sobota, 01 apríl 2017 15:56

Zuzana Široká: Gemerská detektívka - Zabíjačka (9)

Napísal(a) Zuzana Široká
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Novembrové víchrice niesli na svojich krídlach arómu bukového dymu, sviežosť kyslej kapusty, pokušenia maďarskej csípos papriky a prísľuby cesnakového všeholieku. Vo veľkých kotloch na zadných dvoroch to syčalo a bublalo, zo škár drevených udiarní sa linula vôňa slaninky, pánty na pôjdoch sa prehýbali pod ťarchou čerstvých klobások a údených rebierok. Bol čas zabíjačiek, čas všeobecnej štedrosti a veselosti.

Dedinský mäsiar a vášnivý poľovník Peter od Petríka postupoval od dvora k dvoru, presne podľa harmonogramu, na ktorom sa s dedinským spoločenstvom dohodli už na júnovej hrabačke. Každú sobotu od prvého novembra do polovice decembra boli na rade tri prasatá, pekne dvor po dvore, od horného konca po dolný.

Peter od Petríka bol profesionál, bravčovú eutanáziu vykonával vysokoodborne, bez bolesti a bez mihnutia oka. Svoju výslužku (pät kilá šistyho mäsa, dva páry klbásy, dva páry hurkoch, pár jedrdnycí, hrnok juchy, bóšik na paprikovú, kvašky a kosty do košonyny) si naozaj zaslúžil. Nikto sa nikdy nesťažoval. Nebulo preš.

Až raz. Bola to posledná zabíjačka toho roku, rádio zavesené na kuracom rebríku oznamovalo, že Vánoce, Vánoce přicházejí a přátelé zhromaždení na dvore vyspevovali, čo im hrdlo stačilo. Len Mišo v chlieve, vzorovo vykŕmený exemplár z rodu sus scrofa domestica, bol akosi podozrivo ticho.

Ženám pracujúcim na dvore už zachádzal mráz za nechty a muži veru mali čo robiť, aby ich popri brúsení nožov stihli pomocou pálenyho udržiavať v prevádzkovej teplote.

„Ta, lude, dobrý den, idemo na to!“ zavelil Peter od Petríka a z vrecka na košeli vytiahol náboj. Starostlivo nabil guľovnicu a pracujúce obecenstvo vytvorilo kruh okolo chlieva. „Pošleme Miša do vešnyho grúlovyho pola a mäso do klbásoch.“

Cez otvor na kŕmenie priložil pušku na čelo dôverčivého bravka, potiahol kohútik a bolo. Mišova duša sa odporúčala do nekonečného zemiakového poľa a kým chlapi vytiahli jeho telesné pozostatky na svetlo božie, Peter od Petríka hodil flintu do žita a vymenil ju za ostro nabrúsený, tenký nôž.
Napriahol sa, zacielil na krk, napriahol ruku... a netrafil. Mišo sa v zlomku sekundy reinkarnoval na pretekárskeho chrta v svinskom kostýme, vzal paprčne na pliecka a pustil sa vnohy. Rovno pomedzi dav pomocníkov s transfúznym a depilačným náradím, cez zadný dvor, cez predný dvor, cez prednú záhradku, na cestu a do skleníka tety Gitky. Možno by prebehol aj tým, keby ho nezastavila lahodná aróma ružičkového kelu.

