina tety Gitky bola oficiálne napojená na kanalizačný systém neďalekej strediskovej obce.

Splachovacia toaleta a tečúca voda v kúpeľni, to je vám fajnová vec. Ale drevený domček za bazovým kríkom si teta Gitka ponechala. Človek nikdy nevie, kedy ho núdza pritlačí. Ak o desať rokov znovu zavítajú do dediny geológovia, teta Gitka sa s nimi nebude deliť o kúpeľňu! Je precej dáka fajnová dáma.

Píše Zuzana Široká

(POKRAČUJEME)

 

Čítať 834 krát Naposledy zmenené sobota, 04 marec 2017 12:41

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.