  • „Nestrialejte!“ spľasla teta Gitka rukami, keď spolu s davom zabíjačov a obsmŕdačov dorazila k prasaťu. „Ved mi sklenýk skántrýte, ša je vécéj, prase ši šerstvý šalát v marcu a uhorky bez plesny v júlu?“
    „Prase!“ odvetil dav jednohlasne.
    „Blázny nevzdelaný,“ zahromžila teta Gita. „V mojé zahrade se strialet nebude!“
    „Ved ani nemám patrony,“ upokojoval ju Peter od Petríka. „Zakaždym si berem lem edon, doteráz mi stašil. Nerozumiam, ša se stálo.“
    „No ša, netrefil si,“ zamračil sa Dežo-Béžo, právoplatný majiteľ ošípanej, pochutnávajúcej si na ružičkovom keli. „Akurát mojú svinu si netrefil.“
    „Dvacet inych svinoch za ostatnia dvacet roky som ty furt trefil, naporcoval aj do klbásoch natlašil,“ obraňoval sa Peter od Petríka. „A krem toho, úršite som trefil, ved som mu tú flintu na kvažu položil, calkom blízko.“
    „No hlecmo, hlecmo,“ teta Gitka sa pretalčila davom a vošla do skleníka. Poškrabkala svinského labužníka za ušami, ponúkla mu kúsok zhnitého kelerábu, čo sa povaľoval v zazimovanom záhone a dôkladne si pozrela prasačiu hlavu. „Veraže si trefil, Petrík, kukaj, tuto, vera any jä som nevedela, že aj prasetá mažú mat modriny.“
    „Akželem modrina?“ Peter od Petríka si kľakol vedľa prasaťa. „Ved taký patron calú leben prerazí, vera aj dva razy a vynde vonkát.“
    „No nyšt se nedá robit,“ teta Gitka si oprášila kolená, odlomila z kríčka niekoľko hlavičiek ružičkového kelu a ponúkla ich slintajúcemu bravovi. „Tiato budú jeho posledná vešera, vylákámo ho zas do dvora ku Dežovi-Béžovi a tam djalo dokonámo,“ odtiahla ruku a prasa sa pohlo smerom k neodolateľnej lahôdke.
    „A ty, Petrík, hybaj domó pre nový patron.“
    „Nejdem jä tam dneskát už, kukajú na mne ag na vraha,“ ošíval sa mäsiar.
    „Akože nyžeby zmo ti plano kceli, ale ta ozdaj aj si,“ pokrčila plecom Málika od Petríka, mäsiarova krstná. „Strialéš tja svine, jelene aj diváky na mraky. No ale my se nehnevámo, my klbásky rady mámo.“
    „Vy hé, ale tja mojo ženy modernia se dali na vegetaránstvo. Nejedé mäso, klbásy, any lem tlašenku.“
    „To je teráz móda,“ pritakali dedinčania. Vytvorili pozdĺž cesty živú reťaz a z dlane do dlane si podávali kelové ružičky. Prasa sa nechalo viesť lahodnou arómou a každým krôčikom sa posúvalo čoraz bližšie k svojmu popravisku. „Sú takí ludé, vo velkych mestoch, ša nejedé mäso. Že akože z humanitárnych dóvodoch. Bledý sú šicé ag steny a nervózný ag draky z toho.“
    „Prázdnia, šicky patrony sú prázdnia!“ vbehol do dvora Peter od Petríka. „Hned najtro ich pajdem reklamovat do Róžnavy. Kuknite lem, akia sú lefkia. Oklamali me v tom obchode.“
    „A teráz ša?“ pýtal sa nervózne Dežo-Béžo. Úspešne vlákal sviňu do rodného chlieva. „Šická voda z kotla už vyvrela. My musímo zabíjät.“
    „Jä už dneská domó nepajdem, žena varí dákia tófu s brokolicó ši akú máriu a diavky revú na dyváne, že ša to lem majú za krvilašnyho, bezbožnyho, nekultyvovanyho otca.“
    „Mne je jedno, ši tia tvojo diavky študovania na tebe kriminálku pošlú, my zmo se dohodli, že se dneská bude zabíjät, ta aj se bude!“ Dežo-Béžo nalial do rozpáleného kotla vedro studenej vody a stratil sa v oblaku pary.
    „Nerozumiaš, že me okradli v obchode? Tu už mám lem prázdnia patrony. A domó gu tym vegeriánskym strigom už nepajdem.“
    „Sabotáž!“ vykríkla teta Gitka s potešením. „Neokradli te v obchode, ale doma.“
    „Ale vedže netárejte, doma mámo šicko naporädku, nyšt nám nechýbí.“
    „Ba veraže chýbí,“ začali sa pochechtávať okolostojaci dedinčania. „Zdravý rozum!“
    Peter od Petríka sa bezradne poškrabkával za uchom. Asi mu prasa stálo na kábli alebo sa mu bez ostrého náboja otupilo myslenie, kým pochopil. „Sabotáž... vo vlastnom dome... diavky vegetariánky a zastrelenia prase se napchává kelom v chliave...“
    „Nahaj teráz tak,“ chlácholila ho teta Gitka, keď schytil veľkú plechovú naberačku od kotla a hotoval sa domov, narobiť poriadky. „Any tofu z brokolicó se neja takia horúcia ak se navarí. Ulap nožík a zaklaj to prase klasickým spósobom. A potom, kod se večer vrátýš domó s výslužkó, polož šerstvia škvarky vedle toho tofu na stval. A jä ty garantujem, že do rana zmiznú a do pondelka se aj plnia patrony najdú. Ešte se taký vegetarián nenarodyl, ša by si na šerstvych škvarkoch nepochutil.“
    Zuzana Široká

 

Čítať 637 krát Naposledy zmenené sobota, 01 apríl 2017 16:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.